Ale takéto stotožnenie s objektom či, povedzme to osobnejšie, s hrdinom svojho diela je viac ako len dobrá anekdota. Skoro rovnakými slovami to pri pani Bovaryovej už dobrých sto rokov pred Kľúčikom urobil Flaubert. Umenie totiž nie je matematická kalkulácia, pri ktorej necítite nič, len špekuláciu: „K týmto šiestim farebným čiaram pridám do ľavého rohu čiernu machuľu, aby mali teoretici čo analyzovať.“ Malo by byť vášňou, pretlakom spontánnej intuície, splynutím s paralelným svetom predstáv.
Pravdaže, pri tvorbe musí kdesi v úzadí ako kontrolka blikať racio, aby autor v priodvážnom rozbehu neuviazol v labyrinte fantázie. No ak vidí Flaubert či debutujúci Kľúčik svet očami svojej postavy a cíti jej srdcom, to isté umožňuje aj čitateľovi a divákovi. Estetický zážitok mení na vstupenku do zázračných krajín, kam by sa inak nedostali.
Človeku je len občas smutno, že sa už nikdy nezopakuje opojný okamih z detstva, keď si nad knihou odrazu uvedomil: „Old Shatterhand som ja!“
