Herec Gregor Hološka: Humor je dôležitý aj v najťažších chvíľach

V novej inscenácii Deti stvárňujete Paľa, ktorý nie je úplne bežným mužom. V čom sa odlišuje od väčšiny?

Začnem tým, čo s ňou má spoločné – to, čo mu nejakým spôsobom vnútila nevyhnutnosť osudu. Nachádza sa v nejakom dedinskom okruhu, ktorý je určitým archetypom. Nachádza sa v dedinskej spoločnosti so všetkými jej krivdami, bolesťami a nešťastiami. Sám je nejakým spôsobom psychicky poznačený, v hre sa hovorí o tom, že absolvoval elektrošoky.

Je to bremeno, ktoré si so sebou nesie. Od ostatných sa odlišuje svojou zvláštnosťou, že sa utieka ku Kierkegaardovi. Vnímam to ako jeho útočisko, aby sa nejakým spôsobom dokázal odbremeniť od tohto sveta. Má trochu traumu z matky a z prostredia, ktoré ho obklopuje, ale hľadá niečo, čo by mu pohladilo dušu, a v jeho prípade je to Kierkegaard.

Vy ste Kierkegaarda niekedy čítali alebo ste ho mali v ruke prvýkrát?

Niekedy dávno som ho čítal. Myslím, že počas občianskej náuky, v rámci ktorej sme mali aj filozofiu. Nič si z toho však už nepamätám.

Deti na doskách SND

Fotogaléria 7 fotiek

+4

Kamila Magálová, ktorá hrá vašu matku, nám v rozhovore povedala, že pre ňu nebolo jednoduché vychovávať takého syna, akým je Paľo. Myslíte si, že bol z jej strany nepochopený alebo to pre ňu naozaj bolo zložité?

Naozaj to pre ňu bolo zložité. Záleží však na uhle pohľadu. Paľo má zo svojej matky do určitej miery traumu, pretože určuje kľúčové veci v jeho živote. Napríklad mu vyberie nevestu, a to nie je sranda. Na druhej strane viem pochopiť aj ju, pretože jej syn nie je „kompletný“. Do určitej miery si teda Paľo nejaké usmerňovanie v živote vyžaduje.

Je však otázka, kde už je toto usmerňovanie kontraproduktívne, pretože sa dívame na nie práve najšťastnejší osud. V tom je to umenie bojovať, hľadať a učiť sa na svojich omyloch. Chyby robia všetci, ktorých v inscenácii vidíme. Sú to veľmi sympatickí ľudia, pretože hľadajú svoje šťastie, ale veľmi im to nevychádza.

Napriek tomu, že Deti sú pomerne tragickým dielom, v ňom nájdeme množstvo vtipných situácií. Sú podľa vás pre človeka dôležité, aby zvládal ťažkosti života?

Najpodstatnejšie na tom je, že humor vzniká zo samotných situácií. Je to krásny paradox. Vtip tam nie je domyslený na to, aby sme to ľahšie zniesli, prinášajú ho samotné situácie. Je to pekné, ľudské a pravdivé, a svedčí to o tom, že život v sebe aj v tých najťažších chvíľach má plochu, na ktorej sa dá zabaviť a ktorá má nadhľad. Humor je vždy dôležitý. Niekedy sa nám môže zdať, že je nevhodný, ale je dôležitý. To, ako vzniká a ako je koncipovaný v Deťoch, je namieste.

Čítajte viac Recenzia inscenácie Deti: Starecký milostný trojuholník aj syn - čudák, ktorý číta Kierkegaarda

Zuzkina dcéra je spočiatku zakríknutá a všetkých sa bojí. K vašej postave si však postupom času vybuduje puto. Ako si k sebe našli cestu?

Určite na prvý pohľad vycítila, že Paľo nie je úplne v poriadku. Tiež je do veľkej miery oklieštená životnými okolnosťami. Hlavná vec je to, že zrazu vycíti, že Paľo je tiež človek, ktorý v spoločnosti hľadá nejaký únik, má svoj svet a má zmysel pre určitú inakosť. V tomto vycíti nádej, pretože tak ako jej, ani jemu ostatní nerozumejú, a to by ich mohlo spojiť.

Práve to na Paľovi môže byť sympatické. Na rozdiel od rôznych vzťahov, ktoré Zuzkina dcéra vidí v rodine, vycíti, že Paľov vzťah k literatúre a k túžbe po niečom lepšom, je úprimný. Je to niečo, čo jej napriek okolnostiam môže byť v tom marazme sympatické.

