Profesor Igor Kačurovskij, literárny vedec z Kyjeva, vás v ukrajinskom vysielaní Rádia Sloboda označil za „autora oblastného významu, ktorého tvorba však dosahuje svetovú úroveň“. Mal na mysli najmä zbierku noviel Ebenová škatuľka. Zároveň vyslovil poľutovanie, že na Ukrajine vás pozná málokto, hoci ste svoje základné prozaické diela napísali v ukrajinčine. Čo s tým?
S tým sa momentálne nedá robiť asi nič. Jednoducho sa tak zbehli dejinné okolnosti. Ukrajina má v posledných desaťročiach dosť problémov sama so sebou, nemá silu ani energiu zaujímať sa ešte aj o život Ukrajincov – Rusínov v zahraničí, tobôž podporovať ich kultúru. Stále som však optimista a verím, že sa to časom zmení k lepšiemu.
A čo hovoríte na hodnotenie vašich noviel Kačurovským?
Vážim si to, Kačurovskij patrí medzi veľké autority vo svojom odbore. Jedným dychom však dodávam: z toho, čo som v živote dosiaľ urobil, si sám najväčšmi cením etnografické výskumy, a teda zozbierané plody ľudovej tvorivosti našich Rusínov. Piesne, príslovia a porekadlá, staré obyčaje. Mnohé z nich sa mi možno podarilo zachrániť pred úplným zánikom. Už oveľa horšie je to s ich vydaním.
Zbierku ľudovej slovesnosti z kalendárneho obradného cyklu Rusínov – Ukrajincov pod názvom A ešte vám vinšujem vydalo Slovenské pedagogické nakladateľstvo pred osemnástimi rokmi. Očakávalo sa pokračovanie. Prečo nenasledovalo?
Na to sa musíte opýtať iných. Pokračovanie stále leží v rukopise. A v skriniach v mojom rodinnom dome a vo fondoch miestnych múzeí by sa našli etnografické záznamy na ďalšie štyri zväzky. Jedna z kníh sa mala venovať len ľudovému čarovaniu, urieknutiu, porobeniu, alebo, ak chcete, bosoráctvu. Koho by to nezaujímalo? Ale vydavateľ sa, žiaľ, dodnes nenašiel.
Nie je aj to dôsledok poprevratového „rozdvojenia“ národnostnej menšiny a predovšetkým jej inteligencie na Rusínov a Rusínov Ukrajincov?
Určite to zohráva úlohu: triešti to sily i prostriedky, odčerpáva energiu. Ako to už býva pri každom „rozdvojení“, profituje z neho niekto tretí.
Bezradne tu stojíme ako tí, čo prehrali svoj majetok v kartách. Týmito slovami ste ešte v dňoch Nežnej revolúcie upozornili na dôsledky politiky „reálneho socializmu“ v národnostnom školstve. Z niekdajších 363 základných škôl s vyučovacím jazykom ukrajinským sa dovtedy u nás zachovalo iba 22. Kde sa stala chyba? Už pri násilnej ukrajinizácii národnostného školstva na východnom Slovensku?
Vtedy sa urobilo viac chýb vrátane nedostatočnej prípravy na takúto zmenu a chronického nedostatku kvalifikovaných učiteľov. Bezpochyby tam, kde mocenské orgány začiatkom 50. rokov minulého storočia nútili pod politickým tlakom rodičov zapisovať svoje deti do škôl s ukrajinským vyučovacím jazykom – a takéto prípady, ako vieme, neboli vôbec zriedkavé – dopustili sa veľkej a ťažko napraviteľnej chyby bez ohľadu na motívy, ktoré ich viedli k podobnému konaniu.
Po revolúcií však zanikal aj zvyšok ukrajinských škôl. A rusínskych namiesto nich vznikalo veľmi málo, a to dokonca aj v lokalitách s prevládajúcim rusínsko-ukrajinským obyvateľstvom. Ako si to vysvetľujete? Čo je na tom pravdy, že rodičia dávali svoje deti radšej do slovenských škôl, aby sa lepšie uplatnili v ďalšom štúdiu alebo v živote vôbec?
