Ako sa zrodil nápad zriadiť v bunkri múzeum?
Do bunkra sme chodievali ešte ako partia kamarátov zo základnej školy. Prvý raz som doň vliezol v roku 1999, keď som mal dvanásť rokov. Dovnútra som sa dostal cez ventilačnú šachtu, lebo pancierové dvere boli ešte zablokované. Hrávali sme sa tam s pôvodným vybavením, ktoré, žiaľ, v priebehu nasledujúcich rokov rozkradli. Všetko skončilo v zahraničných múzeách a súkromných zbierkach. Prebudilo to náš záujem o túto problematiku a o vojenskú históriu.
Preto ste sa rozhodli založiť občianske združenie?
Celé sa to začalo pri pive. Spomínali sme na detstvo a viedli reči o tom, ako na Slovensku veľa vecí nefunguje. Dospeli sme k záveru, že netreba stále iba ukazovať prstom, kto za to môže, ale že s tým treba aj niečo spraviť. A tak sme na druhý deň zobrali náradie a išli k bunkru.
Bolo tam plno smetí, cez kroviny sa k nemu ani nedalo dostať. Postupne sme to tam však vyčistili. Trávili sme tam víkendy a začali sme zháňať informácie, fotografie, literatúru i archívne materiály, aby sme vedeli, ako to vnútri vyzeralo. V lete 2011 sme založili občianske združenie, aby sme svojej činnosti dali nejakú legitimitu.
Bunker B-S 4 "Lány" v bratislavskej Petržalke sa partia nadšencov snaží uviesť do pôvodného stavu z konca 30. rokov minulého storočia.
Ako bunker vyzeral, keď ste sa oň začali starať? Bol už prázdny, iba biele steny?
Áno, no steny neboli ani tak biele, ako skôr špinavé od blata, pretože je to záplavová zóna. Aj v roku 2013 bunker kompletne vytopilo. Vonku boli štyri metre vody, trčal iba kúsok strechy. Boli v ňom teda nánosy blata a smeti, inak bol celkom prázdny. Čo sa týka vybavenia, nič v ňom nezostalo.
Je obdivuhodné, ako sa vám ho podarilo zrenovovať. Zohnali ste pôvodné vybavenie, stroje, pestrú zbierku strelných zbraní aj mnohé maličkosti. Ako ste pri tom postupovali? Muselo vás to stáť veľa času i peňazí…
Spočiatku sme sa museli ako partia skladať. Vždy sme si určili nejakú sumu na mesiac, ktorou sme prispeli. Myslím, že sme začínali sto eurami mesačne. Boli sme mladí chalani, väčšinou bez rodín, niektorí študovali, niektorí už pracovali. Museli sme sa zložiť, aby sme kúpili aspoň elektrocentrálu a mohli si tam svietiť. Našu prvú expozíciu tvorili vojenské veci. Niekto doniesol bodák, iný opasok, ďalší prilbu, a to sme doplnili nejakými fotografiami z knižiek.
Čítajte viac Hitlerov Vlčí brloh: Niekdajšie nacistické bunkre sú dnes magnetom na turistov
Neskôr sme si to vybavenie vyrábali sami v spolupráci s kolegami z Českej republiky. Budovali sme si tam kontakty a vzťahy s múzeami, ktoré sa tomu začali venovať aj o desať či dvadsať rokov skôr ako my. Napokon, vybavenie slovenských bunkrov skončilo najmä v Českej republike. Keďže už, žiaľ, nie je legálna možnosť, aby sa tie veci vrátili na pôvodné miesto, začali sme ich skupovať od nových majiteľov, prípadne vymieňať za iné militárie.
Sú aj exponáty, ktoré je problém zohnať?
Áno. Napríklad ventiláciu, ktorá je v každom bunkri špecifická, bolo treba znova vyrobiť – podľa pôvodných dokumentov z Vojenského ústredného archívu v Prahe, ktoré sme získali vďaka kamarátom a kolegom v Českej republike. Každý bunker má v archíve svoju zložku, kde sú výkresy jednotlivých častí či špecifické plány ventilácie a elektroinštalácie.
Kvôli elektrickému vedeniu sme museli zoškriabavať všetky staré nátery zo stien, aby sme našli pôvodné miesta, kde boli olovené hmoždiny, lebo za socializmu vybavenie bunkra zmenili a tieto miesta zakryli. Štyri roky sme vlastne iba zisťovali, kadiaľ pôvodne viedli káble.
Foto: Michal Butkovský/Múzeum petržalského opevnenia
Pomohla vám pri obnove bunkra i nejaká inštitúcia?
Keď sme začínali, bunker sme vlastne obsadili. Povedali sme si, že ak je vykradnutý, využívajú ho bezdomovci, hromadia sa tam odpadky a nikto s tým nič nerobí, tak je bez majiteľa. Až kým nás neoslovili z ministerstva obrany, že sme tam nelegálne – ako squateri. Boli s tým trochu problémy, ale všetko sa vysvetlilo.
