Ešte o trošku viac ako publikum chýbali Milanovi Lasicovi v poslednom období kaviarne, spomenul kdesi nedávno. A potom zomrel na javisku svojho Štúdia L+S, pred vytúženým publikom. Vraj poslednou piesňou bola prvorepubliková legenda Ja som optimista.
Melancholický optimizmus
Stredoeurópsky dramatik Ödön von Horváth, autor okrem iného aj slávnych Historiek z Viedenského lesa, zomrel tak, že naňho počas búrky v Paríži spadol zlomený konár stromu. Do Paríža sa prihrnul, pretože sa mu vraj snívalo, že ho tam postretne osud. Ťažko povedať, či osud niečo podobné našepol Milanovi Lasicovi, keď sa chystal vystúpiť na doskách svojho divadla s orchestrom Bratislava Hot Serenaders, ktorý mal tak rád a tak rád s ním interpretoval melancholické šlágre prvorepublikového repertoáru.
O melanchólii, ktorá bola plynulou orientačnou niťou v jeho nevyčerpateľnom celoživotnom humore, v poslednom rozhovore pre Pravdu povedal, že si s ňou rozumie práve preto, že dáva humoru ďalšiu kvalitu a je v nej nadčasovosť, ktorá dáva emóciám trvalý ráz. Existuje niečo ako dokonalá smrť? Možno taká, cez ktorú v osudovom prostredí presvitá večný úsmev melanchólie, ktorá na vás spadne ako zlomený konár stromu…
Čítajte viac Na Milana Lasicu spomínajú Dorota Nvotová, Peter Jaroš aj Miroslav Cipár
Osemnásty júl bude už asi navždy dňom, keď zomrel Milan Lasica. O slovenskej kultúre sa hovorí, že stojí na vratkých základoch. To je otázka do debaty, ale navždy ostane pravdou, že najsilnejšími z nich sú tie, ktoré pozostávajú z jazyka. A Lasica sa slovenského jazyka zhostil s takou silou, o akej si asi len málokto uvedomuje, že bola najmocnejšou črtou jeho irónie, pichľavosti, paradoxu a presne nastaveného zrkadla humoru.
Zvyčajne sa o ňom píše ako o hercovi, prípadne ako o komikovi spojenom najmä s nezabudnuteľným a nenahraditeľným Júliusom Satinským, ako o textárovi a interpretovi piesní či už z pera Jara Filipa, alebo z repertoáru Františka Krištofa Veselého. Neprajníci často tvrdia, že bol síce veľký umelec, ale nemal sa vyjadrovať k politike – kedykoľvek brnkol na nejaký citlivý nerv slovenskej spoločnosti. Ibaže zabúdajú, že Milan Lasica, on sám a on v súčinnosti so svojimi priateľmi a kolegami bol najmä veľký intelektuál, akých je medzi slovenskými umelcami, ale aj v politických kruhoch a medzi samotnými intelektuálmi ako šafranu.
Humor víťazil nad mizériou
Jeho individualizmus mohol dráždiť, ale rozčuľovať mohol len tých, ktorí nedokázali pochopiť, že pochádzal z tých istých zdrojov ako individualizmus Rostandovho Cyrana z Bergeracu (kto iný by ho stvárnil lepšie?) alebo jedného z najbritkejších slovenských spisovateľov, „národného hriešnika“ Jonáša Záborského, ktorý vo svojich „historických smutnohrách“ s nemilosrdnou satirou parodizoval neduhy slovenského národa.
Čítajte viac L + S sú opäť spolu
Navyše, prečo máme stále tendenciu si myslieť, že verejne činný umelec či intelektuál je povinný lahodiť všetkým našim ilúziám, sebaklamom, túžbam či predstavám, alebo že umelec má byť od verejného života oddelený alebo v ňom konať len tak, ako by sme si priali konať my sami? Neexistuje vyššia forma humoru, ako uťahovanie si zo seba samého, a len ten to znesie, kto sa pozná a napriek tomu sa má rád.
Intelektuálny humor Lasicu a Satinského bol jeden z tých úkazov, ktoré vďaka šťastným okolnostiam vo vesmíre vzniknú len veľmi zriedka, a celkom určite dokáže oslovovať toľko generácií práve preto, že vychádza z naozaj hlbokého poznania našej kultúry, našej literatúry, našej protirečivej povahy, odolnosti aj zlyhaní.
Lasica so Satinským, doplnení po hudobnej stránke Jarom Filipom, boli v moderných dejinách skutočne tvorcami humoru, ktorý je o to trvácnejší, o čo hlbšie vychádza z poznania aj „predmoderných“ čias našej histórie, a o to je príznačne slovenskejší, o čo prirodzenejšie je vsadený do európskych či stredoeurópskych súvislostí. A o to viac je láskavý, o čo je miestami sarkastickejší, sardonickejší a provokatívnejší. Okrem Voskovca a Wericha, Šimka a Grossmanna a Lasicu so Satinským neexistovalo v česko-slovenskom priestore zázračnejšie spojenie víťazstva humoru nad mizériou, a pochybujem, že existovalo ešte niekde inde v stredoeurópskom priestore.
Na Slovensku a iste ani v Česku možno neexistuje človek, ktorý by aspoň niekedy „neprivoňal“ k osobnosti Milana Lasicu – vo filme, v divadle, pri počúvaní jeho textov a hlasu, jeho skečov a, samozrejme, legendárnych programov Soirée, Ktosi je za dverami alebo predchodcu tejto relácie, série Dvaja v lunaparku. Aj preto sa asi ranné mesto zobúdzalo tak pomaly a neochotne, s pocitom prázdnoty, ako keď odchádza niečo spoločné. Nikdy nás tu nebolo veľmi veľa, ale… aspoň nás bolo jedenásť. Koľko je nás dnes?
