Už ste niekedy predtým hrali v seriáli, ktorý by v takom krátkom čase vyprodukoval také množstvo epizód, ako práve Mama na prenájom?
Je pravda, že natáčanie denných seriálov je náročné. Keď sme predtým začínali točiť, išlo o 5–6 obrazov denne, neskôr ich bolo 12–13, a zrazu sa to vyšplhalo až na 15. Výroba sa veľmi zrýchlila. Takýto denný seriál som prvýkrát zažila, keď som nastúpila do Oteckov. Mala som tam dosť veľa priestoru, takže to bolo celkom šialenstvo.
Tam som pocítila, že robiť denný seriál nie je žiadna „sranda“, najmä keď popritom máte ešte aj divadlo. Seriál sa natáčal od skorého rána do poobedia, potom som utekala do divadla. Niekedy môj deň vyzeral tak, že ráno sa natáčalo, potom som išla na skúšku, poobede sa opäť natáčalo a večer som hrala v divadle.
Samozrejme, že sa to vyrába dopredu a musí sa to takto naháňať, ak by niekto ochorel. Keď prišiel covid, muselo sa natáčanie rušiť. Musí sa to urobiť čo najrýchlejšie, pretože nevieme, čo príde, a musíme to mať pripravené. Aj Mama na prenájom je denný seriál, teraz je vo vysielaní druhá séria.
Keď točíte pár dní do mesiaca, vyskladá sa to tak, že vám to sedí s vaším voľným časom. Väčšinou sa to však udeje tak, že to s vaším voľným časom nesedí. Stane sa, že sa vám to všetko koncentruje na nejaké tri-štyri dni, keď máte aj inú prácu, a potom z toho vzniká stres.
Stíhate mať čas sama pre seba?
Ale áno, to iba tak vyzerá, že je toho príliš veľa. Môže to pôsobiť, že sa od rána nezastavím. Mala som aj také obdobie, keď som natáčala Oteckov a zároveň toho bolo veľa v divadle. Ale dá sa to pekne stíhať, aj keď to nikdy nie je ideálne. Čas na seba mám, musím si ho urobiť.
Čo vás na vašej postave Zuzany najviac baví?
Po všetkých tých mojich hektických postavách ma baví jej racionalita a pokoj.
Je na nej naopak niečo, čo vám lezie na nervy?
Áno, minule som sa o tom s niekým rozprávala, že by nemala byť stále taká spravodlivá a pokojná, mala by už vybuchnúť do emócií. Vtedy si však vždy poviem, že nehrám seba, ale Zuzanu, a ona je taká. Takže to len prijímam a teším sa z toho, že tam nemôžem dať svoju Gabu Dzuríkovú, ale že toto je jednoducho Zuzana.
Zvyknete takéto veci konzultovať so scenáristom a tvorcami?
Samozrejme, vždy sa na pľaci bavíme s režisérom a s ľuďmi, čo to píšu. Stále je to však konkrétny charakter, ktorého vlastnosti sa snažíme dodržiavať. Ak by sme všetko chceli dať do jednej postavy, hrala by som zmes všetkých možných ľudí. Každý sme nejaký, každý má svoje konkrétne črty, a to si musíme strážiť.
Čítajte viac Martina "Maca" Zábranská: Prečo by som sa mala báť života?
Hrávate skôr v divadle a v seriáloch než vo filmoch. Čím to je?
Neviem, stále dúfam, že mi niekto zavolá a povie, nech idem hrať k nemu do filmu (smiech). Je to vec, ktorá sa vyvíja, nebránim sa príležitostiam. Asi ešte nenastal ten čas, aby ma oslovili do filmu. Ale verím, že to príde.
Je nejaký konkrétny typ filmu, v ktorom by ste si vedeli predstaviť hrať?
Teraz je tu dosť kriminálok a ja mám veľmi rada tie francúzske, ktoré nie sú len o vraždách a o naháňaní zločincov, ale je tam aj vnútorná hĺbka a psychológia postáv. Veľmi ma napríklad baví klasický Derrick, ktorý bol aj o súkromných životoch jednotlivých postáv, nielen o vrahoch a o strieľaní.
Zahrala by som si teda rada aj toto, ale samozrejme aj obyčajný ľudský príbeh o Marienke z Hornej Dolnej, ktorá má normálny nudný život, a rieši to. Myslím, že takúto postavu by privítal každý.
Keď spomínate klasické detektívky, máte rada Poirota?
Počas nedelí s Poirotom vždy pekne zaspím, aj keď som si už x-krát povedala, že nebudem spať. Ale začnú sa úvodné titulky, a už to ide… Myslím, že to tak máme všetci. Poirota však milujem. Ak by som mala hrať v Poirotovi, hneď by som to brala.
Čítajte viac Recenzia: Duchovia, ktorí strašia Hercula Poirota. Ocitol sa slávny detektív v horore?
Čo je pre vás rozhodujúce pri vyberaní si svojich úloh? Scenár, tvorcovia, herecký kolektív alebo niečo iné?
Tým, že som zamestnaná v divadle, tak si nevyberám, je to moja práca. Obsadia vás a vy hráte. Sú veci, ktoré sú vám bližšie, iné sú zase vzdialenejšie. Ale do veľkej miery je to o kolektíve, v ktorom pracujete. V divadle sa všetci poznáme, rada však prijímam aj nových ľudí, ktorí často prinášajú iný uhol pohľadu. Vždy je to o rozhovoroch, o pocitoch a o tom, ako budeme pracovať.
Hrávam aj v Divadle GUnaGU. Tam mi Vilo Klimáček jednoducho povie, že pre mňa má peknú úlohu, a ja tam s radosťou idem. Je to zase iný kolektív, iný spôsob práce, a to je pre mňa veľké plus. Povedať dnes „toto nejdem robiť“ mi príde malicherné. Práce na tom našom malom Slovensku nie je zas až tak veľa. Som preto vďačná, že mám možnosť pracovať aj v iných divadlách.
Ovplyvnilo tento váš pohľad aj obdobie pandémie? Vtedy to umelci nemali jednoduché.
Bolo to vtedy zúfalé a ovplyvnilo ma to, ale určite nie v tom zmysle, že by som potom brala všetko, o čo sa potknem, to nie. Deň má 24 hodín a sme len ľudia. Samozrejme sme sa však veľmi tešili, keď sa opäť začalo točiť.
Tešila som sa na každú prácu a brala som doslova všetko, aj keď toho nebolo veľa. Bolo to kruté obdobie, chvíľu sme si síce oddýchli, ale potom to už liezlo na nervy, pretože sme činorodí a aktívni, takže už nám to chýbalo.
Foto: Ctibor Bachratý
Ste súčasťou autorskej inscenácie 24 o vojne na Ukrajine. Od začiatku tejto udalosti už uplynulo vyše roka a zdá sa, že spoločnosť voči tomu už značne ochladla. Tak to býva aj pri iných vojenských konfliktoch vo svete. Čím to podľa vás je? Vnímate to inak, keďže sa k tomu prostredníctvom tejto inscenácie neustále vraciate?
Každé predstavenie hráme absolútne naplno, či už tam sedí päť ľudí alebo 250. Z histórie plynie, že človek si na veci zvykne. U nás je to, bohužiaľ, tiež tak. Každý z nás je iný, niekto sa voči tomu obrní, niekto prepne kanál, keď v správach dávajú zábery z Ukrajiny. Aj ja mám v texte niečo v tom zmysle, že vojny boli, sú a budú. Je to len o našej vnútornej rozorvanosti a citovom prístupe.
Je to tu stále a my, chvalabohu, stále máme divákov, aj keď inscenáciu 24 hráme už vyše roka. Prídu, dojmú sa, opätovne sa im rozjatrí rana. Myslím si, že žiadneho súdneho človeka, ktorý sleduje správy, to nemôže nechať chladným. Ale to, že si človek zvykne na zlé veci, je bohužiaľ fakt. Tak to bolo aj s vojnou v Iraku. Pozeráme sa na to tak, že niekde vo svete to tak je, hlavne nech sa to nedeje u nás.
Minule som sa rozprávala so svojou kolegyňou z košického divadla, a tá mi hovorila, že si nevieme predstaviť, aký počet lietadiel im tam stále lieta nad hlavami. Keď išla odviezť mamu do Humenného, stretávala transportéry. My v Bratislave si stále hovoríme, že sa nás to netýka.
Celá inscenácia sa začína mojou vetou, že: „Prvé rakety spadli na Slovnaft.“ Priblížilo sa to teda k Bratislave. Nemôžeme sa tváriť, že to tu nie je a že sa nás to netýka, pretože je to 450 kilometrov od nás. Myslím, že ten prvotný pocit ohrozenia ešte stále máme, a kto hovorí, že ho nemá, ten klame.
Foto: Andrej Balco
Na tlačovke k spomínanej inscenácii 24 ste hovorili o tom, ako vás ako deti nútili pozerať film Choď a pozeraj sa, čo bol pre vás traumatický zážitok. Ako by sa podľa vás mala komunikovať téma vojny s deťmi, aby to na nich nezanechalo takéto následky?
Trvám na tom, že to bola veľmi silná káva. Doteraz je to najkrutejší vojnový film, aj keď je úžasne natočený. Dnešné deti to dnes majú inak, ako sme to mali my. Šialená doba sociálnych sietí a internetu spôsobuje, že vidia všetko to, od čoho sme boli my, chvalabohu, uchránení. Ak by sa pedagóg alebo psychológ začal s nimi na škole rozprávať o týchto témach, obávam sa, že sú informovanejšie než my.
Myslím si, že to treba nechať na nich. Keď sa robia filmy alebo divadelné hry, treba tam ísť s nimi, lebo je to tam podané umelecky, ale v najlepšom slova zmysle. Zatiaľ čo ony si otvoria počítač a majú tam brutálne fotografie a videá.
