Ale bez tejto zmenšeniny Lomonosovovej univerzity by sme si už toto mesto nevedeli predstaviť. Vždy, keď idem v Prahe do Dejvického divadla (pre nezainteresovaných – tam hráva Ivan Trojan), neobídem zas ďalšiu socrealistickú cukrovinku, hotel Internacionál.
Určite bola svojho času tam i tam diskusia, či tie stavby ako symboly režimu, ktorý urobil toľko ľudí nešťastnými, nezbúrať. Zdravý rozum zvíťazil. V tých budovách sa predsa len viac generovala povolená miera šťastia, ako čosi iné. Dnes sme radi, že môžeme okolo previesť deti, aby jediným pohľadom pochopili, že socializmus bol tragifraška.
Park kultúry a oddychu v Bratislave, familiárne nazývaný Pekáč, toľko negatívnych emócií nevzbudzoval. Predsa len, bol o kultúre a oddychu, bola to malá továreň na šťastie. Aj tak ju búrajú. Nezasadali tam iba slovenskí komunisti, neschôdzovali spisovatelia, v roku 1968 nerečnil nádejný politik Husák, ktorý dal potom kúsok od Parku kultúry a oddychu za Dunajom ohradiť krajinu ostnatým drôtom.
Architektonicky asi nie je Park kultúry a oddychu mimoriadny, ale mne sa zdá krásny. Jeho vitráže ma dojímajú nie kvalitou, ale tým, že som pod nimi vypil desiatky káv, vín a fernetov na všemožných koncertoch, že som pod nimi po prvý raz počul naozajstný džez svetovej triedy, že som vedľa nich ako prvák na medicíne zložil imatrikulačný sľub, že som sa tam zúčastnil na plesoch a podplácal povestne úplatných uvádzačov, aby ma pustili – mea culpa – na Olympic.
Dokonca aj Mimobratislavčania tam mávali svoje bály a dievčatá tanečné a… ďalej si doplníte sami.
Prísť o miesto, ktoré je pamäťou viacerých generácií, o miesto, ktorým prešli nielen dejiny politické, ale aj tie bezbrannejšie, kultúrne, ktoré dávajú životu kvalitu, je barbarstvo. Mesto, ktoré zabíja svoju pamäť, je choré. Ale bager je len druhý krok. Najprv ten Park kultúry a oddychu musel ktosi predať.
