Náš spolupútnik Milan Lasica: Koľko sme sa len spolu nasmiali!

Milan Lasica zomrel náhle. Na javisku, s hudbou, medzi priateľmi. Osud bol k nemu láskavý a poskytol mu milosrdnú smrť. Jeho publikum však zostalo v šoku a s bolesťou v srdci.

, 23.07.2021 06:00
Zlaté časy Milan Lasica moderatori foto Milan... Foto:
Milan Lasica v relácii RTVS Zlaté časy.
62

Spoznala som ho v škole na Jesenského ulici v Bratislave, kam sme obaja chodili. Bola som štvrtáčka, sedela som v triede blízo dverí. Mali sme, tuším, hodinu zemepisu, keď sa ozvalo nesmelé zaklopanie a do miestnosti vstúpil starší žiak.

Mohol byť ôsmak. Pôsobil veľmi vzorne, bol vysoký a mal perfektne vyžehlenú belasú košeľu. Zrejme ho poverili (takú výsadu mávali dobrí žiaci), aby učiteľke v našej triede doručil od svojej učiteľky nejaké dôležité papiere, asi obežník.

Hneď ma zaujal a pozorne som sledovala výstup, čo sa odohrával na stupienku pred tabuľou. Nepočula som presne, čo si hovoria, ale školská pantomíma (žiak trocha v predklone) mi utkvela v pamäti na celý život. Hneď bolo jasné, že ten chalan je výnimočná osobnosť. Mal veľmi bledú, naozaj až smotanovo bielu pleť a ako smola čierne rovné vlasy, ktoré mu vytvárali nad čelom zvláštnu šticu. Odvtedy som ho teda takto „z videnia“ poznala a až neskôr som zistila, že to je Milan Lasica.

Milan Lasica Čítajte viac Deň, keď zomrel Milan Lasica

Potom už chodil na Vysokú školu múzických umení, ktorá vtedy sídlila aj v Redute, neďaleko Jesenského ulice, a zasa som ho stretávala. Postupne sme ho však spoznávali všetci, lebo začal vystupovať s Júliusom Satinským a dvojica mala veľký ohlas. Ich humor bol svieži, civilný, nenásilne glosovali dianie. Najprv si ich prisvojovali vysokoškoláci, ale sama som bola prekvapená, že sa na nich bavili aj staršie generácie a aj ľudia z vidieka.

Veď si len vezmime slávny, aj môj obľúbený, dialóg o čerešniach: Čo robíš? Zaváram. A čo? Čerešne! Koľko? Štyri. A to stačí? Nemám rád čerešne… Kto by tomu nerozumel, kto by tomu nepodľahol… Veď je v tom celá absurdita ľudského počínania.

Publikum sa hrnulo

To však už boli šesťdesiate roky a Lasica so Satinským ich pekne „rozfofrovali“. Vniesli do diania energiu intelektu, zábavu na úrovni. Odľahčenie, ktoré však bolo zároveň aj zacielením na podstatné javy. Nebola to žiadna komunálna satira ani estráda, ale jemné spoločné uvažovanie o tom, akí sme a čo prežívame. Publikum bolo nadšené, hrnulo sa na ich predstavenia. Či už v Tatra revue, v Divadle na korze, neskôr v iných divadlách, všade bol nátresk, ľudia chodili „na nich“ a tešili sa, že sú a že vyslovujú, čo všetci cítime.

A to už som sa aj ja stala novinárkou a v notese som mala čísla oboch týchto hviezd a dosť často som im aj vyvolávala. Najmä Lasicovi. A veru sme aj urobili dosť rozhovorov. Aj individuálnych, aj ako s dvojicou. Júliusa Satinského som raz dokonca v redakcii Predvoj aj strihala, lebo som sa chválila, že viem dobre strihať vlasy, a on na to reflektoval. To boli nielen pražskojarné, ale aj „hipisácke“ časy, strihalo sa halabala, ale jemu svedčalo všetko. Milana Lasicu by som si asi strihať netrúfala – a ani o to nemal záujem – lebo na rovných vlasoch vidieť každý schod. A možno sa mi zdal z tej dvojice aj prísnejší.

Jedna z nonsensových kresieb Mareka Ormandíka,... Foto: Marek Ormandík
Milan Lasica kresba Ormandík Jedna z nonsensových kresieb Mareka Ormandíka, ktorý s Milanom Lasicom pripravoval knihu ne(denníky).

