Foto: Peter Anderovský
Máte rok veľkých výročí – 30 rokov slávi vaše vydavateľstvo, onedlho vyhlásite 25. ročník literárnej súťaže Poviedka. Čo považujete za svoj najväčší úspech?
Je zázrak, že sa od rojčenia v mladosti môj život naplnil činmi v starobe. Mnohým z mojej generácie sa nepodarilo zostať rovnakými po celý život. Hypotéky, dobro detí, chabé zdravie, nájde sa dosť výhovoriek pre kompromisy. Veľmi si vážim každého občana, ktorý sa pričinil o nežnú revolúciu, za socializmu by neboli žiadne skutočné úspechy ani by som neprežil šťastný život.
Nepriaznivé podmienky boli stále, ak boli politické, vznikol samizdat, a teraz keď sú ekonomické, neprispôsobil som svoj edičný plán na zaručené bestsellery, ale stále v neviemkoľkých reedíciách držím knihy Ivana Kadlečíka, ktoré by bez samizdatu nevyšli. Čoskoro – v dobe internetu a digitálnej tlače – moje povolanie zanikne, reťazec autor-čitateľ vyhodí nepotrebné medzičlánky. Iróniou však bude zjednodušenie autor=čitateľ.
Ku ktorým autorom máte za tie roky mimoriadny vzťah?
Vážim si autorky a autorov, ktorí to s literatúrou myslia vážne, nesťažujú sa na málo času či na povinnosti. Ja všetok svoj čas venujem literatúre, nech je hocijako. Vydávam knihy širokému spektru renomovaných aj začínajúcich, vždy ma poteší, ak od niektorého dostanem – a je jedno, po akom čase – rukopis, ktorý fakt za niečo stojí.
Momentálne je to pre mňa dvanásta pripravovaná kniha od Ballu a Stanislava Rakúsa, ale tento rok vydávam aj troch debutantov. Uvediem ich radšej v abecednom poradí, pretože v literatúre neexistuje objektívna hierarchia, mojou je mať dobrý dôvod na vydanie – talent.
Všetci sú objavmi z predchádzajúcich ročníkov súťaže Poviedka: Hochholczerová, Spevák, Ziegler. Každý píše inak, a to je skvelé. Neviem predpovedať, kedy a od koho budem mať mimoriadny zážitok v budúcnosti, mnohí však majú dobrý dôvod písať. Ešte sa nechystám umrieť.
Foto: BBNR
Mnohí renomovaní spisovatelia, ktorých prekladajú do cudzích jazykov, vzišli práve z Poviedky. Vaše "literárne deti“ slávia úspechy.
Len v tomto roku je v najprestížnejšej cene Anasoft Litera medzi 10 nominovanými až šesť takých, ktorí uspeli v Poviedke, niektorí opakovane. Neviem, kto z tohoročných finalistov bude oceňovaný o desať, dvadsať rokov. Podstatné je, že si každý môže na začiatku kariéry anonymne overiť, či snaha vyniknúť je skutočne podložená talentom.
Poviedky a noví autori boli roky spojení s denníkom Pravda, aká to bola spolupráca?
Večná škoda, že žiadne noviny už nemajú literárne prílohy. O knihách sa píše veľa, ale nik nepodporuje uverejňovanie tvorby. A to je hanba, farizejsky chváliť hotové, ale nijako sa nepričiniť o rozvoj. V 90. rokoch som pripravoval pre Pravdu literárnu prílohu Pulz.
V nultých rokoch som do SME odovzdával Poviedku na piatok. A začiatkom minulého desaťročia som štyri a pol roka viedol Literárny klub Pravdy. Publikoval som stovky dnes úspešných autorov, ktorých vtedy nik nepoznal, dostali šancu.
Ako sa zmenil váš vkus, odkedy ste vydavateľom?
Náš osud závisí od toho, akými ľuďmi sme obklopení. Mať za ženu zlatokopku, môj život, priority aj ciele by sa vyvíjali inak. Myslím, že presne to isté platí o autoroch a autorkách, s ktorými spolupracujem. Nesnažím sa vytvoriť bestseller, ale hľadať to najlepšie, čo v diele je. Vždy som sa pokladal iba za servis medzi autorom a čitateľom.
Čím som starší, viac ma prekvapuje, ako som sa už v začiatkoch spoľahol na intuíciu. Nedávno získal významnú európsku literárnu cenu autor, ktorý u mňa pred 26 rokmi debutoval. Síce iba v dvestokusovom náklade, ale aké mohlo mať racionálne opodstatnenie vydať knihu, ktorá na seba určite nezarobí? Alebo – prečo som šiel zháňať úver na tlač knihy neznámej autorky, ktorá navyše debutovala pod pseudonymom?
Proste taký som. Impulzívny. Keď ma rukopis nadchne, už ako keby bol vonku. Lenže ten pseudonym je Samko Tále a teraz ho už poznajú v dvadsiatich krajinách. Bol som pri vzniku stoviek kníh, každá vydá na samostatný príbeh, ale žijem intenzívny vnútorný život na to, aby som len spomínal.
Foto: Karol Ferencz
Vyzerá to, že napriek všetkým starostiam ste so sebou spokojný…
Neexistuje recept, ako šťastne prežiť 30 rokov, ale považujem za dôležité rozpoznať a pestovať tri vlastnosti: tvrdohlavosť, úctu a pokoru.
Tak si to poďme rozmeniť na drobné. Tvrdohlavosť.
Keď som začínal, po revolúcii, vzniklo mnoho vydavateľstiev. Dôvod, prečo ho založiť, mal každý iný, ale čas overil, ako si kto stál za svojím presvedčením. Niekto vymenil lásku k umeniu za zisk a u iných nastal, chvalabohu, opačný proces, aj z importéra obrázkových publikácií sa môže stať významný nakladateľ, len mi je smiešna samochvála v každom statuse o najlepších knihách.
Nič nie je najlepšie. Môj edičný plán odzrkadľuje môj vkus, bez ohľadu na iné očakávania. Prispievam iba knihami podľa môjho gusta. A väčšinou, keď talent vydaných autorov a autoriek oceňujú iní, ja sa už venujem textom, ktorými sa budú môcť zapodievať o rok, o dva.
Úcta.
Robím odjakživa cirkus. Hĺbam, prečo som práve taký a všetky svoje negatívne reflexy vyplývajúce z povahy narcisa sa snažím rozpoznať, potlačiť, alebo využiť v prospech veci. Preto robím Literárny cirkus, nie cirkusanta v politike. Volá sa to starnutie. Uvedomenie si času. Keď je niečo, čo budem vedieť odovzdať, prosím.
Napríklad po štvrťstoročí odovzdávam organizovanie súťaže, o rok medzinárodnú súťaž Poviedka SK/CZ vyhlási občianske združenie Literarnyklub.sk. Dôležitý je princíp výberu, nie vyhlasovateľ. Budem iba garantom a finalistom sa budem venovať ako vydavateľ.
Pokora.
Nezakladal som vydavateľstvo, aby naveky chrlilo knihy, pracoval som na rukopisoch, ktoré sa mi páčili.
Rád pracujem, ale mienim sa menej angažovať navonok. Pridelili mi invalidný dôchodok, viac titánu má snáď len Perse na Marse, tak sa chcem sústrediť na to podstatné. Je predsa toľko kníh, ktoré som si chcel prečítať a objaví sa ešte veľa talentov. Keď som už zistil, na čo mám talent ja, chcem čítaniu venovať všetko. Nezakladal som vydavateľstvo, aby naveky chrlilo knihy, pracoval som na rukopisoch, ktoré sa mi páčili.
