Vianoce na Operačnom stredisku záchrannej zdravotnej služby sú pre operátorov tiesňovej linky 155 bežným pracovným dňom. Tiesňová linka musí byť nepretržite zabezpečená, bez rozdielu či je piatok a či sviatok. Rozpis služieb je neúprosný, každý operátor vie, kedy bude slúžiť a či v tento deň bude môcť sviatky stráviť v kruhu najbližších. Kým ostatní si sadajú k štedrovečernému stolu a potom rozbaľujú darčeky spod stromčeka, oni sú tu pre tých, ktorí ich pomoc potrebujú. A keď si niekto myslí, že cez vianočné sviatky tiesňová linka zmĺkne, tak to sa veľmi mýli.
„Čo ti priniesol Ježiško?“ opýta sa Iveta a s chuťou si dá ďalšiu lyžicu zemiakového šalátu do úst.
„Čo by mi mal? Ty stále veríš tomu, že Ježiško nosí darčeky?“ kontrujem jej a keďže mám chuť filozofovať, tak dodám: „Ježiško je prvý človek, čo darčeky na narodeniny nedostáva, ale dáva. Ber si z neho príklad.“
„Vieš ako sa mi nechcelo do práce? Všetko v behu, celý deň na nohách, pečieš, varíš, pripravíš stolovanie a večeru si nestihneš ani vychutnať. Len ju do seba nahádžeš a letíš do práce. Miško rozbaľuje asi teraz svoje darčeky a ja nie som pri tom. Čert aby to vzal.“ Zafrfle Iveta a pokračuje v jedení akoby večeru ani nemala.
„Tak to ja som rád, že nie som doma. Eva keď rozbalí svoj darček tak bude kričať.“ Zapojí sa do debaty Michal a s chuti sa začne smiať.
„Čo si jej tam dal?“ zvedavosť mi nedá. „Zlatý prsteň s briliantom a či šaty zlatom vyšívané?“
„Keď nevie povedať čo chce, tak dostane čo nechce.“ Povie a tajomne sa zatvári.
„Nenapínaj a prezraď.“ Začneme do neho obe dobiedzať. Nič nemôže byť pre ženu horšie ako keď ju muž naťahuje.
„No čo. Dostala satyrku.“ Úsmev na jeho tvári úplne žiari.
„Satyrku?“ obe jednohlasne zopakujeme.
„Satyrku. Hovno v papírku.“ Dodá a rehoce sa sám nad svojim vtipom.
„Mišo, ty hovädo. Ešte šťastie, že ťa Eva nepočula.“ Chcem ešte niečo povedať, ale našťastie pre neho zvoní telefón. Rýchlym pohybom ruky ho dvíham a naučenou frázou sa ohlasujem do slúchadla.
„Tiesňová linka záchrannej zdravotnej služby. Ako vám môžem pomôcť?“
„Haló. Viete mi povedať či v tej sanitke je moja mama?“ vypáli na mňa salvu slov končiacu s otázkou hlas evidentne patriaci mladému mužovi alebo chlapcovi.
„Ešte raz, mladý muž. Tu je tiesňová linka záchrannej zdravotnej služby. Neviem akú sanitku myslíte ani to, či je v nej vaša mama. Skúste mi najskôr povedať odkiaľ voláte.“
Povie mi mesto aj ulicu a ja rýchle pozerám do nášho dispečerského programu, kde sú zaevidované všetky zásahy záchranárov. Vidím, že práve z tej ulice jedna zo záchraniek odchádza aj s pacientkou. Ešte sa nám neohlásili, do ktorej nemocnice s ňou smerujú.
„Ako sa volá vaša mama?“ opýtam sa, aby som si overila či pacientka práve unášaná záchranármi do nemocnice je jeho mama.
„Magdaléna Kožuchárová.“ Prezradí jej meno a netrpezlivo čaká na moju odpoveď.
„A vy ste jej kto?“ snažím sa získať čas a overiť si príbuzenský vzťah.
„Predsa jej syn.“ Vyštekne na mňa podráždene.
„Syn. Ale to si ja neviem overiť. Informácie o pacientoch cez telefón nepodávame.“ Teraz mu pre zmenu odvrknem ja. Naštval ma, zasran. Zachovaj pokoj, poviem si v duchu. Nič ťa predsa nerozhádže a tento mladý oplan už tobôž nie.
„Tak bola v tej sanitke moja mama?“ zúfalstvo v jeho hlase niečo vo mne zlomilo.
„Prečo ťa to tak zaujíma?“ skúšam zmierlivo zistiť príčinu jeho zúfalstva.