Rozhovory však ochotne poskytovali a raz sme sa stretli aj vo vtedy módnej bratislavskej kaviarni U Michala, ktorá sídlila na Sedlárskej. Možno tam mi vtedy rozprávali, že na priepustky, ktoré sa vypĺňali pri pracovnej návšteve televízie, píše Satinský do rubriky „účel návštevy“: atentát. Oni žartovali stále.

Neďaleko tejto kaviarne bolo práve aj Divadlo na korze, do ktorého sa išlo dolu po schodoch, lebo bolo v pivnici. Diváci zostupovali doslova plece pri pleci, boli si veľmi blízki, doslova sa na seba tlačili. Z toho vznikala zvláštna súdržnosť, ktorá dodnes v slovenskej kultúre nejakým spôsobom pretrváva a tmelí ju.

Milan Lasica Čítajte viac Milan Lasica: Sme kultúrny národ. Možno viac kultúrny ako civilizovaný

Uplynuli roky a Lasica zostal sám. Július Satinský 29. decembra 2002 zomrel. Ale predsa sme ešte robili rozhovor, ktorý sa odohrával v trojici. Účinkoval s Bolkom Polívkom v Brne a vtedy som si uvedomila, ako je dobre, že máme divadelníka, ktorý je českému umelcovi podobného typu viac než dôstojným partnerom.

Rozhovor v kalamite

Posledný rozhovor som s Milanom Lasicom robila v roku 2013 v hoteli na dunajskom nábreží. Milan Lasica neďaleko odtiaľ býval a chodieval si tam vraj posedieť aj „úradovať“. Čašníci ho už poznali, vedeli, akú kávu pije, ktorý stolík má rád, a milo sa nám venovali. V ten deň nám mimoriadne dobre padlo, že sme si mohli sadnúť do tepla v príjemnej kaviarni, lebo vonku bola snehová kalamita.

Na rozhovor som išla – bolo to 22. februára – asi tri zástavky autobusovej trate pešo, lebo nič nejazdilo. Brodila som sa v hlbokom snehu a raz som jednou nohou aj zapadla do skrytej jamy, myslela som, že už ju nevytiahnem. Stojí mi to za to? Pýtala som sa. A stálo. Rozhovor sa mimoriadne vydaril.

On sa tiež prebrodil snehom a prišiel v dohodnutý čas. Vytvorila sa príjemná atmosféra, priam pohoda. Povedala som mu až teraz, že ho poznám ešte zo školy na Jesenského ulici, a on zasa, že naše dcéry sa poznajú a čo si o nás doma hovorili. Opýtala som sa ho vtedy na všeličo, čo mi v súvislosti s ním vŕtalo v hlave. Či mu napríklad stačí byť populárnym umelcom na Slovensku, či by nemenil za atraktívnejšiu krajinu. On, že nie, že človek sa narodí do určitej kultúry a tá mu je blízka, a najmä pre umelca je to dôležité.

Bola som zvedavá aj na to, či naozaj má rád folklór, ako tvrdí. Aj o tom sa pokojne rozhovoril: „Mám rád folklór. Niektorí ľudia nemajú radi folklór jedine preto, že sa dosť ľuďom vnucoval po roku 1948. Začal byť výkladnou skriňou nášho života, hoci to, čo predstavovala Lúčnica alebo SĽUK, s naším životom veľa nemalo. Boli to perfektné revuálne záležitosti. Tak to vtedy ale nikto nevolal.

Ja si myslím, že tie vzdychy, akí sú Slováci baladickí (a že o tom svedčí aj folklór), sú len čiastočne pravdivé, pretože v našom folklóre je mimoriadne veľa humoru. V pesničkách, v porekadlách – tie sú úžasné! Baladickosť sa prejavuje najmä v poézii, ktorá bola inšpirovaná ľudovou tvorbou, v poézii štúrovcov. Tam humor nie je.“ Máme teda zmysel pre humor, či nie? Chápali ľudia humor Lasicu a Satinského? Boli naň pripravení?

Smiali sa aj tetušky

O tom mi porozprával, že keď s Júliusom Satinským začínali, istý recenzent ich prejav označil za taký typ humoru, na ktorý príde do Domu SČSP, kde vtedy vystupovali, päťdesiat divákov, ale inak, že to tu nemá vôbec nádej na úspech. „No a my sme prišli o pár týždňov do Čierneho Balogu, boli tam v hľadisku aj tetušky v šatkách a videli sme, že sa smejú, že sa zabávajú. Takže ten humor, ktorý sme robili, sa nejavil taký výlučný, ako si to myslel ten recenzent, ale skôr univerzálny,“ povedal mi vtedy Lasica.

