Peter Salner: Židovské vtipy nejdú len po smiechu

15.09.2012 15:00
peter salner
Peter Salner Autor: ,

Židovský humor je na Slovensku doma. Tradíciu má nielen v mnohokultúrnej Bratislave a nielen na miestach, kde žila židovská komunita. Patrí do svetového orchestra humoru, v ktorom má svoj špecifický výrazný tón.

Mnohé zo židovských vtipov sa začínajú slovom "stretol“ (napríklad Kohn Leviho), čo vyvoláva hneď v úvode prísľub príbehu. Obyčajne je vtip stručný, ale je v ňom šikovne obsiahnutý obsažný príbeh. A ešte niečo – z komunikácie dvoch postáv v židovských vtipoch vyžaruje pohoda, družnosť a povznesenosť nad malichernosti. Oveľa zaujímavejšie však vie o židovských vtipoch uvažovať Peter Salner, ktorý vydal aj knižku (Môj) židovský humor. Nie je to iba zbierka citácií vtipov – autor, ktorý je etnológ, urobil výskum, zovšeobecnil a o židovských vtipoch rozprával pútavo ako o historickom, filozofickom a kultúrnom jave. Veľmi dôsledne a s humorom, ktorý mu je vlastný.

Čo máte rád na židovskom humore?
To, že je vážny. Nejde len po smiechu, ale má obsah, núti k zamysleniu. Platí to aspoň o dobrých židovských vtipoch. Našťastie sú a je ich dosť. Vyžadujú však od poslucháčov určité zázemie, takže nie sú vždy použiteľné. Možno kvôli tomu zle reagujem na obvyklú požiadavku, aby som povedal vtip. Poznám ich síce veľa, ale nechcem a nedokážem chrliť jeden za druhým. Keď však dostanem „prihrávku“, niečo mi v hlave cvakne a vynorí sa primeraný vtip alebo aspoň pointa. Takúto reakciu však nie každý chápe. Asi práve preto si niektorí známi myslia, že nemám zmysel pre humor a iní zas hovoria, že síce mám, ale taký zvláštny…

Aký je zmysel humoru pre ľudský život? V knižke píšete, že to je aj výchovný a vzdelávací prostriedok, akýsi zázračný nástroj komunikácie. Nemali by ho ľudia využívať viac?
Netrúfam si definovať zmysel humoru, pokúšali sa o to väčšie kapacity, ako som ja, ale slušne povedané – so striedavými úspechmi. Písal som o židovskom humore, ktorý najlepšie poznám a vedome či podvedome ho využívam ako analógiu, ktorá prináša riešenie či vysvetlenie konkrétnej situácie. Ľudia by túto formu určite mali využívať čím viac, ale to sa nedá prikázať a asi ani naučiť.

Spomínate si na prvý vtip, ktorý ste počuli a ktorému ste porozumeli?
Na to si nespomínam. Existujú pasívni fajčiari a ja som od raného detstva pasívnym prijímateľom židovského humoru. Môj otec (v menšej miere a inou formou aj mama) s ním žili a aktívne „pracovali“, takže som ho prijímal doslova s materským mliekom.

Máte obľúbený vtip? Vznikajú aj nové vtipy?
Obľúbené vtipy mám, ale nie sú večné, menia sa podľa konkrétnych podmienok, v akých sa práve nachádzam. Život prináša stále nové situácie a s nimi aj vtipy. V poslednom čase sa mi páči najmä tento: Manželia Grünovci sa vybrali do cirkusu. Program vrcholí. V desaťmetrovej výške postavia na napnuté lano stoličku. Na ňu vylezie bez istenia artistka a stojac na jednej nohe začne hrať na husliach… Pani Grünová po chvíli povie manželovi: No, Paganini to nie je… Cvakne mi v hlave vždy, keď počúvam komentáre akcií, ktoré organizujeme v židovskej komunite. Nech je akokoľvek náročná a vydarená, vždy je každému jasné, že „Paganini to nie je“.

V knižke píšete aj o tom, že pri židovských vtipoch je dôležitý tiež jazyk, v ktorom sa hovoria, a gestikulácia. Aj vy rozprávate vtipy týmto spôsobom?
Už som spomenul, že ich vôbec nerád rozprávam, ale rád nimi komentujem okolité dianie. V spoločnosti som obyčajne lepším poslucháčom ako rozprávačom.

Ako sa prenášajú vtipy z kultúry do kultúry? Sú na Slovensku špecifické židovské vtipy, ktoré vznikli práve tu a vyplývajú zo spolužitia židovskej a slovenskej kultúry?
Najjednoduchšia odpoveď by asi bola, že rozprávaním a počúvaním. Ale „kultúrne“ vtipy sú obyčajne špecifické pre určité prostredie a zrozumiteľné len ľuďom, ktorí ho dôverne poznajú. V plnej miere to platí aj o židovských vtipoch. V neznámom prostredí môžu dostať nový, často pre pôvodných nositeľov urážlivý význam. Také, ktoré môžete povedať kedykoľvek a komukoľvek, patria všetkým, nejde teda o prenos z jednej kultúry do druhej. Ak ide o „slovensko-židovské“ vtipy, na um mi prišiel jediný: Dvaja priatelia prechádzajú križovatku na červenú. Policajt im chce dať pokutu. Na otázku pána Kohna, či sa to vzťahuje aj na bojovníkov od Dukly, sa policajt zarazí a napokon ich pustí bez trestu. Prekvapený Grün sa pýta, či ozaj bojoval pri Dukle. „Nie, ale opýtať sa môžem.“

Ovplyvnili židovské vtipy slovenský zmysel pre humor?
Mám vážne obavy, že nie, pretože slovenský humor má celkom odlišný charakter.

Darí sa dnes vtipom na Slovensku?
Niektorým určite áno, ale nie vždy tým dobrým.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk