S príbehmi o „dobrých“ príslušníkoch komunistických tajných polícií mám vo všeobecnosti problém. (To sa týka aj takého oceňovaného filmu, ako sú nemecké Životy tých druhých.) Niežeby taký uhol pohľadu nebol možný, ale mal by zapadnúť do istej hierarchie. (Len ako príklad: museli vzniknúť desiatky, možno stovky vážnych drám z koncentračných táborov, kým mohol Roberto Benigni nakrútiť komédiu Život je krásny.) Česi, s ktorými máme spoločnú minulosť, majú svoje Pouta, kde je eštebák naozaj odpudivou kreatúrou, a hlavnému hrdinovi strhujúcej drámy Kawasakiho růže, intelektuálovi, ktorý sa zaplietol so Štátnou bezpečnosťou, to verím, lebo jeho zlyhanie je dostatočne motivované.
V prvom slovenskom filme na tému Štátnej bezpečnosti je hlavný hrdina kladný, na tom už nič nezmeníme. Prečo ho tvorcovia nazývajú trpkou komédiou, zostane zrejme záhadou na úrovni bermudského trojuholníka, lebo ide o drámu ako vyšitú. Teda išlo by, keby… som jej mohol uveriť. Nejde o to, že protagonistu stvárnil „snouborďák“ Jiří Mádl, lebo ten už viackrát dokázal, že je aj skvelým charakterovým hercom (Děti noci, Čtyři slunce). Ale čože ho to scenárista núti vyvádzať?
Adam očividne nie je hlúpy a nie je ani sviňa. Navyše má otrasný zážitok z vojenskej služby, keď dá kapitán Dravec (to meno by mohlo byť trochu menej polopatistické, čo myslíte?) zastreliť bezbranného človeka. No keď sa o niekoľko rokov neskôr rozhodne upísať eštebákom, urobí to tak zľahka, akoby podpisoval zmluvu na televízor z Multiservisu (blahej socialistickej pamäti). Ani jeho svadba – aj keď trochu vynútená a rýchla – bez príbuzných a kamarátov nepatrí medzi uveriteľné obrazy. Jej sexuálne podľahnutie mladému poľskému eštebákovi – takpovediac „na počkanie“ – ide zasa úplne proti charakteru postavy, ba pripomenie až žáner „filmov pre dospelých“.
A širšie súvislosti: odpočúvanie skupinky intelektuálov „na samotě u lesa“ je zjavne inšpirované životom Václava Havla, lenže práve jeho prípad je natoľko známy a špecifický, že takéto mechanické prevzatie pôsobí dosť rušivo. Drobnosť, ktorú si laik nevšimne – že v eštebáckom archíve majú kompaktné regály, aké sa u nás začali používať až o desať rokov neskôr – je už len akousi čerešňovou kôstkou zapečenou vo filmovej torte, na ktorú máme strašnú chuť, ale keď do nej zahryzneme, cítime priveľa margarínu a sacharínu.