„Lebo, lebo.“ Pre úpenlivý plač nedokáže zo seba dostať nič viac. Prebúdza sa vo mne materinský cit a tiež túžba zistiť príčinu, prečo tak zrazu zháňa mamu.
„Tak mi povedz, čo sa stalo.“ zrazu si uvedomím, že mu tykám.
„Pohádali sme sa.“
„Pohádali ste sa? Dnes na Štedrý deň?“ nevychádzam z údivu. Zažila som už rôzne veci na tiesňovej linke, ale aby niekto volal kvôli tomu, že sa pohádal s mamou, to ešte nie. Veď Vianoce sú sviatky mieru a pokoja, keď rodina sa spolu zíde a všetci spoločne strávia tento večer, aby sa potom tešili z darčekov a iných drobností. Teda asi nie všetci.
„Viete, ako by som to povedal. Čakal som pod stromčekom nový mobil a našiel som tam taký z druhej ruky. Použitý a z bazára. Nahnevalo ma to, že sa mi budú spolužiaci smiať a všetko čo som mal na srdci za tie roky som jej vykričal.“ Neverím vlastným ušiam. Dieťa nevďačné, keby bolo mojim synom, takú dostane, že si to navždy zapamätá.
„A čo otec na to?“ spýtam som sa a hnev vo mne znova narastá. Otec vôbec nezasiahol?
„Otec s nami roky nežije, ani sa o nás nezaujíma.“ Smutne mi odpovie.
„Takže ťa mama sama vychováva? No výborne.“ Už som sa naštartovaná a asi ma bude ťažké zastaviť. Matka sa vo mne naplno ohlásila. „Viem si predstaviť ako vyzeral váš dnešný deň. Ty si celý čas bol zalezený vo svojej izbe, sedel si za počítačom a ani nos nevystrčil. Mama sa starala o prípravu večere, výzdobu stromčeka, ak ho nevyzdobila už predtým. Balením darčekov a milosť pán jej ani nepomohol. Mám pravdu?“
Dlhé ticho v telefóne, len občasné smrknutie z druhej strany počujem.
„Máte pravdu. Nepomohol som jej s ničím.“ Priznáva po chvíli.
„A na dôvažok si jej vykričal darček, ktorý ti dala pod stromček. Lebo ty potrebuješ najnovší model. Paráda. Určite jeden z tých, čo stoja pomaly dve tisíc. Mýlim sa?“ Viem si to živo predstaviť a teraz ma zaujíma len jediné. Čo si z toho mladý muž odniesol.
„Nie, teta, nemýlite sa.“ Potichu priznáva.
„A čo bolo potom?“
„Potom?“ zopakuje moju otázku a pomaly pokračuje. „ Potom som sa obliekol a vybehol som von z bytu. Chcel som sa o tom porozprávať s kamarátmi, ale všetci boli doma s rodičmi a nik z nich nemal chuť ísť von. Blúdil som prázdnymi ulicami a pozeral do okien. Všade svietili stromčeky a mne zrazu prišlo ľúto, čo sa stalo. Vrátil som sa domov, lenže nikto doma nebol. Vtedy ma napadlo, že vonku pred činžiakom stála sanitka, ale keď som zbehol dole, už odchádzala. Tak som chcel vedieť či tam nebola moja mama.“ Dopovie a znova sa rozplače.
„Skôr ako ti odpoviem, môžeš mi povedať, čo robí tvoja mama?“ neviem ako ma napadla táto otázka, ale podvedome som cítila, že odpoveď na ňu bude kľúčová.
„Čo robí moja mama?“ chlapec je evidentne zaskočený otázkou, ale odpovie. „Mama pracuje v administratíve, nejakej firme. Neviem akej.“ Krátka odmlka a pokračuje. „Potom chodí do obchodu dokladať tovar a cez víkendy ešte chodí upratovať.“
„Čiže mama sa pomaly nezastaví. Pracuje od vidím do nevidím, aby ti dopriala všetko po čom túžiš. Stará sa a snaží sa a nič viacej nechce, len aby si bol šťastný. Čím viac sa snaží o to máš väčšie nároky. Nikdy ťa nenapadlo opýtať sa ako sa má a nedaj bože jej trochu pomôcť?“ Zhrniem celú situáciu a uzavriem to jednou vetou. „Namiesto tvojho poďakovanie si jej pekný darček na Vianoce dal. Čo vlastne od teba pod stromček dostala?“
Znova dlhé ticho. Predstavím si ho ako pubertiaka,, ktorý má sklopené oči a nedokáže sa priamo pozrieť, lebo sa neskutočne hanbí. Pravda niekedy človeka vyzlečie donaha.
