A kniha, ktorá z toho vzišla, plasticky rozpráva príbeh slovenskej klerikálnej štátnosti. Dnes je Bohunka Koklesová opäť v archívoch a pripravuje pokračovanie – tentoraz sa cez objektívy dobových fotografov pozrie na reálie druhej totality – rokov 1948 až 1956.
Objavovali ste v skúmanom materiáli – napriek kontroverznosti témy – umeleckú estetiku?
Totalitný Tisov režim kopíroval postoj Nemecka, že všetky nereálne smery, ktoré boli u nás v medzivojnovom období veľmi výrazné, sa stali neprípustnými. Pre oficiálnu fotografiu to však ako zázrakom neplatí. Profesionálni fotografi totiž svoje remeslo študovali už v medzivojnovom období. Učili sa v rôznych kurzoch, ale aj na mimoriadne kvalitnej, progresívnej Škole umeleckých remesiel (ŠUR), kde existoval aj odbor fotografia. Ich umelecké videnie bolo preto vysoko kultivované a tvorba naozaj kvalitná. Samozrejme, v oficiálnej fotografii kvalita sa nevyhnutne snúbila s ideológiou. Hoci tieto zábery vznikali účelovo a v službách režimu, často sú skvelé. Nájdu sa v nich základné princípy – ako ostrá diagonála, vtáčia perspektíva, podhľady či napríklad dôraz kladený na celok, ale aj pôsobivý záujem o sociálne cítenie.
Fotografia teda našla svoje miesto ako silná zbraň totalitnej propagandy. Ako sa v časoch Slovenského štátu vyvíjali iné umelecké smery? Rovnako podľahli politickému účelu?
V prvej fáze vývoja slovenského štátu (1939–1941) ideológovia ľudáckeho režimu tvorbu mnohých avantgardných umelcov medzivojnového obdobia urážlivo zosmiešňovali a doslova likvidovali. Citlivosť pre tvarovú interpretáciu – napríklad v medziach kubizmu – bola neprijateľná. Navyše, keď chcete rozumieť takémuto umeniu, musíte mať aj určitý intelektuálny záber vo vývoji celého výtvarného umenia. Mnohých avantgardných umelcov obviňovali z ľavicových tendencií, z tzv. „židoboľševizmu“, do čoho sa už premietali aj rasistické zákony. Veľkej kritike napríklad musel čeliť Mikuláš Galanda, jeden z najlepších medzivojnových slovenských výtvarníkov. Naproti tomu sa ale otváral priestor umeniu, ktoré heroizovalo náš štát, či ľud.
Ktorým výtvarníkov sa teda v tých časoch darilo?
Z generácie medzivojnových autorov dostal pomerne veľký priestor napríklad Martin Benka. Mnoho výtvarníkov, dnes už kultových postáv našich umeleckých dejín, práve v tejto dobe začalo vystavovať. Bol to napríklad Jozef Kostka, Peter Matejka, alebo Ján Mudroch. Pre pochopenie ich príbeh však treba povedať, že ich tvorba sa v medzivojnovom období iba začínala formovať a nemali tak „nálepku“ avantgardných umelcov. Výstavným aktivitám nastupujúcej generácie výtvarníkov sa v čase slovenského štátu nebránilo. Horšie to už bolo v 50. rokoch.
Ako ste jednotlivé zábery vyberali?
Usilovala som sa nájsť predovšetkým kvalitné zábery alebo fotografie vážne svojím obsahom, výpoveďou. Nehľadala som za každú cenu nejaký umelecký pohľad či estetiku.
Postupovala som systematicky od prvej fotografie až po poslednú – spolu je ich v archíve až 25 tisíc. Z nich som vybrala asi štyristo, do publikácie napokon išlo niečo cez 160 záberov. Fotografie som triedila podľa problematiky, ktorú zobrazovali a neskôr tak vytvorili jednotlivé kapitoly knihy.
Fotografickou ikonou nástupu komunistického režimu je Gottwald v Prahe. Ktorý záber je podľa vás symbolom pre obdobie slovenského štátu?
