Ja a mne podobní, my fandíme iba víťazom. Vypovedá to len a len o kvalite našich charakterov. Teda skôr o ich nekvalite. Sedíme, mrmleme, keby nám dali do ruky hokejku, akurát si ňou ublížime. Brankárskou aj doživotne. Ale múdri sme jak rádio. Nemilujeme hokej, nemilujeme ani šport. Milujeme víťazov. Bojím sa, že je nás veľa. Možno aj väčšina. Riadna masa. A ak masy milujú porazených, tak len na chvíľu. Zato víťazov milujú navždy. Keby ste hrali gorotky, možno by nás nebolo toľko, ale keby ste sa stali majstrami sveta v tom kurióznom športe, na rukách by sme Vás ponosili.
Minule som stál pred plagátom – naši majstri sveta. Visel na chodbe ministerstva školstva. Väčšinu z tých mien som v živote nepočul. Boli tam ešte reprezentanti Rakúsko – Uhorska. O ich víťazstvách som ani len nepočul, nieto ešte aby som ich zažil. Ale obľúbil som si ich okamžite. Lebo boli naši a boli – víťazi. Chlapci, hrajte, prosím Vás. A vyhrajte. Vyhrajte, čo sa dá. Ja viem, že nejde o to niekde visieť. Ale keď už visieť, ta radšej na plagáte na ministerstve školstva a športu, než za gule v prievane. Lebo duša fanúšika je už raz taká. Neférová a nestála. Ale keď už miluje, tak bezo zvyšku.
