Myšlienka chodníka slávy je zjavne inšpirovaná obdobným fenoménom v hollywoodskej „továrni na sny“. Nemyslím si, že z „krajiny neobmedzených možností“ treba mechanicky preberať každú hlúposť, ale keď už… Nemal som síce tú česť vidieť americké dlaždice, ale pochybujem, že vyzerajú ako tie naše: medzi minidlaždičkami, ktoré sa podchvíľou uvoľňujú z podkladu, sú umiestnené dvojfarebné mramorovo-kovové minitabuľky. Po chodníku – čo je dosť logické – sa chodí. Šliape. Na tabuľky slávnych možno kedykoľvek odhodiť ohorok z cigarety či inú smeť. Tí s hrubšími náturami si bez zábran odpľujú. Ani psíky si veľmi nevyberajú, kde to urobia. A obávam sa, že v neskorších nočných hodinách, keď je aj centrum mesta takmer ľudoprázdne, ani niektorí ľudia nie.
Neviem si predstaviť menej dôstojné miesto na umiestnenie pamätných dlaždíc. Pochopiteľne, ocenení v médiách vyjadrujú vďaku – a bolo by čudné, keby reagovali inak. Ale čo na to my ostatní? Naozaj tento deficit dôstojnosti nikomu neprekáža?