Tenorista Pavol Bršlík: Keď nemám publikum, akoby som spieval do čiernej diery

Pavol Bršlík je veľká operná hviezda, ktorá žala úspechy v zahraničí skôr ako doma. V Nemecku ho volajú liebling, okrem Mníchova či Berlína hosťuje na tých najprestížnejších operných scénach a koncertných pódiách v Paríži, Londýne, Zürichu či v New Yorku.

, 07.05.2021 06:00
Pavol Bršlík Foto:
Pavol Bršlík
1

Aj jeho sa však dotkla koronakríza. Aby sa cítil užitočný, pomáhal doma na Slovensku aj s testovaním na covid. Koncom apríla viedol v SND majstrovské kurzy pre mladých operných spevákov. Porozprával aj o tom, prečo rád pracuje v záhrade a sadí tulipány.

Naposledy sme spolu robili rozhovor pred siedmimi rokmi, práve vtedy vám vyšlo CD piesní Mikuláša Schneidera Trnavského pod názvom Songs. To je pre vás priam osudový skladateľ, však?

Trnavský, to je moja mladosť, študentské roky, vlastne sa mu venujem doteraz. Schneider Trnavský, to je naša kultúra. Málokto vie, že Trnavský zhudobnil jednotný katolícky spevník, jeho piesne počúvame odmalička.

CD vyšlo v náklade 5000 kusov a dúfali ste, že sa bude dobre predávať. Aký malo úspech?

Veľký, pýtali sa ma naň aj v zahraničí. Vždy, keď som robil Trnavského na koncertoch v zahraničí, videl som, že ich jeho hudba totálne chytila. Síce dovidím asi len do štvrtého či piateho radu, ale videl som, ako nimi tá svižná hudba myká. Pôsobí svojou melodikou, cítiť v nej slovanskú dušu.

Už vtedy ste spomínali, že nemá význam vydať CD, kým nebudú preložené texty – do slovenčiny ich preložil John Minahane…

Keď spievam po slovensky alebo po česky v zahraničí, vždy chcem, aby k tomu poslucháči mali preložený text. Môžete hodinu stáť pred ľuďmi, vyludzovať krásne tóny, ale je dôležité, aby divák a poslucháč vedel, o čom spievate – toto je o mamičke, tu počuť klavír, ako letí havran…

Ako teraz pokračujete so Schneiderom Trnavským?

Je to môj liebling, na každom koncerte ho dávam ako prídavok – najväčší ohlas má však doma. Tu všetci poznáme pieseň Keby som bol vtáčkom…

Pamätám si, že tá je vaša najobľúbenejšia.

Je, musím dávať pozor, aby mama nesedela v hľadisku. Keď sa tam spieva o matičke, už sa mi stalo, že som od dojatia nemohol dospievať. Text znie: Keby som bol vtáčkom, letel by som za les, pozrieť sa, čo robí mamička moja dnes. Košieľku mi šije, na mňa si spomína, vráť mi bože, vráť mi toho môjho syna. Pre moju mamu to naozaj platí, takže druhú slohu som nemohol dospievať. Ale bol to prídavok od srdca a publikum to zobralo.

spevak, Pavol Brslik Bršlík Čítajte aj Pavol Bršlík: Slovenské hlasy sú krásne

Vy ste Kysučan, mama tam stále žije? A chodí na vaše koncerty?

Áno, žije na Kysuciach, ale keď boli predstavenia a koncerty, tak na ne chodila. Nielen na premiéry, tie nemá rada – a ani ja, to bývam nervózny a zaoberám sa sám sebou, vtedy návštevy nemám rád. Ale po premiére nervozita opadne a už je fajn.

Pavol Bršlík v
		opere Lucia di Lammermoor v...
Pavol Bršlík v opere
		Nápoj lásky v Mníchove.
+2Pavol
		Bršlík a Adriana Kučerová v opere Nápoj...

Ako ste prežili pandemický rok?

