Ste rodený Bratislavčan a teraz účinkujete ako Bratislavčan Imrich Lichtenbeld, hlavná postava v divadelnej hre Pressburger Fight Club, ktorá sa odohráva v čase nástupu fašizmu v slovenskom hlavnom meste. Ulice, ktorými Lichtenfeld kráčal, isto dobre poznáte. Prekvapilo vás niečo z dobových reálií v tejto hre?
Prežil som obdobie, keď som sa zaujímal o všetko, čo sa týkalo druhej svetovej vojny, mal som to načítané a poznal som tieto udalosti, takže v zásade ma na tejto dobe nič až tak veľmi neprekvapilo. Ani meno Imricha Lichtenfelda mi nebolo neznáme, narodil sa v Budapešti, ale vyrastal v Bratislave. Mal som predstavu, aký život asi viedol, ale niektoré veci sa mi ozrejmili až keď som dostal túto postavu a začal som ju hlbšie študovať.
Prečo je takáto hra podľa vás zaujímavá teraz, pre dnešných divákov? Sú to predsa historické udalosti…
Je to inscenácia, ktorá má šancu ľudí varovať: pozor, toto sa môže stať znova! Pamäť národa je krátka a ľudstvo je predurčené na to, aby opakovalo svoje chyby. Jednou z tých chýb je, ak sa spoločnosť radikalizuje. Keď sú ľudia nespokojní s tým, ako sa veci v našej krajine vyvíjajú, majú tendencie sa uchyľovať aj k nie celkom mierumilovným riešeniam. Podľa mňa môže inscenácia Pressburger Fight Club najmä mladého diváka osloviť práve týmto varovaním.
Hlavný hrdina tejto hry sa venoval športu, najmä zápaseniu, museli ste sa preto na túto postavu špeciálne pripravovať?
Áno, mali sme aj s kolegami poctivú prípravu aj v tomto smere, od januára sme sa chodili učiť do kurzu krav magy, systému sebaobrany, ktorý vymyslel práve Imrich Lichtenfeld. Učili nás, ako chytiť útočníkovi ruku, ako ju prekrútiť, ako chytiť telo súpera, takže základ sme dostali a snažili sme sa dostať ho aj do inscenácie.
Myslíte, že povie niečo divákom, ktorí meno Lichtenfeld dovtedy vôbec nepočuli? V množstve symboliky sa v inscenácii samotný príbeh akoby strácal…
Myslím, že inscenácia ľuďom priblíži atmosféru doby, v ktorej vyrastal a dospieval. Hrám v tejto inscenácii, lebo mám pocit, že môže divákom odovzdať atmosféru tých čias – ako žil aj spolu so svojimi priateľmi. Nie je až také dôležité, kde presne sa narodil a čo presne hovoril.
Okrem herectva sa venujete aj hudbe, vydali ste album s názvom Odpovede. Dáva podľa vás táto hra odpovede alebo skôr kladie otázky?
Priznám sa, že ani ja sám som dlho nevedel, čo je posolstvom tejto hry. Táto téma bola použitá vo filme, v literatúre, aj v divadle miliónkrát. Kolega mi to objasnil celkom jednoducho: málokedy sa v súvislosti s prenasledovaním Židov za vojny ukáže, že vyvolalo vzdor. A tak to je. Konečne sa ukáže, že židovskí spoluobčania sa nenechali len fackať, ale že niekedy tú facku aj vrátili.
Spievate aj skladbu s názvom Bludár – necítite sa tak aj vy sám? Len nedávno ste boli seriálovým lekárom, teraz okrem divadla a hudby aktuálne tancujete v televíznej súťaži Let's Dance a onedlho vás vraj uvidíme v novom filme… Neblúdite tými všetkými umeleckými žánrami?
V piesni Bludár spievam o bludárovi, ktorý sa ním stal nedobrovoľne, akoby vlastnou hlúposťou. Ja teraz naozaj blúdim medzi divadlom, tancom, herectvom – všetko sa to spojilo v jednom čase. Ale robím to dobrovoľne a užívam si to. Vďakabohu za to, hoci to nie je jednoduché. Dobre si pamätám čas, keď som ani zďaleka nemal toľko práce a občas som si musel aj požičať. Teraz blúdim, ale všetko požičané vrátim (úsmev). A robím to rád.
Vráťme sa k vašej hudbe: je to skôr menšinový žáner, ale kam na stupnici medzi repom a Dežom Ursinym by ste ju zaradili?
Určite má bližšie k Dežovi Ursinymu – hoci ho nemám napočúvaného, veľa ľudí mi vraví, že môj spev im pripomína práve jeho. Beriem to ako pochvalu, pre mňa je také prirovnanie veľká česť. Nerobím to cielene, on bol jedinečný a ja sa nesnažím nikoho kopírovať, robím to po svojom.
Fyzickú prípravu ste absolvovali aj kvôli divadlu, ale aj kvôli tanečnej súťaži – čo z toho je vám bližšie: bojové umenie či spoločenský tanec?
Pre mňa sa to krásne prepojilo. Zhruba v rovnakom čase som sa začal venovať krav mage ako bojovému umeniu sebaobrany a pred tanečnou súťažou som začal trénovať spoločenské tance. Moja divadelná postava Imrich Lichtenfeld, zakladateľ novej školy bojového umenia, bol zároveň aj dobrý tanečník. Keby ste videli jeho inštruktážne videá k bojovému umeniu, tak trocha na nich vyzerá, akoby tancoval. Takže je celkom v poriadku, keď sa tieto dva svety prepojili aj u mňa. Ale keby som si mal vybrať, čo mi je bližšie, je to tanec. Bojové umenie sa mi páči a dokážem ho oceniť – aj dnes ráno som si pustil dokument o šaolinských majstroch kung-fu. Ale ľuďom podľa mňa viac chýba tanec, mali by viac tancovať a tešiť sa.
Bol by to pekný záver, ale musím sa za všetkých vašich fanúšikov spýtať: v akom filme vás onedlho uvidia v kine?
Film sa volá Spiaci účet a natočil ho Miloslav Luther. Mladý manželský pár sa v ňom ocitne vo finančnej kríze a pátra po vine či nevine ich predkov. Viac však povedať nemôžem.
Čítajte viac Richard Autner v Slovanoch bojuje, v hudbe ale kladie otázky a ponúka odpovede
