„Necivilizovaní barbari“
Svoje niekoľkoročné koncertné cesty odštartoval Hauser v kalifornskom San Franciscu, odkiaľ sa neskôr presunul do oblastí Južnej Ameriky ako Lima, Valaparaíso a San Yago di Chile (Santiago), nakrátko sa zastavil aj na ostrove Otahiti (Tahiti) a napokon navštívil aj Austráliu, kde sa zastavil v mestách ako Sydney, Melbourne, Geelong či Adelaide.
Hausera už v prvých momentoch pobytu očarili prírodné krásy Nového sveta, ktorého vegetácia sa od tej európskej výrazne odlišovala. Vo veľmi podrobných opisoch približuje rôznorodosť jej bujnej nádhery.
Z jednotlivých listov čitateľ postupne odhaľuje Hauserovu náturu, ktorá sa vyznačuje istým dôvtipom, ale aj značnou mierou ctižiadostivosti – jednoducho povedané, mal sa rád. Vždy, keď píše o svojich koncertoch, veľmi podrobne sa rozhovorí o úspechoch, pochvalách a daroch, ktorých sa mu dostalo.
Foto: Hudobné centrum
„Obídem celý rad lichôtok a prejavov úcty, ktorými ma zasypávajú z každej strany, čiastočne preto, lebo ma nudí o tom hovoriť, čiastočne preto, aby som mohol hovoriť o inom.“ Nemožno mu to však mať za zlé, pravdepodobne sa v tom totiž skrývala istá dávka humoru. Výnosy z koncertov navyše často venoval na rôzne dobročinné účely.
Hauser prináša vo svojich textoch množstvo hodnotných pozorovaní kultúr, ktoré mu boli cudzie. Na jednej strane sa, aj vzhľadom na dobu a vtedajšie pomery, nevyhol mizogýnii a rasizmu. Pôvodných obyvateľov Ameriky, Otahiti a Austrálie často vykresľuje ako necivilizovaných barbarov, a ani pri opise ich vzhľadu si neberie servítky.
Ide o typický príklad vtedajšieho zmýšľania, podľa ktorého je vrcholom civilizácie európska kultúra, ktorej by sa celý zvyšok sveta mal prispôsobiť. Treba však dodať, že Hauser občas nachádza na adresu domorodých ľudí aj milé slová, hoci vo všeobecnosti ich stále považuje za nižší druh.
Čítajte viac Je vinný ten, kto sa narodil fašistickému netvorovi? John Boyne hľadá cesty z temných miest
Honba za bohatstvom
Zaujímavým pozorovaním je rýchlosť vývoja v oblastiach, ktoré virtuóz navštívil. Hlavnou príčinou je zlatá horúčka, ktorá so sebou podľa Hausera priniesla nielen extrémne rýchly rast miest, ale aj pošpinenie ľudského charakteru. Neustála honba za bohatstvom núti ľudí k rôznym klamstvám, podvodom a neraz aj vraždám. Skladateľ rozpráva množstvo príbehov, v ktorých človek zo dňa na deň prišiel o všetko – či už nešťastnou náhodou, alebo vlastným pričinením.
Porovnáva neuveriteľné rozdiely v spoločnosti – jedni sú nechutne bohatí, druhí trú biedu. Triezve poukazovanie na odvrátenú stránku rýchleho civilizačného vývoja je jedným z najaktuálnejších aspektov knihy. Hauser tiež kritizuje to, ako sa Austrália pokúša preberať zvyky z Anglicka namiesto toho, aby svoju kultúru prispôsobila miestnej klíme.
Čitateľ si v listoch všimne aj ďalší zaujímavý kontrast: hoci sa ľudia prinajmenšom pokúšajú pôsobiť tak, že majú vysokú úroveň, spoločnosť čelí morálnemu a podľa Hausera aj estetickému úpadku. Publikum, ktoré chodí na jeho koncerty, často tvoria ľudia, ktorí túžia po „jednoduchších“ skladbách, respektíve po takých, ktoré Hauser nepovažuje za „vyššie umenie“.
