Časopis Voprossy literatury, v ktorom vyšlo moje vystúpenie do bodky presne (iba to naše „ako vajce vajcu“ preložili „kak dve kapli vody“), som potom poslal Alexandrovi Dubčekovi a on sa mi zrevanšoval tak, že sa prišiel pozrieť do Malej scény SND na predstavenie mojej hry Skúška. Hoci nežná revolúcia bola ešte ďaleko, publikum ho srdečne uvítalo. Sledoval som ho, ako reaguje na hru – najlepšie sa zabával na tlmočníckej scéne, v ktorej tlmočník Klitander cenzuruje rozhovor domorodca Alcesta s cudzincom Akastom:
Alcest: Povedzte, prosím vás, pánu Akastovi, že som čítal jeho knihu Chvála nespútaného divadla a že som v nej našiel inšpiráciu aj morálnu oporu. Že súhlasím s každým jeho slovom a že i ja som presvedčeným zástancom názorovej otvorenosti ako základného východiska pre vznik umeleckého tvaru.
Akast: Čo hovorí?
Klitander: Páči sa mu vaša kravata.
Akast: Povedzte mu, že kravatu obyčajne nenosím a mám rád ľudí bez kravaty, ako je on. Počul som o ňom, že sa usiluje vo svojich dielach uplatňovať princíp otvorenosti a že ma ako autora knihy Chvála nespútaného divadla teší, ak nachádzam potvrdenie svojich názorov aj v tunajších umeleckých úsiliach.
Alcest: Čo hovorí?
Klitander: Hovorí, že zo skúšky vašej hry, bohužiaľ, nemá nič, lebo nerozumel ani slovo.
Alcest: Povedzte mu, že my pracujeme v podmienkach, ktoré sú odlišné od podmienok v jeho krajine…
Klitander: Keď ste už u nás, máte ochutnať bryndzové halušky…
Alcest: …ale berieme si vzor z myšlienkového kvasu, ktorý u nich prebieha…
Klitander: …aj zákvas…
Alcest: …a radi by sme sa dostali aj my tam, kde sú dnes oni.
Klitander: …a žinčicu.
Moje vystúpenie potom Dubček spomenul aj vo svojom Otvorenom liste Miroslavovi Štěpánovi, členovi predsedníctva ÚV KSČ, napísanom 16. októbra 1989: „V sovietskej tlači preniká na verejnosť stále viac pravdy o roku 1968. Okrem iného Feldekovo vyjadrenie vo Voprossoch literatury, Hanzelkovo v Komsomolskej pravde i list K. Hájka v Izvestijach. Dajte aj u nás tlačené slovo ľuďom, ktorí majú na nedávno nimi prežitú, precítenú pravdu o roku 1968 a ľuďoch v ňom iný názor ako Vy.“
Hľa, aj Dubček sa po dvadsaťročnom mlčaní dožadoval predovšetkým pravdivo používaného slova.
Takto sme sa trápili vtedy. A ako používajú niektorí politici slová dnes, v čase slobody slova? Na to by tento priestor nestačil.
