Aké pocity vo vás vyvolalo vypuknutie vojny?
Znamenalo pre mňa pocit totálnej straty kontroly nad životom. Bol to neznesiteľný zážitok. Je strašné na to myslieť.
Očakávali ste to?
Áno, dva roky, ak nie viac. Pamätám si, ako som pozerala na jasnú letnú oblohu a zdalo sa mi, že vidím vojenské lietadlá. Ale snažila som sa neveriť predtuche.
Rozhodli ste sa pre odchod z Ukrajiny hneď alebo ste váhali?
Samozrejme, že som váhala, či zostať, alebo nie. Najprv som o možnosti odísť ani neuvažovala, doteraz mi to pripadá ako niečo surrealistické. Budem o tom hovoriť krátko, pretože sú to príliš bolestivé spomienky. Zostala som v Záporoží do začiatku marca.
Snažila som sa chrániť náš dom – zalepila som okná lepiacou páskou, dieťa som uspávala na chodbe, hneď pri vchodových dverách. Snažila som sa kúpiť jód, ale nedal sa zohnať. So sestrou sme mali čoraz menší kontakt. Ona a jej rodina boli v Charkove, v najviac ostreľovanej časti mesta. Celý čas boli v pivnici. Len mi napísala, aby som nezostávala. Aby som zachránila dieťa, že aj oni odídu hneď, ako sa im podarí dostať sa von.
Spúšťacím momentom na odchod bola výzva prezidenta Zelenského Európanom o požiari v jadrovej elektrárni. To vystúpenie je súčasťou mojej divadelnej inscenácie. Nerozumela som – je neskoro alebo nie? Čo znamenajú jeho slová? Ale pochopila som, že musím konať, lebo si nikdy neodpustím, ak sa môjmu dieťaťu niečo stane.
Stretli ste sa po príchode na Slovensko s nejakými nenávistnými prejavmi?
Nikdy. Za celý svoj život som nezažila toľko starostlivosti a súcitu. Niektorí ľudia tomu neveria. Ale som od prírody nekonfliktný človek a snažím sa nesústreďovať na to zlé. Vždy máme na výber, čo si všimneme, a magicky to formuje svet okolo nás.
Ako by ste porovnali kultúrnu sféru na Ukrajine s tou na Slovensku? Cítite nejaké rozdiely?
Môžem hovoriť len o divadle, a zatiaľ som toho veľa nevidela. Bola som dlho v adaptačnej fáze, keď bol pobyt tu viac o prežití ako o učení sa a o kultúre. Teraz však rada navštevujem kultúrne podujatia, kedykoľvek to je možné. Zdá sa mi, že slovenské divadlo sa vyznačuje jemnou iróniou. Je to celkom zaujímavé.
Je slovenské umenie niečím blízke tomu ukrajinskému? Je niečo, čo vás na ňom prekvapilo či zaujalo?
Samozrejme, je tu rozdiel. Myslím si, že je to dané osobitosťami historickej a etnickej povahy. V poslednej dobe však dochádza k čoraz väčšej kultúrnej výmene a vzájomnému prelínaniu. Vidím čoraz viac podobností. Možno preto, že aj ja, keďže pracujem tu v divadle, prenikám a absorbujem. Napríklad o mojej inscenácii povedali, že jej štýl veľmi dobre zapadá do repertoáru Astorky. Čo ma veľmi potešilo.
Prvé, čo som videla v Bratislave, bola hra o Bergmanovi v SND a inscenácia Halpern a Johnson v Astorke. Tieto dve predstavenia veľmi rezonovali s mojimi vtedajšími vnútornými pocitmi. Dotkli sa pre mňa dôležitých, večných tém. Prekvapivé bolo, že som dobre nerozumela jazyku, no obe tieto predstavenia boli, napriek množstvu textu, absolútne zrozumiteľné. Herci presne preniesli emócie a réžia dávala zmysel.
Máte nejaké umelecké ciele, ktoré chcete dosiahnuť? Aké sú vaše ďalšie plány?
Mám nejaké ciele aj v oblasti umenia. Súvisia so vzdelávaním. Nikdy som nebola dobrá v plánovaní. Samozrejme, sú tu ašpirácie, ale radšej najprv niečo urobím a potom o tom hovorím.
Ako vznikala inscenácia Najdrahšie na svete? Čo vás k nej inšpirovalo?
Vznikla ako môj autorský projekt. V spolupráci s divadlom som získala štipendium od FPU. A Vlado Černý, riaditeľ divadla Astorka Korzo '90, mi pre projekt ponúkol javisko Štúdia A2. Pozerala som sa na svoje staré fotografie, bola to jediná vec, ktorá ma emocionálne udržiavala nad vodou v ťažkých časoch.
Je v nich zakódované všetko, čo je pre mňa najcennejšie. Len moje srdce pozná tieto kódy. Ale každý človek má podobné tajomstvá v duši. Chcela som ľuďom pripomenúť, že v ére krutých informačných vojen sa ich oplatí držať, aby ste sami sebe nestratili.
Aká bola spolupráca s Ondrejom Spišákom?
Bola to pre mňa česť. Žiaľ, mali sme veľmi krátky časový priestor, no v tom štádiu mi dokázal veľa dať. Veľmi ma podporoval, pomáhal mi prepojiť herecký výkon s technikou. Zlepšil niektoré veci, no moju ideu zachoval. Pomohol mi, aby som si dôverovala, vštepil mi vieru vo vlastnú silu. Som veľmi vďačná aj celému tímu divadla, ktorý sa podieľal na mojej práci.
Prečo je podľa vás vojna opakujúcim sa fenoménom naprieč históriou?
Neviem, prečo sa tak deje. V človeku je nekonečná túžba po dokonalosti a zároveň po sebadeštrukcii. Toto je náš vnútorný predátor, s ktorým musíme bojovať.
Dokáže sa podľa vás ľudstvo zmeniť?
Keby som poznala odpoveď… V každom prípade sa o to musíme snažiť.
Majú podľa vás obyvatelia Európy a Severnej Ameriky iný pohľad na vojnu na Ukrajine ako napr. na vojny na Blízkom východe? Ak áno, prečo?
Toto je šialene náročná otázka. Zodpovedať by ju vedeli najskôr odborníci. S istotou by som mohla odpovedať, keby som tam nejaký čas žila, keďže pravda môže byť veľmi odlišná od toho, čo nám vysielajú.
Čítajte viac Divadlo dnes má aj šibeničný humor. Nová dráma/New Drama ponúkne hry o vojne na Ukrajine aj smrti Jozefa Chovanca či ekokatastrofeVidíte nejakú nádej v novej generácii? Je v niečom iná ako tie predchádzajúce?
Zdá sa mi naivné veriť, že teraz príde nová generácia a všetko zmení. Chcem povedať, že keď sa pozerám na deti, vidím v nich len odraz rodičov. Takže budeme musieť začať od seba, čo je ťažké.
V súčasnosti sa v spoločnosti všeobecne viac hovorí o traumách, ktoré boli predtým tabu. Čím to podľa vás je?
Je to tendencia. Ťažké veci a ťažké otázky sa spravidla dajú objektívnejšie posúdiť až s odstupom času, keď už poznáme ich dôsledky.
Ak to porovnáte s vašimi rodičmi či starými rodičmi, máte pocit, že hovoríte viac o veciach, ktoré vás trápia?
Rozhodne áno. Situácia sa obrátila. Ako sa hovorí v ukrajinčine – kyvadlo sa otočilo na druhú stranu.