Už keď som prechádzala archív, cítila som, že jedna z fotografií je mimoriadne dobrý úlovok a obzvlášť výstižne charakterizuje slovenský štát. Túto fotografiu som napokon vybrala na obálku knihy, aj keď sa priznám, že som trochu váhala, či to mám urobiť. Predsa len – hajlujúci Slováci v krojoch, to už je poriadne kontroverzné. Na druhej strane záber mimoriadne silno vypovedá o vtedajšej realite. Kľúčové je tam samozrejme to dievčatko, ktoré hľadí priamo do objektívu a je celkom nezaujaté. Akoby nepatrilo do okolitého sveta poznamenaného ideológiou. No takýchto fotografií by mohlo byť samozrejme viac. Dôležité je aj to, ako často budú tieto fotografie reprodukované, ako hlboko sa zapíšu do našej kolektívnej pamäti.
Ktoré napríklad?
Sú to aj chlapci z Hlinkovej mládeže, vyzbrojení drevenými zbraňami. Je to zase výstižná ukážka toho, ako boli tieto deti už od mala silne militarizované. Režim ich manipuloval už od útleho veku, viedol k sebaobetovaniu pre kolektív a pripravoval ich na zdolávanie fyzicky náročných úloh.
Vtedy to bola totalitná ideológia, dnes deti svojimi tváričkami predávajú rôzne nezmysly v televíznych reklamách. Sila detských fotografií je stále aktuálna… Aký mali deti v časoch slovenského štátu život?
Tak chlapcov, ako aj dievčatá podchytila Hlinkova mládež, ktorá ich viedla od útleho detstva až do dospelosti. Základný rozdiel bol v tom, že chlapci boli vedení k tomu, aby sa raz mohli stať vojakmi či gardistami. Úloha žien a dievčat bola obmedzená na starostlivosť o rodinu a vykonávanie domácich prác. Pritom v predchádzajúcom, medzivojnovom období ženy výrazne posilnili svoj spoločenský status. Dostávali sa na rôzne dôležité pozície, zastávali profesie architektiek, lekárok, vedkýň či spisovateliek. Našli svoje miesto aj v intelektuálnej špičke národa. Slovenský štát tieto veci vrátil naspäť kamsi do 19. storočia.
Narazili ste počas svojho pátrania aj na niečo, čo vás vyslovene prekvapilo?
Postupne, ako zábery viac a viac odkrývali zobrazovanú skutočnosť, môj údiv stále narastal. Patrím ešte ku generácii, ktorá základnú školu absolvovala za socializmu, keď bol slovenský štát úplné tabu. Veď my Slováci sme napadli Sovietsky zväz po boku ríšskych vojsk. V škole som sa logicky o tejto téme nemohla veľa dozvedieť. Fotografie postupne predo mnou odkrývali všetky tie temné stránky slovenského štátu: okupovanie krajín na východe, deportácie židovského obyvateľstva, kolaboráciu štátu a cirkvi, militarizáciu celého národa, vodcovský princíp… Čo ma však prekvapilo boli v tlači publikované inscenované fotografie o tom, ako si židia dobre nažívajú na východe v „nových domovoch“. Išlo o mimoriadne cynické fotografie realizované za účelom bezproblémových transportov, ktoré by tak neboli poznačené existenciálnou úzkosťou, silnými emóciami transportovaných, ktoré by bránili hladkému a rýchlemu odsunu. Zábery okupovaných území a miestneho ľudu ma prekvapili najviac. Nemyslela som si, že sme v tomto smere zašli až tak ďaleko.
Odkiaľ sme sa my Slováci vlastne naučili „umeniu propagandy“? Kopírovali sme napríklad nemecké zábery z tých čias, alebo sme do fotografickej tvorby priniesli aj niečo vlastné?