Paľo sa postupom času začína trochu meniť. Aj so svojou novou manželkou Zuzkou si vybuduje celkom pozitívny vzťah, zdá sa, že jeho matka naňho už nemá taký vplyv ako na začiatku. Čím to je?

Jednak objaví človeka, v ktorom je preňho niečo nové a pekné. Dobrý vzťah si vybuduje aj s dieťaťom, ktorého čistota a nevinnosť je hlavným motívom, prečo niekoľkokrát vážne uvažuje nad odchodom a nakoniec s nimi aj utečie. Myslím si, že hlavnou príčinou je bezbrannosť dieťaťa, ktoré si ho získalo. Je to silnejšie ako všetko ostatné. Paľov vzťah k mame je silný, ale zrazu pocíti čosi, čo vzniklo slobodne a nikto mu to nenadiktoval.

Foto: SND

deti Gregor Hološka (Paľo) a Rebeka Poláková (Zuza).

S režisérom Michalom Vajdičkom ste už spolupracovali aj predtým. Ako sa vám s ním pracuje?

Skvele. Do Apartmánu v hoteli Bristol som doskočil, nenaskúšal som ho. Ale pracoval som s ním ešte predtým v DPOH na inscenácii Môj boj a ešte dávnejšie na Letných shakespearovských slávnostiach na hre Oko za oko. Na Michalovi Vajdičkovi je veľmi sympatické, že tak ako Timrava je neúprosná v písaní a v odkrývaní postáv do detailov, tak aj práca s ním má v sebe obrovskú tvárnosť. Nedá si ujsť nijaký detail duše človeka, veľmi poctivo po ňom pátra a kamarátskym spôsobom sa snaží v hercovi otvoriť komoru, z ktorej vyjdú všetky jeho tajnosti, ktoré sú potrebné, aby postava vznikla.

Proces je veľmi príjemný a človek si ani neuvedomí, koľko toho zo seba vydal. Vôbec to nie je robené násilným spôsobom, je to vedené veľmi kultivovane s citom pre postavu. Človek má pocit, že sa mu otvára vesmír, v ktorom objavuje veci, ktoré o sebe ani nevedel. Prácu s ním aj s dramaturgom Dankom Majlingom hodnotím úplne skvele, je to niečo, čo je pre mňa veľmi inšpiratívne.

Aký máte vzťah k Timrave a k jej dielu?

Je to autorka svetového formátu. Keď ju človek číta, má možnosť objavovať obrovskú panorámu a zložitosť ľudských vzťahov. Poviete si, že „Ježišmárja, jednoduchá dedina, čo tam môžu byť aké typy?“, ale zrazu zistíte, že na krátkych situáciách dokáže neuveriteľne rozkryť jednotlivé postavy. Uvedomíte si, aký je človek bohatý tvor, čo všetko v sebe skrýva, a to bez ohľadu na vek, povolanie či osud. Timrava bola fantastickým pozorovateľom, ktorý videl veľmi hlboko a ďaleko.

Foto: SND

deti Kamila Magálová (Kanátová), Rebeka Poláková (Zuza), Emil Horváth (Mišúr), Daniel Fischer (Mladý Grúnik), Gregor Hološka (Paľo) a Amélia Tkáčová (Dievčatko).

Účinkovali ste aj v inscenácii Kocúrkovo, ktorá vyvolala pomerne búrlivé reakcie. Ako ste ich vnímali?

Nie je to niečo, na čo mám vplyv. Mám vplyv na to, koľko vložím do výkonu energie. Z našej strany bola práca nesmierne poctivá a náročná. Myslím si, že to dielo je veľkým zrkadlom spoločnosti. To, samozrejme, platí aj o Deťoch, ale to je úplne iný typ predstavenia. Veľakrát som sa stretol s tým, že mi niekto povedal: „Toto nie je moja šálka kávy.“ To úplne chápem, pretože každý máme svoj vkus, a netýka sa to len divadla, ale aj literatúry či filmu. To je úplne v poriadku.

Zarazili ma skôr „hejty“ typu „Preboha, takéto niečo robiť za štátne peniaze?“. To môže povedať iba človek, ktorý tej práci nerozumie. Pre mňa bolo Kocúrkovo obrovskou školou. Práca s kreatívnym tímom bola výborná, pretože som bol nútený ísť na dno svojich možností. Okrem iného to chce veľkú jazykovú zdatnosť, pretože sa tam veľmi veľa hovorí. Ja si za tým absolútne stojím a myslím si, že je to dielo, ktoré má ľuďom čo povedať. To, že je vnímané ako kontroverzné, nijako neovplyvním.