To je zrejme len z jedna z príčin, hoci možno rozhodujúca. Aj vy však asi dokážete vymenovať množstvo absolventov národnostných škôl, pôvodom Rusínov, ktorí uspeli v najnáročnejších povolaniach – ako lekári, inžinieri právnici či novinári – hoci maturovali aj z rodnej reči a literatúry. Jej dôvernejšia znalosť im nebola potom na príťaž, skôr naopak.
Vy ste aké školy vychodili?
Jaj, to je už iná otázka. Ľudovú školu som skončil doma v Krásnom Brode. Učiteľ bol ukrajinský emigrant, ušiel pred boľševikmi, takých v našom kraji bolo vtedy veľa. Vyučovalo sa rusínizovanou ruštinou, ale dostali sme aj základy slovenčiny. Potom ma mama zapísala do meštianky v Medzilaborciach. Ale často som absentoval…
Prečo?
Nemal som si čo obuť a v zime alebo v nečase bolo treba takmer tri kilometre ísť do školy peši. Viete, boli sme veľmi chudobná rodina a otec zomrel, keď som mal trinásť rokov. Na tuberkulózu. Pôvodne som chcel do Ladomirovej pri Svidníku učiť sa za typografa.
Tam bol v medzivojnovom období známy pravoslávny kláštor.
Áno, jeho typografia tlačila cirkevné knihy v staroslovienčine pre celú Európu. Vedel som aj pekne kresliť, slušne som kreslil ikony, napríklad. Ale v kláštore zo mňa mnísi chceli urobiť sluhu poskoka. Ráno sa pomodliť kolenačky pri tlačiarenských strojoch a potom hybaj do kláštornej maštale vyhadzovať hnoj. Nijaké učenie, a to sa mi vôbec nepáčilo.
Čo ste urobili?
Po niekoľkých týždňoch som ušiel a túlal sa po okolí. Bol február, treskúca zima. Nejako som sa dostal na faru do Čertižného. Tamojší kňaz už vedel, že ma dali hľadať a prikázal mi brať sa domov. Do Krásneho Brodu som dorazil v čase, keď mama už dala v miestnom kostole slúžiť omšu za strateného syna. A to som mal šestnásť rokov.
Čo sa vám vybaví ako prvé, keď si spomeniete na detstvo a roky dospievania?
Spev, ktorý sa cez letné večery rozliehal našou dedinou. Čo je zaujímavé, zdanlivo bez príčiny, len tak v rámci dobrej pohody spievali nielen ženy, ale aj muži, najmä mládenci, postávajúci v skupinách niekde na kraji cesty alebo pri potoku. Pieseň sprevádzala Rusína od kolísky až po hrob. Naši ľudia vedeli nádherne spievať, precítene, svadobné i žartovné piesne na priadkach, clivé balady i piesne plačiek na pohreboch. Dnes vypĺňa dlhé večery už len televízor.
Po vojne ste sa vyučili za agronóma, máte to v oficiálnom životopise.
To boli také kurzy pre agronómov v Bratislave. Medzitým, cez vojnu, som bol na nútených prácach v Nemecku a po vojne som niekoľko rokov viedol národný výbor v rodnej obci. Potom som pracoval ako skupinár v jednotnom roľníckom družstve. Tiež doma.
Téme kolektivizácie ste venovali svoje prvé prózy. Ako vidíte túto dobu s odstupom času?
Nazval by som ju ťažkou a chaotickou. Bolo to čosi strašné: za takzvané jednotky sa neplatilo v peniazoch, ale v naturáliách. Za prácu ľudia dostali trocha zrna a mohli sa ísť pásť. Každý sa odvolával na sovietsky vzor, ale vlastne nikto ho dobre nepoznal.
Presne pred polstoročím ste zakladali Múzeum ukrajinskej kultúry v Krásnom Brode. Prečo sa potom presunulo do Svidníka?
Svidník sa stal okresným mestom, mal na to lepšie podmienky.
Tam ste už pokračovali v svojej práci ako historik a etnograf. Odkiaľ sa vlastne vzali Rusíni na území Slovenska? A kedy?
V čase, keď staromaďarské kmene prekročili Karpaty a usádzali sa v Panónii, boli už Rusíni so svojim kniežaťom Laborcom tu.