U nás doma sa o tom hovorilo, babka a mama mi rozprávali o tom, čo zažili. Ale že nám v rámci školy premietali Choď a pozeraj sa, to bol veľmi zlý ťah. Doteraz som nevidela Schindlerov zoznam a nie som schopná si ho pozrieť, aj keď viem, že rozoberá tému, o ktorej treba hovoriť.
Je podľa vás naopak film, ktorý by mali deti či dospievajúci určite vidieť?
Ježišmária, asi všetko. Dnešné deti žijú najmä na Avengeroch. Tie filmy, rovnako ako množstvo ďalších akčných snímok, sú len o tom, že príde niekto s úžasnými schopnosťami, zachráni nás a porazí zlo. Je to základný princíp rozprávky a myslím si, že v tomto sme všetci malými deťmi. Nemôžem uviesť žiaden konkrétny film, ktorý by mali vidieť, treba vidieť všetko. Sme zahltení streamovacími platformami, niektoré ich veci sú dobré, iné sú stratou času.
Zaujalo vás v poslednej dobe niečo na streamovacích platformách?
Pandémia vyvolala tento trend. Minule sme sa v divadle smiali, koľko sme stratili času sledovaním nezmyselných seriálov. Počas pandémie totiž išlo len o to zabiť nejako čas. Som však zároveň veľmi rada, že som si pozrela množstvo vecí, na ktoré by som inak nemala čas. Neviem povedať nič konkrétne, je toho veľmi veľa.
Naposledy mi kamarátka odporučila jeden štvordielny britský krimitriler na Netflixe. Podľa opisu by som si ho ani neotvorila, bola to však jedna úžasná krimidráma. Ale aj RTVS dáva krásne filmy o človeku a o jeho duši. Čo naozaj nechcem pozerať, to sú hnusné „krváky“, to ja nemôžem. Takisto nie som priaznivcom sci-fi. Keď je film o človeku s jeho osobnými problémami, dotkne sa každého.
Gabriela Dzuríková (50)
Narodila sa 18. marca 1973 v Košiciach. Po gymnáziu vyštudovala herectvo na VŠMU v Bratislave, následne sa stala členkou Činohry SND. V televízii začínala v pôvodnom televíznom seriáli o slovenských drotároch Ako divé husi. Vytvorila v ňom hlavnú ženskú postavu Johanu od dievčaťa až po ženu v zrelých rokoch. Účinkovala v seriáloch Mafstory, Ordinácia v ružovej záhrade, Odsúdené, Chlapi neplačú, Červené pásky, Bola raz jedna škola a Hranica. V súčasnosti hrá v seriáli Mama na prenájom. Na pôde SND účinkuje vo viacerých inscenáciách – Čistý dom, 24, Špina, Apartmán v hoteli Bristol, Veselé paničky windsorské či Hriech/Její pastorkyňa.
Účinkovali ste aj v inscenácii Čistý dom. Pre mňa osobne bola na tejto hre fascinujúca absencia ľudskej zloby tam, kde by ju človek očakával. Čím je Čistý dom zaujímavý pre vás?
Pre mňa je úžasný ten sesterský vzťah, ktorý tam mám s Ivanou Kuxovou. Milujem túto inscenáciu a veľmi rada ju hrám. Je to ľudské, je tam aj humor na miestach, kde by sme očakávali niečo tragické. Zloba tam nie je. Autorka je úžasná v tom, ako jednoducho pomenovala vzťahy, pocity a stav mysle.
Nie je v tom však žiadna zákernosť. Toto je druhá hra, ktorú som od tejto autorky hrala, mám ju veľmi rada. Mala som pocit, akoby sa vrátila do detských čias, pretože deti nie sú zákerné – stávajú sa takými až vtedy, keď ich začne formovať život.
Akou skúsenosťou pre vás bolo účinkovanie v opere Zuzanka Hraškovie? Zopakovali by ste si to?
Určite a veľmi rada. Je zvláštne, keď človek zistí, že opera funguje úplne inak ako činohra. Veľmi ma mrzí, že sme mali tak málo repríz, pretože to bolo dobre prijaté aj divákmi. Bola to pre mňa radostná práca, aj sme sa nasmiali.
V opere fungujú úplne iné zákonitosti, takže to pre mňa bolo aj obohatením mojej práce. Určite by som rada išla aj do ďalšej spolupráce, zatiaľ sa niečo črtá. Opäť som vďaka tejto opere mohla byť pohrúžená do jednej fantastickej záležitosti, ktorou je hudba. S Ľubkom Kostelným sme boli šťastní, že sme tam ako činoherci mohli účinkovať.
Foto: Juraj Žilinčár
Chceli by ste sa viac venovať hudbe?
Stále hovorím, že ja spievam tak, ako mi huba narástla. Pre mňa je hudba najsilnejším elementom. Ak by sa dalo, bola by som opernou speváčkou. Niekedy premýšľam nad tým, prečo som sa nevydala týmto smerom.
Máte obľúbenú operu?
Nie, mám obľúbené niektoré árie, ale povedala by som, že každá skladba, pri ktorej mi nabehne husia koža, je moja najobľúbenejšia. Či už ide o Traviatu, Mahlera, ľudovku alebo Macka Uška.