Na mnohých slovenských úradoch boli dosadení nemeckí funkcionári, ktorí mali za úlohu kontrolovať všetky výstupy smerom k verejnosti. Ale sú podľa mňa v archíve aj špecifické zábery, ktoré nemajú svoj proťajšok v nemeckej oficiálnej fotografii. A to je úzka kolaborácia štátu a cirkvi, keďže na čele slovenského štátu stál prezident, vodca a kňaz v jednom a to Jozef Tiso. Hitler si držal rezervovaný vzťah od cirkvi, pretože si uvedomoval aký veľký vplyv môže cirkev mať na ľudí. U nás boli mnohí duchovní súčasťou oficiálnych štruktúr štátu. Napríklad v Hlinkovej mládeži pôsobili takzvaní „duchovní radcovia“, ktorí sa podieľali na militarizácii detí, cirkev tiež arizovala a nevytvorila nejaký zásadný tlak voči deportáciám. Navyše, boli sme malý národ a celý ten ľudácky systém mal na Slovensku trochu liberálnejší charakter. Medzi zábermi sa tak ocitol aj obrázok dobrého slovenského vojaka, ktorý sa delí s ukrajinskými deťmi o jedlo – u nás propaganda hrala aj na súcit.
Akú moc mala fotografia? Myslíte, že skutočne dokázala v ľuďoch vyvolať väčšiu náklonnosť k totalite? Presvedčila ich o správnosti vojny pomocou záberov usmiatych vojakov?
Pre všetky totalitné režimy platí, že čím viac je národ vnútorne znepokojený, tým sa zintenzívňuje propaganda. Adekvátne k tomu silnel aj obraz – či už filmový vo forme žurnálov, alebo aj vo fotografii. Ale nezadržalo to vývoj. Slováci sa najmä po zvrate v Stalingrade dostávajú do zásadného rozporu s pôvodnou totalitnou ideológiou. V rokoch 1939 až 1941 sú Slováci na fotografiách plní eufórie a ideálov. No po roku 1943 sa toto nadšenie z ich tvárí vytráca. Rednú aj rady Hlinkovej mládeže, čo je vidieť aj na dobových záberoch. Narastá vo výrazoch akýsi odpor až depresia.
Ako sa režim vyrovnával s ochladzujúcimi sa vzťahmi obyvateľstva k politike slovenského štátu?
Koncom vojny sa Tisov režim pokúšal prekrývať realitu masovými organizovanými podujatiami, prehliadkami vojska a podobne. Napríklad to bola zinscenovaná oslava potlačenia SNP, niekoľko záberov z tejto akcie je zaradených aj v knihe. Tam už je aj zo samotných fotografií jasné, že to skrátka nefunguje. Veľký stres obyvateľstva plynul aj z vedomia, že sa tlačí z Východu Červená armáda a nikto netušil, čo bude, až prekročí naše hranice. O týchto veciach však samozrejme tlač mlčala.
Väčšina archívu STK teda pozostáva z nainscenovaných účelových záberov. Natrafili ste aspoň na nejaké prvky objektivity či dokumentárnosti?
Všetky fotografie sú svojím spôsobom autentické, ale veľa reportáží bolo dopredu naplánovaných. Napríklad cesty Jozefa Tisa alebo Alexandra Macha po Slovensku. Vtedajší vodcovia boli opakovane zobrazovaní medzi ženami, študentmi či s deťmi. Napriek tomu sa však nájde niekoľko snímok, ktoré pôsobia bezprostredne. Pohľady do obcí a na krajinu v rôznych ročných obdobiach, život ľudí na trhoviskách, mestských promenádach alebo náladové zábery z demonštrácií, na ktorých sa hrajú deti. To neboli politicky podmienené fotografie, a tak si mohli dovoliť trochu autenticity.
Koľko autenticity si mohli dovoliť frontové fotoreportáže?
Východný front bol veľmi traumatickou témou. Boli sme totiž jediný slovanský národ, ktorý napadol iných Slovanov. To samozrejme Hitler využil aj vo svojej propagande. Preto nebolo možné zasielať z frontu nejaké „citlivé fotografie“. Opäť tu išlo najmä o zinscenované fotografie, alebo dodatočné rekonštrukcie bojov..
