So Zsoltom Orbánom sa stretávame v kuchyni Niederweidenu, menšieho loveckého zámku, ktorý patril princovi Eugenovi Savojskému a Márii Terézii. Hneď na začiatku nám vysvetlí, prečo je v názve výstavy láska s otáznikom. „Dozviete sa, že láska žiadnu rolu nehrala a spoznáte konkrétne osudy Habsburgovcov. Ich svadby sa odohrávali podľa prísnych sobášnych predpisov. Šľachtici boli len šachové figúrky v rukách politiky v záujme zachovania dynastie,“ vychrlí hneď na začiatok skúsený manažér, ktorý je, mimochodom, z Galanty.
Foto: Severin Wurnig
Výstavy na zámkoch ukážu, ako prebiehali oslavy. „Svadby boli jednými z najdôležitejších udalostí, príležitosť ukázať ľudu, aká je cisárska rodina veľkolepá. Niektoré svadby sa konali týždne, iné mesiace, dokonca svadba Leopolda I. trvala dva roky,“ prekvapuje hneď na úvod. Nezaskočí ho ani otázka návštevníčky, koľko trvalo manželstvo: „Manželia boli spolu štyri roky, potom prvá manželka zomrela, Leopold I. bol ženatý trikrát. V rámci štvorročného manželstva teda dva roky vyplnila svadba – to boli hostiny, plesy, divadelné predstavenia. Jedna z opier trvala desať hodín, hrala sa dva dni. Viete si predstaviť, že do svadieb bolo zakompovaných tisíce ľudí. Tie svadby akoby nemali hranice,“ smeje sa sprievodca.
Foto: Katarína Sedláková
Šaty prešili na cirkevné rúcho
Sklame však tých, čo by chceli na vlastné oči vidieť svadobné šaty. Neuvidia ich, lebo svadobné šaty sa neskôr prešívali na cirkevné ornáty, zato tie na Schloss Hofe vystavené majú. A tiež sa možno tešiť na tzv. Polsterabendkleid – čiže šaty nevesty na rozlúčku so slobodou. Deň pred odchodom nevesty do manželovej krajiny sa konal ples, opera či divadelné predstavenie – vtedy mala nevesta na sebe, samozrejme, krásne šaty. Na zámku teda uvidíme kópiu takýchto rozlúčkových šiat cisárovnej Elisabeth čiže Sisi.
Ktosi chce vedieť, kde sa nachádza originál Sisiných šiat. Lenže aj s tým je to ťažké: „Originály sa nezachovali, pretože Sisi bola módna ikona a rýchlo šaty striedala. Staré šaty rozdávala dvorným dámam, lenže Sisi bola povestne štíhla a jej uzučké šaty nikomu nesedeli, museli sa prešívať, takže sa nezachovali. Navyše v druhej polovici 19. storočia sa šaty šili z veľmi ľahkých látok, z mušelínu, ktorý 150 rokov nevydrží. Originál rozlúčkových Sisiných šiat je veľmi krehký, preto je uložený v depozite Umeleckopriemyselného múzea vo Viedni. Vznikli však dve kópie, jedna z nich je v Múzeu Sisi v Hofburgu, druhá je v meste Bad Ischl, ktoré je tento rok Hlavným mestom kultúry, práve tú teraz na Niederweidene vystavujeme.“
Poteší tiež informácia, že sa zachovalo zopár jednoduchých letných šiat, ktoré nosila Sisi počas pobytov na Korfu. Vo Viedni je vo Wagenburgu, v múzeu kráľovských kočov, tiež vystavená zlatom vyšívaná vlečka, zrejme zo svadobných šiat Sisi.
Dosť rečí, poďme do komnát Niederweidenu a pozrime si, čo všetko tu zhromaždili na tému Imperiale Hochzeiten čiže Cisárske svadby. Zsolt Orbán propomína, že svadobný deň bol nielen najkrajší, ale asi aj najnáročnejší deň, veľkolepý spektákel, náročná šou. To už sa ocitáme v miestnosti, ktorej kraľujú spomínané šaty Sisi. Budúca cisárovná Elisabeth ich mala na sebe deň pred odchodom do Rakúska – na hudobnom večierku v jej rodnom Bavorsku.