Nejde len o ľudové povesti?
Nie, zmienku o tom nájdeme už u kronikára Anonyma, pôsobil na dvore kráľa Bélu III. v 13. storočí. Rusíni boli podľa všetkého potomkami Bielych Chorvátov, národa slovanského pôvodu, ktorý sa sem dostal od brehov Dnestra. Po smrti Laborca obývali oblasť, ktorá hraničila s Veľkomoravskou ríšou, a je dosť možné, že sa na nejaký čas stala i jej súčasťou. Bol to však kraj, ktorý vtedy nikoho nezaujímal: neprístupné lesy, popretkávané riečkami a potokmi. V latinčine ho nazývali Marchia Rutenorum, čiže Krajná Ruská. Možno preto, že sa ocitol na okraji uhorského kráľovstva. A zrejme preto tu dodnes máme toľko obcí s podobnými názvami. Krajná Poľana, Krajná Porúbka a podobne. A toľko ľudí s priezviskom Krajňák.
Podľa niektorých historikov sa však Rusíni usadili v hornom Uhorsku až počas valašskej kolonizácie v stredoveku. Čo si o tom myslíte?
Nesúhlasím, je však pravda, že v rámci doosídľovania pohraničných oblasti uhorského kráľovstva po vojnách a povstaniach v 15. storočí sem prichádzali aj Rusíni – Rutheni z Haliča, Litvy a Užskej župy. Na mnohých miestach Zemplína a Šariša tak posilnili pôvodné rusínske obyvateľstvo.
Začiatkom minulého storočia postihla uhorských Rusínov podobná maďarizácia ako Slovákov. Dokonca sa hovorilo o ich skorom zániku vzhľadom na rýchlu asimiláciu. Už vtedy sa uskutočnili viaceré etnografické expedície, ktoré mali zachrániť z rusínskej kultúry, čo sa ešte dá.
A poviem vám, že práve vtedy vyšli, pravda, v maďarčine, mnohé zaujímavé práce o ľudovej slovesnosti a obyčajach Rusínov. Veľká vďaka za to uhorským etnografom! Ale, našťastie, vtedy ani potom sme nezanikli.
Vtedy to bola rýchla násilná asimilácia, dnes postupná a prirodzená. Zaiste počúvate rusínske vysielanie Slovenského rozhlasu. Začína v ňom prevládať slovenská lexika, nereže vám to uši?
A ešte ako! Ale čo s tým narobíte? Ľudia, ktorí ovládali pôvodné nárečie alebo spisovnú ukrajinčinu, vymierajú a noví z národnostných škôl nevychádzajú, lebo tie zanikajú alebo materinský jazyk sa v nich vyučuje len akosi tak – okrajovo.
Ale niektoré slovenské slová a spojenia, najmä tie, čo vyjadrujú nové javy a fakty, asi nemožno nepreberať?
Isteže, žijeme predsa po stáročia spolu, naše jazyky sa navzájom ovplyvňujú, pričom vplyv slovenčiny je v súčasnosti oveľa väčší. Na bohatstvo materinskej reči sa však až hriešne zabúda. Nehovoriac o tom, že mnohí o ňom nemajú ani tušenia. A stačí tak málo – lepšie ho spoznávať. A zároveň osvojovať si ho.
Nie je však Rusín ako Rusín. Rusínske nárečia Zakarpatskej Ukrajiny a východného Slovenska sa v mnoho líšia.
Keby len to! V čomsi sa líši už aj reč Rusínov okolo Medzilaboriec v porovnaní s nárečím, ktorým hovoria Rusíni okolo Sniny. Alebo zoberte si rusínske nárečie v okolí Starej Ľubovne. Rozdiely sú zjavné na prvé počutie.
Čím je to, veľkou členitosťou terénu?
Aj, ale nielen. Podpísalo sa pod tým množstvo faktorov: zemepisných, historických, sociálno-ekonomických. Takáto pestrosť foriem však umocňuje kultúrne bohatstvo národa. A vedcov – etnografov i jazykovedcov priam nutká dôkladnejšie ju prebádať.