Čítajte viac Štát predáva stará bunkre
Ministerstvo potom bunkre vyhlásilo za nadbytočný majetok štátu a ponúklo ich do verejnej aukcie. Vyvolávacia cena na ten objekt bola asi 30-tisíc eur – v záplavovej zóne, v lokalite, kde sa nedá napojiť na žiadnu infraštruktúru. Nemali sme peniaze, aby sme sa o to uchádzali. Oslovili sme preto Vojenský historický ústav v Bratislave so žiadosťou, či by ten bunker nemohli prevziať a prenajať nám ho. Sme im za to veľmi vďační.
Dostali ste na rekonštrukciu objektu aj nejaký grant?
So žiadosťou o podporu oslovujeme subjekty štátnej a verejnej správy, ako je napríklad ministerstvo obrany, Bratislavský samosprávny kraj či mestskú časť Petržalka. Vždy vyhlasujú nejaké granty alebo podporu pre občianske združenia a neziskový sektor. Snažíme sa uchádzať a často sme úspešní.
Využívame každú pomoc, lebo to všetko stojí veľa peňazí. Veď len náklady na prenájom a energie nás ročne vyjdú na 4 000 až 4 500 eur. Všetci tam pritom pracujeme ako dobrovoľníci, neberieme výplaty. Všetky získané peniaze idú na zveľaďovanie múzea.
Čo všetko v ňom dnes môžu vidieť návštevníci?
Nemáme vitríny ani žiadne vyvesené texty. Celý objekt je jeden veľký exponát, ktorý sa snažíme ukázať v pôvodnom stave. Máme tam funkčnú strojovňu, kde je motor s generátorom na výrobu elektrickej energie, presnú repliku filtrovne či ventiláciu, pomocou ktorej vetráme bunker.
Máme veľkú časť pôvodného vybavenia – aj čo sa týka zbraní, a srdcom toho je rýchlopalný protitankový kanón, ktorý vyrábala Škoda Plzeň. Je to jediný exemplár na území Slovenska. Počas vojny totiž nemecká armáda tie kanóny odviezla a inštalovala ich do svojich bunkrov na pobreží Francúzska, Holandska či Nórska, kde sa zopár kusov zachovalo v múzeách.
Foto: Michal Butkovský/Múzeum petržalského opevnenia
Odtiaľ ste získali to delo?
Trvalo nám šesť a pol roka, kým sme si v zahraničí vybudovali nejaké kontakty s múzeami a so súkromnými zberateľmi. Podarilo sa nám získať väčšie zhrdzavené časti toho kanóna, ktoré sme museli dôkladne zrekonštruovať. Postupovali sme podľa pôvodnej výkresovej dokumentácie a ďalšie veci sme dorobili ako repliky. Z neaktívneho torza je dnes krásny exponát.
Podobný bunker, ktorý sa nachádza pri starom vojenskom cintoríne v Petržalke a tiež slúži ako múzeum, si bol kedysi obzrieť Adolf Hitler. Zastavil sa i pri tom vašom?
Je známe, že Hitler navštívil petržalské opevnenie 25. októbra 1938 a máme fotografiu, kde ho vidno pred naším bunkrom. Bol aj pri bunkri B-S 8, ktorý ste spomínali. Pravdepodobne ich navštívil viac, ale fotografie sú len z týchto dvoch.
Foto: Heinrich Hoffmann
Má váš bunker i nejaký štatút ochrany?
Objekty tohto opevnenia sú zapísané medzi pamätihodnosťami Petržalky a ako celok je to aj pamätihodnosť Bratislavy. Nemá to štatút národnej kultúrnej pamiatky, čo však pre nás nie je na škodu. Sme tiež zapísaní v zozname múzejných zariadení.
Máte ešte s bunkrom nejaké plány?
Sme dokončení možno tak na 50 percent. Množstvo zariadení stále chýba. Už len dokončiť ten kanón je robota asi na celý život, ako aj zháňanie pôvodných častí po celej Európe. Ten objekt chceme dať do pôvodného stavu aj s exteriérom. Netajíme sa tým, že pokiaľ nám vesmír bude naklonený, radi by sme činnosť rozšírili.
Čítajte viac Kaverna na Kamzíku rozpráva o histórii z čias prvej svetovej
Projekt aj vízia je, ale všetko je to o čase a o peniazoch. To opevnenie má obrovský nevyužitý potenciál. V Európe nemáte iné hlavné mesto, ktoré by v bezprostrednej blízkosti malo také vojenské pamiatky v takom zachovanom stave. Slovensko je navyše – ak sa nemýlim – jednou z troch krajín Európy, ktoré v hlavnom meste nemajú vojenské múzeum.
Kedy je bunker otvorený pre verejnosť?
Vzhľadom na to, že sme dobrovoľníci, máme otvorené len vo svojom voľnom čase. Každú sobotu od apríla do konca októbra od 11. do 18. hodiny, pričom vstup je vždy o celej hodine. Prehliadky so sprievodcom trvajú asi trištvrte hodiny.