„Knihu, kuchynskú zásteru a ešte papuče.“
„Super. Počuješ sa? Knihu, kuchynskú zásteru a papuče. A ty chceš od nej najnovší mobil. Ale Vianoce nie sú o darčekoch. Vianoce sú o rodine, láske, porozumení. Vďake, že môžeme byť spolu s našimi blízkymi. Majú podstatne hlbší význam ako ten materiálny. Nikdy nevieme, kedy o najbližších prídeme. Potom ostane jedno miesto pri vianočnom stole prázdne a my môžeme len ľutovať, čas sa nedá vrátiť späť.“
Zhlboka sa nadýchnem a pokračujem: „Tvoja mama volala na tiesňovú linku k nám. Prišlo jej veľmi zle. Okamžite sme vyslali záchranku a tí ju odviezla do nemocnice.“
„Prišlo jej zle?“
„Prišlo jej zle, viac ti povedať nemôžem.“
„Ale žije. Však neumrela?“ spýta sa takmer šeptom.
„Myslím, že nie. Ale daj mi chvíľu a zistím to.“ Nečakám na jeho súhlas a otočím sa k Ivete.
„Ivet, zisti mi v akom stave doviezli chalani pani Kožuchárovú do špitála.“
Iveta okamžite sa spája s posádkou, ktorá ju viezla. Obe vieme, že skončila v kardiocentre, pracovnú diagnózu dali záchranári ako akútny infarkt myokardu.
„Stav stabilizovaný, išla priamo na zákrok.“ Zakričí Iveta na celú sálu akoby nestačilo sa postaviť a prísť mi to pošepkať do ucha. Nemusia to všetci vedieť.
„Mladý muž, počuješ ma? Mamička cestu do nemocnice prežila, rovno išla na zákrok. Takže, vezmi si pero a papier, aby si si zapísal adresu nemocnice a mohol ju ísť pozrieť. Ak ti na nej záleží.“ Chvíľu počkám a nadiktujem mu presnú adresu. „Oni ti tam všetko povedia a možno to pochopíš. Tak šťastnú cestu a držím palce.“
Rozlúčim sa ním a pokračujem ďalej v práci. Služba ubieha pomaly, ale na naše prekvapenie volaní na tiesňovú linku je podstatne menej ako zvyčajne. Ráno sa všetci lúčime s prianím šťastných a veselých vianočných sviatkov.
xxxx
Prejde pár dní a znova nastupujem do služby. Preberám hovory, počet telefonátov v priebehu dňa narastá. Ani si nevšimnem, kedy prišla vedúca operátorka na sálu. Položí mi ruku na plece až sa myknem.
„Ahoj Magda. Hovorí ti niečo meno Kožuchár?“
Lovím v pamäti, niečo sa mi marí, ale nie som si istá. Operátor tiesňovej linky vybaví za službu viac ako sto hovorov, mená si veľmi nepamätá.
„Kožuchár? Neviem. Malo by?“ odpovedám protiotázkou.
„Pred dvoma dňami prišiel taký chlapec a hľadal jednu tetu z tiesňovej linky, čo s ňou hovoril na Štedrý večer.“
„Kožuchár. No jasne, spomínam si. A čo chcel?“ pýtam sa zaskočená.
„No. Doniesol ti toto.“ Podáva mi bonboniéru a ešte zalepenú obálku. „Keďže ťa nenašiel, tak ti napísal u mňa odkaz.“ Položí obe veci na stôl a pomaly sa vzdiali.
Otvorím obálku, vyberiem z nej list a začnem čítať.
Milá teta z tiesňovej linky.
Možno si na mňa nepamätáte, volali sme spolu na Štedrý večer. Mamičku odviezla sanitka a Vy ste mi povedali kam. A nielen to. Povedali ste mi toho oveľa viac. Pochopil som, že Vianoce nie sú len o darčekoch, ale hlavne o tých nám najbližších.
Veľmi ľutujem, čo som urobil a ako som pokazil Vianoce. Ale nechcem, aby bolo jedno miesto voľné pri vianočnom stole.
Mamičku pustili z nemocnice domov, musí sa šetriť. Nemôže toľko pracovať a tak chodím po škole teraz ja do obchodu dokladať tovar a po víkendoch upratovať. Nikdy som si nemyslel, čo všetko musela robiť. Vďaka Vám sa mi otvorili oči.
A ako poďakovanie za všetko, prijmite túto bonboniéru. Nie je to veľa, ale kúpil som ju z prvej výplaty.
Ďakujem za všetko a prajem hlavne zdravie vám aj celej Vašej rodine.
Miňo.
