Pochopiteľne, o ich činnosti sa na Slovensku verejne dlho nehovorilo. Najprv mlčali oni, aby sa domáci kolaboranti s nacizmom nepomstili na príbuzných, ktorí zostali na Slovensku. Potom sa mlčalo o nich – komunistický režim nemal záujem ctiť hrdinstvo vojakov západného odboja a mnohí z jeho účastníkov, ktorí sa po vojne vrátili, skončili vo väzniciach a uránových baniach. Starostlivosť o hroby padlých zostala na „bývalých“ spojencoch. Ich pamiatka sa na rozdiel od laikov nemohla udržať ani v rodinách.
Len postupne, vďaka odhodlanosti jednotlivých bádateľov a pamätníkov, sa dostávali do odbornej literatúry. Od roku 1989 sa zmenilo mnohé – týchto svojich bojovníkov si čestným povyšovaním in memoriam uctila Československá armáda, detaily o ich osudoch sprístupnili vo svojich štúdiách vojenskí historici, popularizácii informácií sa venujú i niektoré ďalšie inštitúcie. Napríklad obsiahlejší životopis Júliusa Šofránka možno aktuálne nájsť na webstránkach českého Ústavu pre skúmanie totalitných režimov.
Po základnom výcviku, ktorý absolvoval na britských mandátnych územiach v Palestíne, bojoval v Sýrii proti vojskám vichystického Francúzska a potom sa zúčastnil na úspešnej obrane Nemcami obliehaného mesta Tobruk. Nasledovali plavby cez oceány brázdené nacistickými ponorkami: najprv do Británie – okolo celej Afriky – a potom, po vstupe do Kráľovského letectva, cesta do pilotnej školy v Kanade a späť. V novembri 1944 sa seržant Július Šofránko, slovenský misionár a stíhač v zdokonaľovacom výcviku, vydal na svoj posledný let. Smrť ho zastihla v kopcoch, kde narazil v hustej anglickej hmle. Pochovaný je neďaleko Oxfordu.
Nie, nemá dnes žiadne okrúhle výročie. No takto azda bude dosť času, aby sa nedalo povedať, „nevedeli sme“ a „nestihli sme“, až o rok nadíde. Miesto na pamätnú tabuľu v rodnej obci i na škole by sa isto našlo.