Na jar 1854 v nich opustila rodnú krajinu. Na originálne šaty sa použili látky rôznej kvality – korzet je z bieleho hodvábneho taftu potiahnutého priehľadnou organzou. Na rukávoch sú volány lemované zelenými a zlatými hodvábnymi stuhami. Na jemnej výšivke sa skvejú kvety, listy a hviezdy. Dve rozprestreté organzové sukne s volánmi so zeleným hodvábnym lemovaním zodpovedajú tvarom aj prevedením vtedajšej móde. Vyníma sa na nich nápis v arabčine „Ach, môj pane, aký to krásny sen.“
Okrem Sisiných šiat na rozlúčku so slobodou vidíme na fotkách niekoľko svadobných šiat iných členov cisárskej rodiny. Mimoriadne luxusné boli svadobné šaty obľúbenej vnučky cisára Františka Jozefa, arcivojvodkyne Alžbety Márie známej ako Erzsi z prelomu 19. a 20. storočia. Celkom iné sú svadobné šaty Anny Plochlovej, ktorá sa vydávala za arcivojvodu Johanna v roku 1829.
Namiesto lásky zmluva
Rozprávkovo pompéznej svadbe vždy predchádzali zásnuby, no na výstave sa časť o nich tiež začína otáznikom – veľká romantika? Dozvieme sa, že zásnuby v cisárskom dome boli aktom, ktorý mal presne predpísané pravidlá. Nasledovali po úspešnom ukončení rokovaní medzi rodinami a zodpovedali ústne dohodnutej zmluve o uzavretí manželstva. Budúci ženích musel požiadať rodinu nevesty o jej ruku, aj to prebiehalo podľa prísneho protokolu.
Foto: Pravda, Katarína Sedláková
Ak ženích nebol prítomný, bežne o ruku nevesty požiadal jeho zástupca. Hneď po tom, ako si všetci dôležití členovia rodiny vypočuli príhovor pytača, nevesta so žiadosťou o ruku súhlasila. Na znak ukončených pytačiek nosila nevesta ako šperk malý portrét svojho vyvoleného. Po ukončení nasledovala hostina v bohato vyzdobených priestoroch, všetci boli elegantne oblečení a dávali sa vzácne dary.
Dozvedáme sa, že nový zväzok sa propagoval správami a vytváraním portrétov, pričom oblečenie snúbenice odrážalo postavenie a bohatstvo jej rodiny. Na výstave vidíme napríklad básničku na počesť svadby Štefánie Belgickej s korunným princom Rudolfom nazvanú Ruža z Belgicka. Vystavovali sa tiež darčeky, ktoré dostala nevesta. A tu sa dostávame k najveľkolepejšej svadbe, ktorou bola spomínaná dva roky trvajúca svadba Leopolda I. so španielskou infantkou Margarétou Teréziou. Zsolt Orbán upozorňuje na časť desaťhodinovej opery nazvanej Zlaté jablko. Mala prológ a päť dejstiev, preto ju hrali dva dni. Zaujmú nás kulisy k opere, náklady na ňu vraj dosiahli závratnú sumu 300 000 zlatiek, aj plány na tréning koní pre špeciálnu šou.
Z arcivojvodkyne kráľovná
Po zásnubách sa konal Polsterabend – rozlúčka so slobodou a potom nevesta cestovala do krajiny manžela. V niektorých prípadoch, ako u Márie Antoinetty, sa svadby konali dvakrát. Jedna v Kostole sv. Augustína vo Viedni tzv. per prokuratum, čiže ženícha zastupovala poverená osoba a až ako vydatá sa vybrala na cestu do druhej krajiny.