Nájdeme vo folklóre a obyčajach Rusínov niečo také, čo nemajú iní Slovania?
Ale isteže! Len si zoberte obyčaj klásť na Štedrý večer pod stôl reťaz (aby sa rodina držala pokope). Alebo vítanie Nového roku „novoročným koláčom“. To nájdete iba u Rusínov Lemkov. Niektoré zvyky sú ojedinelé, inde sa vari ani nevyskytujú. Napríklad pálenie „sobitok“, čiže vymlátených snopov, starých brezových metiel a podobných vecí. Dievčatá ich kedysi pálili uprostred leta. Navrhujem obnoviť túto tradíciu.
Ako a kde?
Trebárs na kopci Kamjana v Medzilaborciach. Niekto to možno označí za bláznovstvo. Bodaj by viac bolo takých bláznov! Ináč tú všetku rusínsku krásu odnesie čas. Mladí Slováci na viacerých miestach už obnovili tradíciu vynášania Moreny. A stalo sa niečo zlé? Naopak, myslím si…
Vy ste vlastne rusínsky disident. V lete roku 1968 ste podpísali výzvu 2000 slov a v rámci neskoršej normalizácie vás prepustili zo zamestnania, vylúčili zo zväzu spisovateľov. Ako na to spomínate?
Sedem rokov som potom robil nočného strážnika v Pozemných stavbách v Trebišove, neskôr pracovníka Uhoľných skladov v Medzilaborciach. Ale ako sa hovorí, všetko zlé je na niečo dobré. Spisovateľ vo mne je vďačný aj za túto skúsenosť. Trpela však rodina.
Ako si vysvetľujete, že ste sa napriek všetkému dožili takého vysokého veku, navyše v dobrej kondícii?
Možno je to vďaka mojej povahe. Snažím sa vidieť svet z jeho lepšej stránky. Sme tu len raz, mali by sme sa tešiť z každého nového rána.
Ešte fajčíte?
Už len ukradomky, keď dcéry nevidia. Cez zimu ma k sebe berie dcéra Helena do Varšavy a tá je na mňa veľmi prísna. Nijaká cigareta, nijaký štamperlík.
Jasné, vráťme sa teda k téme. S akými pocitmi a predstavami ste privítali spoločenské zmeny pred dvadsiatimi rokmi?
Dobre, že to prasklo. Získali sme občianske slobody. Ale myslel som si, že naša rusínska inteligencia sa chytí novej príležitosti. Mnohí jej predstavitelia však práve v tom čase začali rýchlo vymierať alebo dožívali. Ďalší sa začali medzi sebou hašteriť. Vznikli rôzne znešvárené skupiny a skupinky. Ich predstavitelia útočia na seba cez národnostné médiá, niektorí sa možno chcú takto zviditeľniť. Ďalší prepadli mamone, konzumu.
Ako to myslíte?
Mnohí miestni podnikatelia, potenciálni sponzori národnostnej kultúry, nerozmýšľajú perspektívne. Žijú v duchu filozofie žiť len prítomnosťou. Pravda, sú medzi nimi aj takí, čo by sa chceli zapojiť, ale nevedia ako. Treba im pomôcť, usmerniť ich, zapáliť pre myšlienku záchrany rusínskej kultúry. Získať pre to mládež, a to si žiada nový, neošúchaný prístup.
Máte nejaké nápady?
Rusíni by sa potrebovali viac zviditeľniť. Nahováram jedného miestneho podnikateľa, aby založil niečo podobné, ako bola za prvej republiky užhorodská SK Rus, užhorodský futbalový klub, ktorý to postupne dotiahol až do celoštátnej prvej ligy.
Užhorod bol vtedy súčasťou Československa ako celá Podkarpatská Rus.
Áno a ten klub volali Lietajúci učitelia, lebo ho tvorili väčšinou študenti a absolventi užhorodského pedagogického ústavu. Niektorí z nich potom učili aj v školách v našom kraji. A lietajúci preto, lebo išlo vari o prvý futbalový klub v strednej Európe, ktorý na zápasy cestoval letecky. Napríklad už v roku 1934 letel na zápas so Slaviou do Prahy. Ináč to ani nešlo, spoločný štát bol vtedy taký podlhovastý. Dnes však učitelia o futbal veľký záujem nemajú. Ešte tak pozrieť sa…
V pripravovanom múzeu v Krásnom Brode chcete zriadiť aj akýsi virtuálny panteón osobností, ktoré vniesli významný vklad do rusínskej kultúry a jej záchrany alebo preslávili Rusínov vo svete. Kto všetko tam bude?