Foto: Hudobné centrum
Dnešný človek si iste pomyslí, že ľudia v tej dobe museli byť veľmi upätí, spoločenské pravidlá boli predsa len prísnejšie. Na druhej strane sa však Hauser na každom kroku stretáva s lúpežami, vraždami a rôznymi formami násilia – síce nie na vlastnej koži, ale aj jemu často hrozí nebezpečenstvo. Niektoré z príbehov, ktoré opisuje, sa zdajú až neskutočné – akoby nepísal listy, ale hotový román. Prečítate si v nich napríklad o ženskom súboji so slepými nábojmi, o vražde z vášne či o bitke dvoch speváčok priamo na pódiu.
Medzi vystupovaním na vypredaných koncertoch, stretnutiami s významnými osobnosťami a potulkami neznámymi miestami je opakujúcim sa javom v Hauserových listoch osoba umelkyne Loly Montezovej. Írska tanečnica a herečka, ktorá celý život predstierala, že je Španielka, upútala skladateľovu pozornosť. Z jeho charakteristík je zrejmé, že išlo o nekonvenčnú, sebavedomú a emancipovanú ženu, ktorá sa nebála byť sama sebou. Svojím čarom pobláznila množstvo mužov vrátane kráľa Ľudovíta I., no zdá sa, že ani samotnému Hauserovi nebola úplne ľahostajná.
Miska Hauser: Z cestovateľského denníka rakúskeho virtuóza. Listy z Kalifornie, Južnej Ameriky a Austrálie (1853 – 1859) / Hudobné centrum 2023 / preklad: Silvia Ruppeldtová, redakcia: Vladimír Godár, jazyková redakcia a korektúry: Katarína Godárová.
Stret kultúr
Miska Hauser mohol byť pokojne aj spisovateľom – jeho listy sú plné pozoruhodných a nadčasových úvah, vtipných bonmotov a nezvyčajných dobrodružstiev, nechýbajú im emócie ani cit pre literárny jazyk. Čitateľovi približuje svet, v ktorom sa stretávajú kultúry z celého sveta, hoci ich neraz častuje nevyberaným slovníkom a jeho názory sú ovplyvnené zaužívanými stereotypmi vtedajších čias.
V jednej obzvlášť zaujímavej pasáži však Hauser priznáva, že preferuje pokojný spôsob života domorodých obyvateľov. „Všetko tu ma presviedčalo o múdrosti, ako málo potrebuje človek na to, aby bol šťastným, a o čo prostejším, čistejším spôsobom dokážu títo vynaliezaví ľudia získavať z prírody obživu a všemožnú odmenu, ako tie večne nepokojné, chamtivosťou poháňané ľudské bytosti zápasiace s osudom o poklady v hlbokých, tmavých podzemných šachtách,“ napísal o jednej z austrálskych osád.
Virtuózove listy sa končia jeho cestou späť do rodnej Európy, počas ktorej nakrátko zakotvil v Sueze (práve sa pripravovala stavba prieplavu), a na ostrove Cejlón (Srí Lanka). Kniha je doplnená o obrazový materiál, zoznam Hauserových diel, mapu sveta zobrazujúcu jeho cesty a dva doslovy, ktorých autormi sú Vladimír Godár a Silvia Ruppeldtová. Godárov text čitateľovi približuje Hauserovo miesto medzi predstaviteľmi tzv. viedenskej školy a poskytuje tiež vysvetlenie, prečo je dnes jeho meno takmer zabudnuté.
Čítajte viac Recenzia: Eseje, ktoré ukazujú skutočnú tvár Latinskej Ameriky
Ruppeldtová jeho osobnosť zasa zasadzuje do národného a kultúrneho kontextu vtedajšej doby. „Či už sa Hauser miestami zmieňuje o domorodých neeurópskych ľuďoch skôr vľúdne a s dávkou obdivu, alebo, naopak, sardonicky, prípadne s ľútosťou či niekedy s otvoreným odporom, je neprehliadnuteľné, ako v jeho neraz zmätených a protirečivých opisoch nadovšetko víťazí viera v "civilizáciu“ a „pokrok“."
Listy Misku Hausera predstavujú poučný a zároveň zábavný obraz sveta, ktorý naplno ovládlo šialenstvo zlatej horúčky. Ide o nepochybne unikátne svedectvo svojej doby, ktorého čítanie si užijú nielen priaznivci klasickej hudby, ale aj všetci ostatní čitatelia.