Naštudovanie takejto inscenácie bolo zrejme dosť náročné.

Áno, veľa sme sa rozprávali o kontextoch, ktoré sa tej hry týkajú. Takisto som počul jeden zaujímavý názor, že buď musí byť človek veľmi vyspelý divadelník, alebo musí o tom aspoň niečo vedieť, aby to pochopil. To ale zahrňuje len určitú škálu ľudí. Viem, že na predstavení boli aj laici, ktorým sa to veľmi páčilo.

Foto: Braňo Konečný

Kocúrkovo Gregor Hološka, Robert Roth a Jakub Rybárik v inscenácii Kocúrkovo.

Na tohtoročných Letných shakespearovských slávnostiach vás uvidíme v Komédii omylov. Čím je pre vás táto hra výnimočná?

Vždy je to o tom materiáli. Komédia omylov je skvelá tým, ako ju Shakespeare napísal, ale aj hereckou prácou, vtipom a prácou so zaujímavými kolegami. Je to nepochybne aj genius loci, na Hrade je to zrazu iný typ divadla. Ste vonku, neustále ste na vážkach, či sa prestane hrať. Sú to všetko nové elementy poznania, ktoré herca učia trochu inému typu sústredenia a pozorovania. Shakespeare už ako pôdorys je lákadlom pre herca, pretože je to pán pera. Všetko toto je pre mňa dôvodom, prečo to má zmysel.

Režisér Román Polák sa v prípade tejto inscenácie inšpiroval érou nemých filmov. Aký k nim máte vzťah?

Som ich fanúšik. Pamätám si, že ešte keď som bol malý chlapec, tak ma fascinovali. Vedel som sa dlho dívať na Chaplinove etudy. Nemý film stále niekde existuje, ide o to, čím sa človek práve teraz zaoberá. Keď má dôvod, vytiahne si ho. Pre mňa majú nemé filmy veľkú hodnotu, sú súčasťou histórie a mnohí súčasní herci sa nimi inšpirovali. Či už ide o výrazy, energiu alebo gagy.

Účinkujete v novom filme Duchovia mi nepokazia deň, v ktorom stvárňujete duchov – dvojičky. Aká to pre vás bola skúsenosť?

S filmom mám oveľa menej skúseností ako s divadlom. Musím povedať, že to bol úplne iný typ práce, než na aký som bol zvyknutý. Cenná skúsenosť to bola v tom, že aj v obmedzených podmienkach sa dá vytvoriť nesmierne zaujímavá práca. Točili sme v Limbachu, v domčeku kamaráta, ktorý to sám natočil na kolene.

Robili sme to technikou greenscreen, takže som sa nestretol s hercami, s ktorými som tam hral. Nahrávali sme to po vete, po malých častiach. Prvýkrát v živote som si tak vyskúšal filmovú monodrámu, pretože som stál sám a za nejaké dva-tri dni sme to natočili. Bolo to nesmierne zaujímavé, pretože som zistil, že sa to dá aj takto – aj s obmedzenými prostriedkami sa dá urobiť veľmi hodnotná vec.

Mihnete sa aj v seriáli Vedma.

Áno, v jednej scéne stvárňujem policajta. Tu som si uvedomil, že aj na malej ploche sa dá vytvoriť situácia, ktorá ľudí zaujme. S Kubom Kronerom mám roztočené filmy Love 2 a Miki. Práca na Mikim je veľmi zaujímavá, ide o temnú tému a tiež je to kus z našej histórie, čo si myslím, že môže byť pre ľudí veľmi inšpiratívne. Myslím to, samozrejme, v dobrom zmysle slova – nie, aby sa nám inšpirovali gangstri, ale aby sa ľudia poučili z toho, čo všetko sa môže stať v spoločnosti, ktorá nefunguje tak, ako by mala.

Cítite väčšiu zodpovednosť, keď stvárňujete postavu vo filme, ktorý bol inšpirovaný skutočnosťou?

Základným kritériom je pre mňa zahrať akúkoľvek úlohu tak, aby bola uveriteľná. Pri filmoch, ktoré sú podľa skutočnosti, sa človek v prvých fázach zamyslí nad tým, že takýto človek naozaj žil alebo žije. Vzápätí si herec uvedomí, že nikoho nenapodobujeme, snažíme sa priniesť pravdivú tému. Keď je postava pravdivá, má údernosť aj napriek tomu, že to nie je kópia daného človeka.