Napríklad Michal Baluďanský, prvý rektor štátnej univerzity v Sankt Peterburgu. Pochádzal z rusínskej rodiny vo Vyšnej Olšave pri Tokajíku. Alebo seržant armády USA Michal Strenk, rodák z rusínskej obce Jarabina. Koncom februára 1945 vo vojne s Japoncami padol pri vztyčovaní americkej zástavy na ostrove Iwodžima. Mohol by som vymenovať desiatky svetoznámych mien, o ktorých verejnosť dnes ani nevie, že mali rusínsky pôvod.
V minulosti sa rusínstvo spájalo najmä s gréckokatolíckou cirkvou. Platí to aj teraz?
Žiaľ, v mnohých gréckokatolíckych chrámoch prešli duchovní na slovenskú liturgiu. Pričom aj tam, kde žijú prevažne Rusíni. Nie tak dávno som sa pridal k verejnej výzve ich predstaveným, aby podporili potreby rusínskej menšiny.
A čo slovenská vláda, ako môže ona pomôcť?
Najprv by sa mali zísť predstavitelia národnej inteligencie, zástupcovia všetkých skupín, najlepšie v Prešove. A nevypustil by som ich z rokovacej miestnosti, kým sa nedohodnú na spoločnom postupe pri záchrane rusínskej kultúry. Teraz je to priveľmi rozbité, jeden ťahá čihi, druhý hota. Diskutuje sa v úzkom kruhu, neverejne. A každá skupina zvlášť predkladá svoje návrhy a žiadosti podpredsedovi vlády Rudolfovi Chmelovi. To predsa nejde.
Čo hovoríte na Chmelov zámer znížiť hranicu úradného používania jazyka vo vzťahu k národnostnej menšine na 10 percent. Rusínom by potom stúpol počet obcí, kde by mohli svoju rodnú reč uplatňovať v oficiálnom styku.
Samotné zníženie hranice naše problémy nevyrieši, hoci Pán Boh zaplať aj za to. Ale vieme, ako dopadne budúcoročné májové sčítanie ľudu?
V posledných sčítaniach počet Rusínov – Ukrajincov sústavne klesal.
Veď to. Do mája bude treba ešte poriadne popracovať na tom, aby čo najviac ľudí s rusínskym či ukrajinským pôvodom sa hrdo prihlásilo k svojej národnosti. V opačnom prípade sa koleso asimilačného procesu nezastaví. O možných dôsledkoch pre rusínsku kultúru sme si už povedali.
Pred dvadsiatimi rokmi ste naliehavo upozornili, že v prípade totálnej asimilácie sa môže s Rusínmi zopakovať história Sumerov alebo Etruskov. A čo osud Lužických Srbov, ktorí sú bližšie k nám a zanikajú takpovediac súčasnému svetu na očiach?
Tí sú ostrovčekom v nemeckom mori, zatiaľ čo Rusíni v slovanskom. V prípade našej totálnej asimilácie by to teda bola dvojnásobná hanba.
Michal Šmajda (90)
Je rusínský spisovateľ a folklorista.
Okrem iných diel vydal zbierku poviedok Vjazka kľučiv (1956), romány Tryščať kryhy (1957), Korčmarskyj sluha (1964), Rozjizdy (1970), etnografickú prácu A iši vam vinčujú (1992), zbierku uspávanok Kolyskovi pisni (1993) a i.
V rukopise má román Lisovyj lycar, niekoľko divadelných hier a množstvo etnografických záznamov.
Je držiteľom viacerých domácich a medzinárodných ocenení za literárnu a publikačnú činnosť.
V roku 2008 mu prezident republiky udelil Pribinov kríž III. tr. za významné zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenska.
Je otcom šiestich detí. Manželka Júlia zomrela pred deviatimi rokmi.