Ani vedľajšie postavy, ktoré hrávala s mimoriadnou osobitosťou. Nemala komplexy z toho, že ju neobsadzovali do úloh osudových žien. „Hrala som väčšinou slúžky, ale to vôbec neprekážalo,“ povedala mi kedysi v rozhovore.
„Slúžky sú vrtké, pohyblivé, všetko vedia zariadiť. V Prešove som napríklad hrala slúžku v Bukovčanovej hre Surovô drevo. A to bol podľa mňa aj prvý slovenský muzikál. Výborný!“ Keď sme sa stretli v divadelnej šatni, mala sedemdesiat, teraz by už mala deväťdesiat.
Viera Topinková sa narodila 27. júna 1933 v Rimavskej Sobote, zomrela 27. januára 2017 v Bratislave. Hrať začala v päťdesiatych rokoch v Divadle Jonáša Záborského v Prešove (poznala tamojších hercov z hosťovania v Rimavskej Sobote), odkiaľ prešla v januári 1958 do SND v Bratislave.
Tam už zostala, ale vyštudovala aj Vysokú školu múzických umení (1960). Andrej Bagar sa jej vraj pýtal, na čo tam chodí taká hotová herečka. Ona však bola hladná po vedomostiach, chcela mať poriadny základ. V jej hraní bola ľahkosť, ale aj vrodená dôkladnosť.
Lásky odplávali
Keď sme sa stretli v divadelnej šatni, mohla som sa jej povypytovať aj na udalosti, ktoré som sledovala zobďaleč. V šesťdesiatych rokoch ju bolo možné stretnúť v uliciach Bratislavy s usmievavým mladíkom, na ktorom trocha ovísala vojenská uniforma a ktorý mi pripomínal herca Vladimíra Pucholta z Formanových filmov.
Bol to mladý Martin Porubjak, ktorý si vtedy odkrúcal vojenskú službu a ktorý s Vierou Topinkovou chodil po meste, držiac ju za ruku. Vyzerali šťastne, on chlapec, ona zrelá herečka, vzbudzovali pozornosť.
Čítajte viac Zdena Studenková: Dejepis sa najlepšie učí cez príbehy. Aj z Dunaja
V tom čase bol desaťročný vekový rozdiel ešte poriadne nezvyčajný, ale aj to svedčilo o jej slobodomyseľnosti. Opýtala som sa Viery Topinkovej aj na tento vzťah a či potom mala ešte nejaké lásky, keďže som ju už s nikým nestretávala. „Pár rokov sme s Martinom žili a potom sme sa rozišli. Zostal syn Matúš a pekný vzťah. A ďalšie lásky? Asi som ich mala, ale – čo ja viem? Človek sa do niekoho zaľúbi a potom to kdesi odpláva.“
Bez koketérie
Viera Topinková sa mi zdala veľmi vecná, priamočiara, slobodná. Nedala sa spútať. Veď aj náš rozhovor som nazvala citátom z jej rozprávania: Do ničoho sa nesilím. To je pekné motto. Milovala umenie, chcela byť vzdelaná, verila v moc krásy, ale vraj sa dobre cítila aj v rodine či na trhovisku, kde rada kupovala kvety a kvašáky.
Neviem, či si ju mladší ľudia ešte dnes pamätajú, nehrala totiž často vo filmoch či v televízii, neupozorňovala na seba mimo javiska. Nebola koketná, nebola módnou ikonou, ani s nikým nesúťažila: „Nikdy som nebola výbojný typ,“ povedala mi. A aký ste boli typ, nedalo mi sa neopýtať. „Keď som prišla do SND, mala som šatňu na mužskom poschodí a pán Dibarbora ma začal volať Jano. Bola som Jano.“
Čítajte viac VIDEO: Herečku Gabiku Marcinkovú nazývajú trhačkou kostýmov. Oprávnene?
Potešilo ma, keď Viera Topinková povedala, že ani ona nikdy nezabudla na Goldoniho Vejár, na slnkom prežiarenú scénu. Rada aj z menších rolí robila veľké. Niekedy vraj po konkrétnej hlavnej úlohe túžila, aby si ju zahrala, ale vraj to vôbec neprežívala. Horšie bolo, ak mala hrať v hlúposti. „Ježišmaria! To sme rýchlo utekali preč z javiska!“
Foto: Anton Šmotlák
Blamáže však nebývali, väčšinou hrala v overených tituloch, napríklad Brooklynská noc, Sen noci svätojánskej, Matka Guráž a jej deti, Tango. V rozhovore sa mi zdôverila, že nie je filmový typ: „Mňa tá robota až tak nebavila. Potrebujem pokoj a svoju atmosféru, inak sa neviem sústrediť. V televízii som nerobila skoro vôbec, mala som rada rozhlas a kedysi dabing.“
Hoci svoje výkony bagatelizovala, urobila kus práce aj na tomto poli, však hrala v úspešných filmoch Priateľstvá padajúceho lístia, Krajinka, Pokoj v duši, Všetko, čo mám rád. Skrátka, Viera Topinková svojím životom obohatila aj ten náš.
