A nežného miláčika múz Puškina ani oči najbližších priateľov nevidia ako neviniatko. Jeho neovládnuteľný temperament obľuboval situácie končiace sa výzvou na súboj. („Ako rád by som sa inak s nimi strieľal! Bože, a poriadne!“ cituje ho očitý svedok.) Rozhodne si o takýto koniec občas koledoval. Pravda, až na to pomalé a bolestné umieranie.
Ťažko z neho však priamo viniť inak mimoriadne surového cára Mikuláša I. Jeho vzťah k spurnému básnikovi bol podľa autorky psychologicky oveľa zložitejší; vzájomnú nevraživosť či nenávisť korenili okamihy obdivu a uznania. Nijako to, pravdaže, nezlepšuje obraz tyrana, ktorý zmasakroval dekabristov a neodpustil ani kvapku utrpenia uväznenému Dostojevskému.
Najmä sa však opäť potvrdila pravda starého rabína z anekdoty, že všetko je inak. Ešteže to nič nemení na Puškinových veršoch.