Foto: Pravda, Katarína Sedláková
Mária Antoinetta bola pre svoju matku veľmi dôležitá, lebo sa vydala za francúzskeho kráľa a stala sa francúzskou kráľovnou. Jej cesta do Francúzska v roku 1770 bola veľmi dlhá, trvala niekoľko dní, cestovali s ňou dvorné dámy aj personál. Na ostrove uprostred Rýna bola budova, do ktorej Mária Antónia vstúpila ako rakúska arcivojvodkyňa, v prvých dvoch miestnostiach sa vyzliekla donaha a potom sa prezliekla do francúzskych šiat a na druhom konci budovy už z nej bola Marie Antoinette. Vzdala sa svojho rakúskeho pôvodu a stala sa francúzskou kráľovnou.
Ďalšou pozoruhodnou nevestou bola Izabela Parmská, manželka Jozefa II., vnučka francúzskeho kráľa Ľudovíta XV. a španielskeho kráľa Filipa V. Zsolt Orbán dodáva: „Ideálna nevesta pre syna Márie Terézie. Cestu nevesty nefinancovala rodina, ale vždy sa prihlásil nejaký šľachtic, pre ktorého to bola obrovská pocta – tu to bol napríklad barón von Lichtenstein. Na cestu sa vydalo 54 kočov, podľa erbov sa dá zistiť, kto všetko sa na ceste do Viedne zúčastnil. Všimnite si obrázky triumfálnej brány, cez ktorú nevesta vošla do mesta. Prizerali sa tomu tisíce divákov.“
Samozrejme, svadba Jozefa II. bola jednou z najdôležitejších v rodine Márie Terézie, vzniklo k nej niekoľko obrazov. Pozoruhodný je napríklad obraz hostiny pri dezerte či namaľované operné predstavenie. Ďalej vidíme svadbu Sisi a zaujímavou nevestou bola aj princezná Štefánia Belgická. Mala závoj z belgickej čipky, v ktorom sa vydávala aj jej dcéra Erzsi. Štefánia ako dar dostala obrázok z Prahy. Môžeme vidieť aj venček Sisi, ktorý obsahoval tri symbolické kvety – pomarančový kvet, ružu a myrtu. Pri svadbe cisára Karola a Zity z októbra 1911 Zsolt Orbán zmieni, že z nej už existuje aj prvý filmový záznam, dokonca sa dá nájsť aj na youtube.
Dve tony zlata na stole
Sprievodca upozorní aj na dátumy svadieb. Väčšinou sa konali v októbri, novembri alebo vo februári a marci, lebo v apríli sa už začali poľné práce a panovníkom by chýbali ľudia potrební na prípravy veľkolepej udalosti. „Pozor, nenosili sa obrúčky. Vo vitríne síce máme obrúčky Jozefa II. a jeho druhej manželky Márie Jozefy, ale tie boli darčekom pre cirkev, neostávali mladomanželom. Neboli dôležité prstene, ale podpísané zmluvy,“ stručne zhrnie Zsolt Orbán.
A už sa dostávame k svadobnému stolovaniu. Polievka musela byť servírovaná v porceláne, hlavné jedlo v zlate alebo striebre a dezert tiež v porceláne. „Pri svadbe Františka Lotrinského mali Habsburgovci objednaný servis z 18-karátového rýdzeho zlata, boli to skoro dve tony zlata. Tento servis zdedil vnuk František, ale bol ešte len šesť mesiacov na tróne, keď mu vyhlásil vojnu Napoleon. Rakúšania potrebovali peniaze na vojnu, tak nechali servis roztaviť a vyraziť z neho mince, preto sa z neho nezachoval ani jeden tanier. Po Viedenskom kongrese potrebovali slušný servis, tak dali pozlátiť porcelán. Na stoloch to vyzeralo, akoby jedli zo zlata,“ smeje sa Orbán.