A čas to potvrdzuje. Milujú ho starí aj mladí, rešpektujú ho stále nové generácie. Nie je nikomu ľahostajný, každé jeho slovo zaváži, hodnotí sa, posudzuje. Skrátka, odišiel významný človek. Človek, ktorý nás vedel rozosmiať. Veď stačilo, aby sa aj so Satinským „zaksichtili“, keď sa vlnila Jana Kocianová pri piesni C'est si bon, a všetci sa váľali od smiechu. Je veľkým šťastím pre našu kultúru, že sme mali umelca, ktorý nás bavil a emancipoval zároveň.

Pesničky clivé aj úderné

Boli to texty clivé, melancholické, ale aj hravé, občas sa držiace pri zemi, úderné. Vždy však vystavané s inžinierskou presnosťou, každé slovo malo svoje presné miesto. Milan Lasica písal texty sám, ale aj s inými. Spieval ich s Júliusom Satinským a Jarom Filipom, ale písal aj pre iných. Posledné roky bol tiež interpretom šlágrov, ktoré kedysi naspieval František Krištof Veselý a hrával ich s Bratislava Hot Serenaders. Hudba mu vraj bola dokonca bližšia ako všetky ostatné profesie.

Milan Lasica s Bratislava Hot Serenaders. Foto: Ctibor Bachratý
Milan Lasica Bratislava Hot Serenaders Milan Lasica s Bratislava Hot Serenaders.

"Úprimne povedané, viac som sa pohyboval medzi hudobníkmi ako medzi hercami. Muzikanti tvorili neodmysliteľnú súčasť môjho profesionálneho života od samého začiatku. Mám taký pocit, že som skôr z muzikantskej brandže ako z hereckej,“ povedal pred rokom v rozhovore pre Pravdu pri príležitosti vydania 4 CD Milan Lasica Mojich 80. Sám miloval swing, ktorému zostal verný do posledných dní.

S hudbou ale začal úplne okrajovo. „Začínal som ako 17-ročný v estrádnej skupine, ktorá chodila po zotavovniach v Tatrách a oni ma angažovali ako konferenciéra,“ spomínal v roku 2017 na pódiu festivalu Pohoda.

"Vašica najstarší mi dal takú knižku, kde boli vtipy, ktoré majú konferenciéri hovoriť. Napríklad prestávku som uviedol takto: Teraz nasleduje krátka päťminútová prestávka, ktorá bude trvať asi desať minút. Takže o 15 minút dovidenia. Asi taký humor to bol. Tam som začínal a tuná končím,“ povedal predtým, ako špeciálne zostavená koncertná zostava Bolo nás jedenásť spustila prvé tóny pesničiek od známej trojice Lasica – Satinský – Filip. Táto kapela, v ktorej bola Dorota Nvotová, Michal Kaščák, ale aj ďalší známi hudobníci, potom hrávala občasne aj po Slovensku.

Za svoje texty získal M. Lasica v roku 2020 cenu Radio_Head Awards.

Najznámejšie texty Milana Lasicu

Pesničky, ktorých bol autorom, spoluautorom a niekedy aj interpretom:

  • Do batôžka
  • Za dedinou
  • Chcel by som byť
  • Kapitán
  • Bolo nás jedenásť
  • Čerešne

Najznámejšie filmy Milana Lasicu

Aj keď Milan Lasica o sebe vyhlasoval, že sa necíti ako herec, pravdou je, že filmografiu má veľmi bohatú – viac ako 90 filmov a televíznych inscenácií, seriály, filmové záznamy z divadla i z koncertov, televízne programy… Za svoj najobľúbenejší film považoval českú komédiu Srdečný pozdrav ze zeměkoule (1982), kde si zahral s Júliusom Satinským a sami si napísali dialógy. Milan Lasica však nebol odkázaný len na komédie, presvedčivý bol aj vo vážnych, dramatických úlohách.

  • Nylonový mesiac (1965)
  • Sedem svedkov (1967)
  • Sladké hry minulého leta (1969)
  • Srdečný pozdrav ze zeměkoule (1982)
  • Utekajme, už ide! (1986)
  • Devět kruhů pekla (1987)
  • Vážení přátelé, ano (1989)
  • Saturnin (1994)
  • Výchova dívek v Čechách (1997)
  • Hanele (1999)
  • Obsluhoval jsem anglického krále (2006)
  • Rukojemník (2014)
  • Agáva (2016)

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy
62 debata chyba
Viac na túto tému: #úmrtie Milan Lasica #Milan Lasica