Paralela s ruským útokom na Ukrajinu, s ľudskou agresivitou a ľahostajnosťou sa priam ponúka. „Brunhilda žila v čase, keď vznikali rôzne nacionalistické, homofóbne a rasistické tendencie, akoby z ničoho. V rozprávaní o svojom živote popisuje, akoby stála bokom, ako ju politika nezaujímala, mala svoje vlastné starosti a hodnoty. Išla za kariérou, chcela niekam postúpiť, niečo znamenať, čo bežne zažívame aj my. Každá jedna veta a jej argumenty znejú, akoby sme ich hovorili dnes. Nezaujímame sa o to, čo sa deje okolo nás, sme otrávení z politiky, chceme riešiť svoje veci a to je veľmi nebezpečné, ako sa ukázalo,“ popisuje posolstvo príbehu režisérka inscenácie Alena Weisel Lelková.
Foto: TASR, Jakub Kotian
Verejná generálka hry Jeden nemecký život sa odohrala práve v deň, keď sme sa ráno zobudili do vojny, čo, žiaľ, potvrdilo, že tvorcovia zvolili tému správne a nanajvýš aktuálne. Brunhilde vo svojej spovedi vraví, že o tragédii Židov počas vojny sa dozvedela až po nej. Brunhilde má tendencie obhajovať svoj egoizmus a ľahostajnosť, hoci aj voči židovskej priateľke z detstva, vyviňovať sa. Jej najčastejšia veta znie: nevedela som… Bola som mladá a hlúpa! Len v závere cítiť slabý záchvev sebareflexie, keď dodáva: A hlúpi ľudia idú za nesprávnymi vodcami. Brunhilde sa však mýlila aj na sklonku života, keď hovorila, že dnes by zbabelci a hlupáci už nemali také možnosti, že dnes už nikto podvodníkom na tribúnach nenaletí.
Čítajte aj Nerovný pár v divadle Astorka. Čo všetko vieme v sebe zabiť?
Brunhilde môžeme veriť, že v mladosti ju viac než politika zaujímala móda, dobre situovaní muži, kariéra a peniaze. Vo vojne videla príležitosť na dobre platenú prácu a príjemné darčeky od kolegov, ktoré jej aj ostatným sekretárkam nosili z okupovaných krajín. Nestarala sa o vývoj v spoločnosti.
Ako píše autor, britský dramatik Christopher Hampton, „z materiálu o Brunhilde vyžarovala hlavne obrovská ľahostajnosť voči všetkému, čo sa dialo v jej najbližšom okolí. Patrí k voličskej základni, dobre nám známej aj zo súčasnosti: tvoria ju ľudia, ktorí slepo dôverujú autoritám.“ Brunhilde si dokonca vo voľbách vyberala favorita podľa farieb politickej strany. A predsa v závere hovorí, aké zlé je zostať ľahostajným a odsúdi svet, v ktorom „ľudia radšej vypnú televízor a idú na večeru“ – len aby sa nemuseli zaujímať o to, čo sa deje naokolo.
Čítajte aj Malér na javisku Astorky
„Brunhilde pomenúva svoju nízkosť, svoje prízemné hodnoty, akými žila. Nesúdime ju, len by sme sa mali pozrieť sami na seba: sme predsa takí istí. Aj dnes, keď vypukla vojna, mnohí u nás rozmýšľajú, na ktorú stranu sa prikloniť. Nemali by sme sa báť niečoho zvonka, mali by sme sa báť seba,“ podotýka režisérka.
Brunhilde svoj život neľutuje. Jeden nemecký život jej napriek starostiam a „veľkej zodpovednosti“, ktorou sa pýši, priniesol aj veľa radosti. Včerajšie ráno možno mnohých prebralo. Tak nevypínajme televízor, aby sme si mohli dať dobrú večeru, keď miliónom ľudí znova ide o život.
Hru Jeden nemecký život uvedie Divadlo Astorka Korzo '90 v premiére v piatok 25. februára v Štúdiu A2 na Mickiewiczovej 2.