Foto: Reprofoto: Katarína Sedláková
Čudujeme sa obrazu večere (konala sa v deň svadby Jozefa II. s Izabelou Bourbonsko-Parmskou o 20.30 v Hofburgu), kde cisárska rodina sedí pri stole v tvare písmena U a okolo nej je zhromaždený panovnícky dvor, obsluhujú ich predstavitelia šľachty. Väčšina ľudí na obraze stojí. „To sú Schaugäste – prizerajúci sa hostia. Bralo sa ako veľká pocta, ak niekto dostal pozvanie k hostine a mohol sa jej prizerať,“ vysvetľuje sprievodca.
Foto: Severin Wurnig
Napoleon bol pod úroveň
Nuž a kto informácií o svadbách stále nemá dosť, môže pokračovať o tri kilometre ďalej na zámku Schloss Hof. Tu si zopakuje známu sobášnu politiku Habsburgovcov, ktorou dynastia riešila problémy. Orbán pripomenie, že všetky zo 101 cisárskych manželstiev od roku 1740 do 1918 sa posudzovali ako šťastné alebo nešťastné podľa toho, či sa narodil mužský potomok alebo nie, láska nehrala žiadnu rolu.
Sprievodca pripomenie, že otec Márie Terézie Karol VI. zomrel bez mužského potomka a keďže Mária Terézia ako žena nemohla nosiť cisársku korunu, bol to oficiálne koniec habsburskej rodiny. Od svadby Márie Terézie a Františka Lotrinského 12.2. 1736 sa datuje nová dynastia – habsbursko-lotrinská. „Už meno je pozoruhodné, správne by to malo byť v opačnom poradí, ale na počesť cisárskej rodiny je prvé meno Habsburgovcov. Ich rodina bola úspešná, lebo Mária Terézia porodila 16 detí, pričom až desať z nich sa dožilo dospelosti. Vypracovala krásnu sobášnu politiku, ktorou riešila problémy krajiny,“ hovorí Zsolt Orbán.
Foto: archív Schloss Hof
Nuž a potom môžeme skúmať manželstvá Jozefa II. – najskôr s Izabelou Parmskou, neskôr s Máriou Jozefou Bavorskou. Sestrou Jozefa II. bola Mária Antoinetta, o ktorej je známe, že sa syna dočkala až sedem rokov po svadbe. František II. mal až štyri ženy, no všetky deti mal z manželstva s Máriou Teréziou Neapolsko-Sicílskou, ktorá bola jeho sesternicou. Karolína Augusta Bavorská dala celý Hofburg zariadiť v štýle biedermeieru, za kráľovnú Uhorska bola korunovaná v Dóme sv. Martina v Prešporku, teda Bratislave. Jeho dcéra Mária Lujza sa vydala za Napoleona, čo bolo pod úroveň, lebo Napoleon nebol šľachtického pôvodu.
František Jozef I. s Alžbetou Bavorskou mali svadbu v apríli 1854 vo Viedni, ale ich manželstvo bolo neúspešné, lebo syn Rudolf zomrel ešte skôr ako jeho otec. Dynastia sa ďalej rozvíjala po bratoch Františka, to bol Ferdinand, ktorý zomrel pri atentáte v Sarajeve v roku 1914. Po ňom sa stal posledným cisárom ríše Karol, ktorý si zobral Zitu Bourbonsko-Parmskú – to bola úspešná svadba, lebo ich potomkovia žijú dodnes.
Často nešlo o sobáš dvoch ľudí, ale skôr sobáš dvoch dynastií. Leopold I. mal tri manželky, úspešné manželstvo bolo až to tretie. Kto bol dosť dobrý pre cisársku rodinu? Prvé kritérium bolo, aby manželia boli z katolíckej rodiny a navyše vládnucej. Tým sa veľmi zúžil okruh kandidátov, Anglicko či Nemecko neprichádzali do úvahy, ostali len španielske, talianske a francúzske kráľovské rodiny. „Po určitom čase boli všetci príbuzní. Prvá Leopoldova manželka bola jeho sesternicou i neterou zároveň. Z tretieho manželstva ostali dvaja synovia…“
Chcete vedieť ešte viac? Vyberte sa na Niederweiden a Schloss Hof, výstavy trvajú do 3. novembra.
