Šťavnaté verše z kláštora
Z tejto monumentálnej skladby dnes ľudia najviac poznajú úvodnú časť O Fortuna, ktorá je podľa BBC za posledných 75 rokov najhranejšou klasickou skladbou vo Veľkej Británii. Známu melódiu často počuť z reklamy, filmov či počítačových hier. Málokto však vie, že názov Carmina Burana označuje zbierku 254 stredovekých pijanských, ľúbostných a iných básní, pochádzajúcu z 11. až 13. storočia a spísanú okolo roku 1230. Zbierka bola znovuobjavená v podobe rukopisu Codex buranis a v roku 1847 vydaná pod názvom Carmina Burana. Šťastena stála aj pri samotnom autorovi Carlovi Orffovi, keď tento rukopis našiel v roku 1934 v antikvariáte a absolútne ho uchvátil. Pôvodne sa predpokladalo, že básne vznikli v kláštore Benediktbeuern, ale vzhľadom na použitú stredovekú latinčinu, nemčinu a starú francúzštinu majú pôvod zrejme v dnešnom Štajersku alebo južnom Tirolsku.
Orff bol milovníkom starej hudby a hneď ako zbierku našiel, načrtol základy scénickej kantáty. Na partitúre pracoval v rokoch 1936–37, pre kantátu si vybral 24 piesní. A ako sa ku Carmine Burane dostal rumunský choreograf Edward Clug?
Objasnil to sám na tlačovke pred premiérou: "Ešte v roku 2019 v Kanade ma umelecký šéf Les Grands Ballets Canadiens Montreal požiadal, aby som pre nich vytvoril choreografiu na toto Orffovo dielo, ktoré hrajú spolu so Stabat Mater talianskeho skladateľa Giovanni Battistu Pergolesiho. Zaujímavé je, že ani k jednému z týchto diel som nemal veľký vzťah. Carmina Burana je taká populárna, že O Fortuna sa dá označiť skoro za pop. Povedal som si, že skúsim nájsť kľúč ku šťastiu a preniknúť do vesmíru Carla Orffa, pričom ponúknem vlastný výklad jeho hudby. Tá sa ťažko stvárňuje tancom. Zvolil som si dve skupiny – mužskú a ženskú a začal som s najstaršou rituálnou formou pohybu, ktorou je kruh. Aj v našich životoch zažívame rôzne cykly, čiže kruhy. Berte kruh ako metaforu. Pôvodné verše sú veľmi živočíšne a šťavnaté, o prebúdzaní zmyslov spolu s jarnou prírodou, stimulované pitím, sú tam erotické pasáže. Moja rola tu bola decentná, siahol som skôr po pocitoch a potrebách, ktoré sú skôr poetického charakteru. Preto sa aj naša verzia Carminy Burany odlišuje od statných.
Foto: Henrich Gibala
Ruky a nohy vystreté k slnku
Choreografovi a režisérovi výborne asistovala Tijuana Križman Hudernik, ktorá sama v diele v minulosti tancovala, teraz bdela nad každým detailom inscenácie – a tých nebolo málo. Carmina Burana je z nich vlastne vystavaná, detaily vytvárajú aj veľké obrazy. Ústredným motívom je duet Rominy Kolodziej s Adriánom Szelle, ale rovnaký význam majú až panoramatické scenérie, ktoré vytvárajú všetci tanečníci. Ich sóla sa rýchlo striedajú, tempo je dynamické, deje sa prelínajú a v tomto mohutnom súlade je čaro predstavenia. Divák je svedkom hlbokej intimity v objatiach dvojíc, ale zároveň preciťuje bujarosť spoločných osláv, napríklad cez dožinky, počas slnovratu a podobných prírodných sviatkov.
Čítajte viac Recenzia: Dedinského Anna Karenina je skvelý začiatok
Chorál spieva piesne ľúbostné i pijanské, počuť akoby rôzne riekanky a ľudové popevky. Účinok je veľmi silný, lebo tanec obsahuje všetko, čo sa vyskytuje v prírode a v ľudskom živote. Tanečníci zatancujú aj chvenie trávy vo vetre, let vtáka či oblakov a choreografia ide ešte ďalej – z rôznych drobných gest vytvára plynulé obrazce, ruky sa menia na stuhy, na vlny, na plynutie času. Vyjadria aj chvenie alebo myknutie z úľaku či úžasu. Potom zasa vstúpi do tanca telesnosť, samopašnosť, vášeň, tanečníci odkladajú odev a naťahujú k slnku ruky aj nohy. Kostýmy sú karmínové, čierne a biele, všetko vyzerá ako namaľované, a zároveň ako živé. Je to kvitnúci kvet aj erupcia na slnku, aj skupinka pijanov, ktorí sa pochytali okolo pliec a spievajú. Skrátka Carmina Burana svedčí o tom, že život je šťavnatý a že aj v stredoveku vedeli žiť. Možno veselšie než my. A teraz sa môžeme o tom presvedčiť.
