Sama sa v poslednom čase zaplietam do diskusii o otázkach rodu pri obedoch v závodnej jedálni či na sociálnych sieťach. Často tu nevážime slová a neraz vzplanú vášnivé emócie. Vraj "feministickým veciam“ sa už netreba venovať, veď ženy majú dávno volebné právo. Ak dáme "feministkám“ slovo, svet bude plný mužatiek. Každá "normálna žena“ chce byť predovšetkým matkou a zo sveta sa nesmie vytratiť „ženská“ neha a krása.
Nedávno sa ma dokonca niekto opýtal, nech teda poviem, čo je na tých rodových stereotypoch také zlé. Keď som taká múdra. Všetky tieto inak ľahké a kamarátske konverzácie vo mne upevňujú presvedčenie, že rodovým otázkam sa treba venovať aj teraz, v dvadsiatom prvom storočí. Niet divu, že tieto témy vzbudzujú toľko emócií a zvádzajú k iracionálnym tvrdeniam. Veď i ja sama diskutujem z pozície ženy so svojou vlastnou, prepytujem, ženskou skúsenosťou. Je ťažké zastávať na jednej strane jednoznačné stanovisko, na druhej strane pamätať pri argumentácii na zákony logiky. Práve to je najväčším prínosom Glosolálie.
V predchádzajúcom dvojčísle sa napríklad etička Michaela Ujházyová zaoberala etickými otázkami výskumu a liečby rakoviny krčka maternice a Zuzana Šivecová sa zamyslela nad pozitívami a negatívami hormonálnej antikoncepcie. V najnovšom čísle píše Božena Baluchová o živote žien v Keni či Martina Korbová o Virginii Woolfovej a Božene Slančíkovej-Timrave z rodového pohľadu. Spolu s ukážkami z tvorby poetiek, prozaičiek a autoriek divadelných hier (Eva Tomkuliaková, Vanda Rozenbergová, Anna Grusková) tak časopis ponúka feministický pohľad, ktorý síce nie je nestranný (ani sa o to nesnaží), ale aj napriek priznanej "tendenčnosti“ používa nástroje logickej argumentácie. A táto kombinácia je rovnako vzácna ako mimoriadne užitočná.