Pátrali ste po osudoch jednotlivých fotografov, ktorých diela sa dostali do vašej publikácie?
Niektorí z nich po vojne fotografovali ďalej. Momentálne pracujem na pokračovaní knihy V tieni Tretej ríše, v ktorom chcem zmapovať druhú totalitu v rokoch 1948 – 1956. Začala som opäť chodiť do archívov a znova som narazila na mená niektorých fotografov z obdobia slovenského štátu. Ten istý fotograf s tou istou kvalitou teda odrazu fotí celkom opačné motívy, napríklad Červenú armádu, Stalina či prvomájové demonštrácie. No napríklad Jozef Cincík, zakladateľ fotografického oddelenia STK, odišiel po vojne do ústrania. Fotografoval už len krásy prírody vo svojom rodnom kraji na strednom Slovensku. Iní ale pokračovali ako oficiálni fotografi už socialistického Československa až do neskorých 70. rokov 20.storočia.
Aký je rozdiel medzi oficiálnymi fotografiami z fašizmu a tými komunistickými?
Dosť veľký. Momentálne prechádzam fotografie v archíve TASR a čím idem vyššie, bližšie k roku 1950, tým výraznejšie klesá kvalita záberov. Už tam nevidieť tie úžasné diagonály a nadhľady. Všetko je jednoznačné, obloha je hore, zem dole. Druhá totalita mala evidentne záujem, aby boli fotografie jasné, čitateľné a bez akéhokoľvek autorského vkladu. Všetko sa nivelizovalo. Na prvom mieste je jasná a neproblematická zrozumiteľnosť záberu pre masy. Cenzúra v čase druhej totality pôsobila oveľa striktnejšie a zásadnejšie, než v čase slovenského štátu. Predsa len stres z vojny spôsobil, že cenzori slovenského štátu jednoducho nemali až toľko priestoru pre vyprofilovanie samotnej cenzúry a jej dôsledné naplnenie.
Ako dlho už pracujete na svojej druhej publikácii a kedy ju plánujete dokončiť?
Začala som prakticky hneď po dokončení knihy V tieni Tretej ríše a predpokladám, že potrebujem ešte ďalšie dva roky – rovnako ako pri prvej.
Téma prvého slovenského štátu v ľuďoch dodnes prebúdza veľké emócie. Ako reagovali súčasníci na vašu knihu?
Išlo o prvý zásadnejší pohľad na slovenský štát z perspektívy dejín umenia, a najmä z pohľadu analýzy propagandistického obrazu krajiny – takže kniha vyvolala pomerne veľký ohlas. No myslím si, že aj samotná téma slovenského štátu všeobecne vyvoláva silné reakcie medzi ľuďmi. Preto je dôležité v tom pokračovať a mapovať toto obdobie z viacerých uhlov pohľadu – napríklad aj očami sociológie, psychológie a podobne. Pokúsila som sa na toto obdobie pozrieť z iného pohľadu a pospájala som vo fotografiách akýsi príbeh tých čias. Problém tkvie v tom, že i keď Slovensko malo veľa problémových období, práve slovenský štát dodnes polarizuje našu spoločnosť. Má stále mnoho zástancov aj odporcov. Vypočula som si aj veľmi agresívne komentáre k mojej práci a na moju adresu, ale to mi neprekáža. Verím, že o tejto téme treba ďalej rozprávať a vytesňovať emócie. Zostať vecní a racionálni. Len čo do toho vstupujú emócie, je zle. vtedy sa stráca možnosť otvorenej diskusie.
Bohunka Koklesová
Narodila sa v roku 1972. V roku 1995 absolvovala štúdium vedy o výtvarnom umení na FiF UK v Bratislave. V súčasnosti prednáša dejiny umenia 19. a 20. storočia na VŠVU v Bratislave. Špecializuje sa na teóriu fotografie a vzťah umenia a politiky.
