Súčasné spracovanie historického románu prinieslo skvelé herečky v krásnych kostýmoch, očarujúcu scénu a najmä pútavý ženský príbeh
Autorka bojovala za volebné právo pre ženy
Podľa slov dramaturgičky Dariny Abrahámovej chceli tvorcovia po experimentoch uzavrieť činohernú sezónu v SND niečím zrozumiteľným a zároveň novým. Román Malé ženy považuje za ikonické dielo v americkom kultúrnom priestore. Ako prvotná inšpirácia jej však poslúžil film Grety Gerwigovej z roku 2019, ktorý bol nominovaný na Oscara v šiestich kategóriách – podarilo sa mu vyhrať cenu za najlepší kostýmový dizajn.
Hlavnými hrdinkami sú štyri sestry – najstaršia Meg (Petra Vajdová) túži byť súčasťou smotánky, Jo (Barbora Andrešičová) rada píše a najradšej by bola chlapcom, láka ju samostatnosť, Beth (Annamária Janeková) miluje hru na klavír a spomedzi sestier pôsobí najkrehkejšie a najmladšia Amy (Jana Kovalčiková) zasa veľmi dbá na svoj vzhľad a spoločenské postavenie. Každá z nich má nejaké hobby a všetky túžia po sebarealizácii.
Ich otec (Ján Gallovič) je na vojne, ktorú však Alcottovej román nijako nekonkretizuje, aj keď je jasné, že ide o občiansku vojnu. O sestry sa stará ich dobrosrdečná matka, pani Marchová, ktorú stvárňuje Jana Oľhová. Sestry sa postupom času spriatelia so svojimi susedmi – starým pánom Laurenceom (Martin Huba) a jeho vnukom Lauriem (Richard Autner).
Božidara Turzonovová v inscenácii stvárňuje tetu Marchovú, starú dievku s pekným majetkom, ktorá síce pôsobí nepríjemne a až príliš pragmaticky, napriek tomu však nie je márnivá a svojej rodine z času na čas pomôže.
Dielo obsahuje viacero tém, ktoré sú aktuálne aj dnes. Rieši napríklad otázku triedneho postavenia – rodina Marchovcov musí vyžiť z mála, napriek tomu si ale vždy vie poradiť. Ďalšou zaujímavou témou je v súvislosti s postavou Jo otázka rodu: podľa režiséra ju dnešný divák vníma inak, než v čase, keď román vyšiel.
S tým priamo súvisí aj otázka rovnosti – Malé ženy totiž vznikli v dobe prvej generácie feministických hnutí. Sama autorka bola sufražetkou – v 70. rokoch 19. storočia prispievala do časopisu o právach žien a chodila po domoch v Massachusetts, aby podporila volebné právo žien. Podľa Amslera je hra dialógom s autorkou – tvorcovia sa v nej pýtajú, ako veľmi sa podmienky pre ženy počas uplynulých rokov zmenili.
Amsler plní herečkám sny
Nejednému dnešnému čitateľovi sa môže zdať, že Alcottovej dielo je príliš vieroučné a miestami až naivné, tvorcovia inscenácie to však vidia inak. Dielo sa podľa nich v prvom rade hlási k harmónii, ktorú je možné dosiahnuť. „Na Malé ženy sa z dnešného uhla pohľadu dá nazerať aj veľmi kriticky. Ale načo uvádzať dielo, keď by sme sa mu chceli iba vysmievať?“ pýta sa Abrahámová.
Amsler sa adaptáciu snažil spracovať tak, aby nebola patetická, ale aby zároveň bola divadelne zaujímavá. Sestry Marchové sa podľa Martina Hubu rozhodli nájsť silu na to, aby svoje životy prežili mravne, zmysluplne a predovšetkým dôstojne.
Petra Vajdová, ktorá stvárnila najstaršiu Meg, si spoluprácu s režisérom veľmi chváli. „Majko Amsler nám herečkám plní sny,“ uviedla počas tlačovej besedy. Už predtým s ním viackrát spolupracovala – v Jane Eyrovej, jeho prvej hre na veľkej scéne, stvárnila titulnú postavu.
Malé ženy sú jej srdcovou záležitosťou, ide totiž o román, na ktorom vyrastala a dodnes ho má na nočnom stolíku. Richard Autner je Amslerovým verným fanúšikom, nenechal si ujsť takmer žiadnu jeho inscenáciu.
Čítajte viac Režisér Marián Amsler: Dnešné honby na čarodejnice sú len sofistikovanejšie
Malé ženy vynikajú hýrivými kostýmami s množstvom detailov, ktorých autorkou je scénická výtvarníčka Marija Havran. Za scénografiou, ktorá nie je o nič menej pestrá, stojí Juraj Kuchárek. Hudbu do inscenácie mal na starosti Ivan Acher.
Tvorcovia veria, že na Malé ženy sa prídu pozrieť predovšetkým rodiny. Hlavným posolstvom diela je totiž hodnotové ukotvenie a spolupatričnosť. Vzájomná pomoc a pevné rodinné puto je napokon to, vďaka čomu dokáže rodina Marchovcov prekonať všetky úskalia.