Pandemický rok bol veľmi zaujímavý – a situácia už trvá vlastne viac než rok, my sme divadlá zavreli 13. marca. Večer si ľahnete s nejakou informáciou, a keď ráno vstanete, už je všetko inak. Ste ako nahý vo vetre – neviete, čo vôbec bude. My speváci to pociťujeme najviac, sme ako atléti – aj hlasivky sú malý sval, ktorý potrebuje tréning. A vnútorne cítite, že nemáte prečo trénovať, lebo najbližšie tri štyri mesiace máte prázdny kalendár. Niektorí nevystupovali vyše roka.

Človek prestane cibriť spev, prestane hlasivky trénovať a niektorých to môže stáť aj kariéru. Už sa nevrátia do pôvodného stavu. Viem o mnohých ľuďoch, ktorí chceli ukončiť kariéru, no korona im to neumožnila dôstojne – bez záverečného koncertu či vystúpenia je to smutné. Ja som mal veľmi veľa produkcií naplánovaných, ktoré boli krásne a na ktoré som sa tešil, napríklad v Paríži. Ale korona nás naučila, že ani to, čo je čierne na bielom, neplatí. Najhoršie je, že sme systémovo nerelevantní.

Čo to znamená?

Že na kultúru sa kašľalo, bola až kdesi na konci – alebo pre ľudí z kultúry v podstate žiadna pomoc nebola, viď pomoc pre Slovensko. Ja by som pokojne šiel do Billy za kasu, s tým nemám problém…

Naozaj? Neviem si to celkom predstaviť.

Chodieval som aj pomáhať s testovaním tu na Slovensku. Nerobil som výtery z nosa, ale pomáhal som s administratívou. Chcel som sa totiž cítiť užitočný, pretože toho už na mňa bolo priveľa. Stále sa na niečo pripravujete a potom to zrušia. Pritom ja som mal ešte šťastie, že niektoré produkcie sa uskutočnili aspoň s minimálnym publikom. Napríklad som mal v júli koncert v Mníchove s klaviristom Robom Pechancom – Zápisník zmizelého v rámci festivalu, iní také šťastie nemali.

Kedy sa začali rušiť produkcie, v ktorých ste vystupovali?

Hneď vlani v marci, v divadle s kapacitou dva a pol tisíca ľudí som spieval pre 70 divákov. Bol to strašne zvláštny pocit. Keď sme robili nedávno v Košiciach stream Schubertovej Zimnej cesty, tam nebol nikto – akoby ste spievali do čiernej diery. Najhoršie je chýbajúce publikum – nie že by sme my speváci boli takí narcisi v štýle „tlieskajte, mám to rád“, ide o energiu. Vy ju zo seba na javisku vydáte a z hľadiska nič necítite, to je problém. Tešil by som sa, aj keby ľudia v publiku mohli šušťať cukríkmi – len nech tam niekto je!

Pozrela som si vašu webovú stránku a podľa pôvodného plánu ste práve mali byť v Zürichu…

A dva týždne predtým sa všetko zrušilo. V Zürichu sa teraz nebude hrať nič až do konca sezóny, koncom mája by som mal spievať Nápoj lásky v Drážďanoch, ale asi sa to uskutoční len koncertne. Korona nás naučila nebrať veci ako presne nalinajkované, všetko môže byť inak.

Vy ste hviezdou, ale čo začínajúci umelci – tí už možno presedlali na celkom iné povolania. Postihla koronakríza všetkých rovnako alebo niekoho viac a iného menej?

Mal som šťastie na niektoré koncerty a predstavenia, spieval som mesiac v Barcelone, v Paríži sme týždeň skúšali, potom nás poslali domov. Existenčne koronakríza postihla všetkých, niektorých veľmi výrazne. Mám známych v Anglicku, kde nefungujú ansámbly, a tí si museli nájsť celkom inú prácu. S tým by som nemal problém, pre mňa bolo ťažké byť doma počas zimy. Keby bola jar, išiel by som na chalupu a narobil sa v záhrade. Neprekážalo by mi, že nemôžem spievať, lebo by som za sebou videl nejakú robotu. Ničilo ma ničnerobenie.

Bolo to depresívne?

