Napriek tomu, že okolo jeho diel prechádzame alebo ich užívame každodenne, napriek tomu, že viaceré prostredníctvom ich verejnej funkcie pozná aspoň sprostredkovane takmer každý, zo všeobecného povedomia Slovenska sa takmer vyparil.
Výstava Architekt Alexander Skutecký (1883 – 1944), ktorú usporiadala Stredoslovenská galéria v objekte Vily Dominika Skuteckého pod vedením kurátorky Kláry Kubičkovej a spolukurátorky Kataríny Baraníkovej, približuje život a tvorbu významného architekta prvej polovice 20. storočia, ktorý sa napokon zaradil k „mužom bez hrobov“.
Mená, na ktoré sa malo zabudnúť
Spisovateľ Stefan Zweig kedysi napísal, že jeho generácia patrila v moderných dejinách k tým, ktorej ideály boli najväčšmi podupané a ktorá musela čeliť najväčším dejinným zvratom. Najskôr prvej svetovej vojne a vzniku hraníc na troskách monarchie, potom druhej vojne, ktorú už mnohí neprežili alebo boli nútení emigrovať.
Alexander Skutecký patrí ku skupine architektov pochádzajúcich zo Slovenska, ktorí významne ovplyvnili jeho tvár v modernej republike, ktorí však pre svoj židovský pôvod nemajú hrob a ktorých mená sa po dlhé roky priveľmi nevyzdvihovali. Navyše sa už nikdy nikto nedozvie, o čo všetko sme prišli, lebo museli predčasne zomrieť. Boli to architekti ako Emil Brill, Vojtech Bustin, Vojtech Donner, Imrich Geyduscher, Arnošt Kohút, Dezider Quastler, Ignác Vécsei, Friedrich Weinwurm, Pavol Weisz, a Alexander Skutecký.
Z monarchie do republiky
Alexander Skutecký sa narodil v roku 1883 vo Viedni, keď sa jeho rodičia vracali z Benátok. Krátko na to sa usadili v Banskej Bystrici, kde strávil detstvo aj stredoškolské štúdiá. Diplom inžiniera architektúry získal tesne pred vojnou, v roku 1913 v Budapešti. V Budapešti projektoval interiéry kaviarní a kinosál, v začiatkoch novej republiky sa mu začalo pomerne rýchlo profesionálne dariť aj v spolupráci s banskobystrickým architektom Vojtechom Holeschom Spracoval návrh na rekonštrukciu hotela Grand vo Zvolene, rýchlo sa však presunul do Bratislavy.
Mesto, ktoré začínalo rýchlo meniť podobu, čo sa týkalo tak národnostnej, ako aj architektonickej stránky, malo z čias monarchie mnoho ustanovizní, na ktorých hlbokých tradíciách sa dalo stavať. Jednou bol napríklad Umelecký spolok – Kunstverein, v ktorom okrem výtvarných umelcov pôsobili aj architekti.
Architekt Alexander Skutecký ovplyvnil pred 2. svetovou vojnou podobu viacerých miest na Slovensku, tvár Bratislavy si však bez viacerých jeho budov v duchu funkcionalizmu vôbec nevieme predstaviť. Je autorom napríklad polyfunkčnej budovy dvoch bývalých poisťovní Assicurazione Generali a Moldavia Generali na Gorkého ulici 6 – 12, Investičnej a rozvojovej slovenskej banky na Štúrovej ulici 5 – 7 a viacerých mestských víl (napr. vila Egona Bondyho na Štefánikovej 14), v ktorých plynulo prechádzal od historizujúcich slohov k moderne.
Foto: Olja Triaška Stefanovič
Jeho najvýraznejšou bratislavskou stavbou ostáva budova Justičného paláca, ktorú ako súťažný projekt pripravil spoločne s Vojtechom Holeschom už v roku 1925.
Z republiky do neznámeho hrobu
S nástupom vojny bol Skutecký ako Žid vylúčený zo zoznamu znalcov a od roku 1942 na základe prezidentskej výnimky pracoval ako technický úradník železníc v Spišskej Novej Vsi. Neskôr sa zapojil do SNP, podľa všetkého však bol zajatý a spolu s ďalšími rasovo prenasledovanými osobami zabitý v okolí Banskej Bystrice. Podľa niektorých historikov sa nedá vylúčiť ani to, že bol deportovaný do koncentračného tábora. Jeho meno sa už nikde nevyskytlo.
Podobný osud postretol aj Alexandrovu sestru, maliarku Karolu Skuteckú-Karvašovú, matku slovenského spisovateľa Petra Karvaša. Spolu so svojím manželom Ferdinandom Karvašom po potlačení SNP skončila vo vápennej peci v Nemeckej.
Pred Vilou Dominika Skuteckého v Banskej Bystrici pripomína jeho syna Alexandra kameň Stolperstein – a v našich mestách mnoho výrazných budov, okolo ktorých zväčša prechádzame automaticky a netušiac nič o jeho tvorcovi.
