Hra Umenie neodísť sa odohráva v továrni vyrábajúcej stoličky – pre obyčajných ľudí trojnohé, pre papalášov päťnohé. Sformuloval som v nej aj takýto zákon: čím viac je stoličiek, tým je menej lesov. Takto v nej spieva zbor lesných robotníčok:
Lesy naše, lesy, miznú pomaličky – veď treba spracovať drevo na stoličky.
No cenzora nepodráždili len piesne a obsah hry. Vtedajší vládcovia vládli už pridlho. Čím viac po ich odchode túžila verejnosť, tým urputnejšie predvádzali svoje umenie neodísť. To hlavne ich by zasiahol už názov hry.
A nielen tých najvyšších – aj celý prebujnený byrokratický aparát.
V tom čase totiž vychádzali na svetlo aj dlho utajované čísla.
Napríklad údaj, že byrokratický aparát stojí ZSSR 40 miliárd rubľov ročne.
Ruský ekonóm, akademik Abel Aganbegjan, v interview pre západonemecký časopis Die Zeit povedal, že nepomôže už ani jeho zoštíhlenie o 30 percent, treba vyhodiť až 50 percent úradníkov.
Vina ruských úradníkov na hroziacej katastrofe bola vraj dokonca viacnásobná – nielenže ožobračovali krajinu tým, že sedeli, kde sedeli, brali platy a úplatky, rodinkárčili a kradli – ale nanešťastie ešte aj pracovali. Ich byrokratické šialenstvá žrali vzácny čas ďalším miliónom ľudí a aj chybné rozhodnutia malých úradníkov spôsobovali gigantické škody.
Básnika Jevgenija Jevtušenka to inšpirovalo k básni Lenabynenarazilisti (v origináli Čevokabynevyšlisty). Len čo vyšla v Rusku, preložil som ju a Tomáš Janovic ju prepašoval aj do Roháča. Pripomeniem z nej pár veršov:
Rezolúciami obrnení rytieri dlhej zásuvky – ani tá Nessie nosatá nos nezaryje až k jej dnu – dravšie než slintačkové nákazy a zemiakové pásavky chlieb s mäsom žerú nám, čo z oráčovho stola ukradnú.
Vieme, ako sa to skončilo. S.O.S. prišlo neskoro. Sovietsky zväz sa ekonomicky aj politicky zrútil.
Našťastie to nebola až taká tragédia. Ani pre Rusko. A tobôž nie pre strednú Európu. … Nezabudnime však na divadelného lektora. V skutočnosti rozmýšľal iba chvíľu, potom sa usmial a zvolal: „Konečne je tu takáto hra!“ Vďaka tomu mohla mať hra Umenie neodísť premiéru už 30. januára 1988.
Telefonujem režisérovi Petrovi Opálenému, či si nepamätá lektorovo meno. Pamätá si priezvisko: volal sa Vostrel.
Ktovie, čo dnes robí ten nebojácny muž a či sa má dobre.
A čo cenzor, čo chcel moju hru potopiť? Stavím sa, že sa nemá zle. Úradoval vtedy – úraduje dodnes.
Lebo aj to je problém – ako sa zbaviť tých horších 50 percent úradníkov, aby to neodskákali tí lepší.