Bolo a ešte stále je, som rád, že som mohol robiť v SND majstrovský kurz v Opernom štúdiu. Vidím vývin mladých spevákov, s ktorými pracujem, vidím, že majú chuť spievať. Majstrovský kurz sme chceli robiť už vlani, ale pre koronu sa najskôr zrušil, neskôr presunul. Už dávno som sa na tento kurz tešil, pretože mám chuť pracovať na hudbe s mladými talentovanými ľuďmi. A keď ešte vedia, o čom je text a hudba, je radosť s nimi pracovať. Našťastie máme takých ľudí veľa.

Spevákov si treba vychovať, to nestačí na vysokej škole – kde sa robia dve operné produkcie za rok. Tu v SND získajú skúsenosť so živým divadlom, ako funguje jeho prevádzka, skúšanie novej produkcie aj repertoárových predstavení. Veľa ľudí príde z vysokej školy – všade na svete – dostanú sa do divadla do ansámbla a buď to prežijú, alebo to nezvládnu. Treba sa zoznámiť s rôznymi typmi režisérov, vyskúšať si malé postavy, to je veľmi dôležité podporovať a dotovať – lebo z pekných rečí sa nikto nenaje.

Koľko času ste s nimi strávili?

Len tri dni, ale vďaka bohu za ne. Rád by som to natiahol aj na päť dní a ukončiť by to mal koncert. Teraz koncert síce bude, ale až v júni – bojím sa, že dovtedy zabudnú, čo sa učili v apríli. Dúfam, že im zostane dobrý zážitok.

V Košiciach ste pracovali na streame Zimnej cesty, budete ešte nejako pokračovať?

Neviem. Bola to spontánna myšlienka, išli sme s klaviristom Róbertom Pechancom z Mníchova, kde sme tiež robili stream – Zápisník zmizelého od Janáčka. Za volantom mi napadlo, čo keby sme si urobili Schubertovu Zimnú cestu? Zavolajme do Košíc, kde robia streamy živých predstavení. Napísali sme riaditeľovi Šothovi, ten to nadšene privítal, dali sme dokopy termíny a tím, nahrali sme to a bolo.

winterreise premiera  1  Joseph Marcinsky Čítajte viac Schubertova Zimná cesta pripomína atmosféru dnešných dní

Prečo ste chceli streamovať práve toto dielo?

Milujem Schuberta, on je pre mňa takým zahraničným Schneiderom-Trnavským a Zimná cesta pasuje do tejto doby. Je o samote, nechcenosti, rozpoltenosti človeka, ktorý nevie, ako ďalej, visí nad ním existenčný otáznik. Do opusteného divadla to perfektne zapasovalo.

V lete toto dielo na festivale Viva Musica! naštudoval aj Peter Mazalán, viete o tom?

Počul som, ale nevidel som to, bohužiaľ. S Petrom sa poznáme, je skvelý piesňový spevák.

V našom minulom rozhovore sme sa bavili o tom, že mnohé divadlá v Španielsku vtedy krachovali, no mnohé technické profesie v divadle si znížili platy, len aby divadlo udržali.

To bol problém Barcelony, kde mali veľké finančné straty. Vlani v decembri som tam účinkoval. Aj ja som ochotný urobiť aj veľké ústupky, keď ide o dobrú vec – vtedy rád urobím niečo charitatívne. My umelci sme odkázaní na podporu, z tej žijeme a tvoríme.

Ako kultúrne máme na Slovensku publikum oproti iným krajinám?

Myslím, že diváka treba vychovať. Pomaličky nám odchádza staršie publikum abonentov, už aj preto, že mnohé produkcie stoja za prd. Nemám chuť sa pozerať na Normu, ktorá stojí na tanku – to si môžem zapnúť televízne noviny.

Vtipné je, že skoro všetci operní speváci (a aj mnohí diváci) sú proti nezmyselným modernizáciám, ale takéto produkcie ďalej vznikajú. Kto ich teda chce?

Režiséri. Niektorí účinkujúci môžu odmietnuť, ale mnohí máme hypotéky či rodiny a nemáme na výber. Režisér si lieči nejaký svoj problém, možno komplex z mladosti. Už som sa pár režisérov opýtal: čo ti rodičia v detstve urobili? Som zástancom toho, že môžeme všeličo vyskúšať, ale na javisku budem ja – a keď to nebude mať logiku, neurobím to. Prázdne efekty nemám rád. Aj dirigenti by si mali dupnúť, ak im režisér vnucuje nezmysly. Tak to robil dirigent Riccardo Muti. Lebo ľudia nepovedia: nebolo ho počuť, ale super hral. Povedia: spieval mizerne. Scéna, hudba, spev – všetko by malo byť v súlade.

Opera by mala byť krásna?

Dáma s kaméliami nemusí naozaj mať vo vlasoch kaméliu, ale nemusíme z nej urobiť predavačku v McDonalde. Inak publikum radšej ruší abonentky. Nie som proti moderným produkciám, aj tými možno nalákať mladé publikum. Musíme si publikum vychovať, lebo stratíme staré publikum skôr, ako príde mladé. Pamätám si, ako sme povinne chodili do Mestského divadla Žilina, do bábkového divadla – teraz sa také veci nerobia.

Na ktorú produkciu by mali ľudia prísť do SND? Niektorú, kde účinkujete?

Pripravujeme jednu operu na budúcu jeseň, ešte neprezradím názov. V zahraničí – ak sa nezruší – by som mal mať koncertný Nápoj lásky v Mníchove, Únos zo serailu – celý jún by som mal byť v Mníchove – Lucia di Lammermoor, Macbeth, Salome, záverečný koncert, kde sa bude lúčiť intendant. A v auguste budem mať zasa prázdniny.

A čo robíte vo voľnom čase?

Behám so psami – mám dvoch weimarských stavačov, ktorí potrebujú výbeh a to vás zamestná na dlhé hodiny. Nebehávam kvôli kolenám, ale chodím na rýchle prechádzky a záhrada vynahradí každý šport. Pestujem všetko možné, kvety aj zeleninu. Vlani sme mali paradajky až do októbra. Teraz na jar máme veľa roboty, vysadil som na jeseň 900 cibúľ tulipánov. Mám veľkú záhradu so storočnou lipou a osemdesiatročnou morušou. Tá záhrada ma priam volala – prvé dva roky to bol prales, ale teraz je to krása. Keď tam sedím po celom dni strávenom s kosačkou – som príjemne unavený a vravím si: stálo to za to.

Pavol Bršlík

Pavol Bršlík Foto: Jakub Gulyas
Pavol Bršlík Pavol Bršlík

Jeden z najvýznamnejších slovenských tenoristov sa narodil 9. marca 1979 v Kysuckom Novom Meste. V roku 2005 ho prestížny časopis Opernwelt ocenil ako Spevácky talent roka. Je víťazom Medzinárodných súťaží Mikuláša Schneidera-Trnavského i Antonína Dvořáka. Študoval na VŠMU v Bratislave, v opernom štúdiu CNIPAL v Marseille a absolvoval viaceré kurzy popredných speváckych osobností. Od sezóny 2003/4 bol sólistom Štátnej opery v Berlíne, v roku 2006 debutoval v Metropolitnej opere v New Yorku. Je pravidelným hosťom významných európskych operných scén ako sú Viedenská štátna opera, Bavorská štátna opera v Mníchove, Semperoper v Drážďanoch, Opernhaus v Zürichu, Metropolitná opera v New Yorku, Covent Garden v Londýne a ďalších. Hosťoval aj v Paríži, Barcelone, Bruseli… Predstavil sa napríklad na BBC Proms, Salzburger Festpielen, Osterfestspielen Baden-Baden, v Paríži, Drážďanoch, Salzburgu a i. Niekoľkokrát vystúpil aj v Opere SND – ako Nemorino v Nápoji lásky a Ottavio v Donovi Giovannim. Vydal 3 CD s piesňami Dvořáka, Schuberta a Schneidera-Trnavského.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy
1 debata chyba
Viac na túto tému: #SND #Pavol Bršlík #opera #Mikuláš Schneider Trnavský #koronakríza