Herectvo sa mení
Ivan Matulík sa narodil 29. júna 1938 v Skalici. Bol jedným z tých šťastlivcov, ktorí patrili do povestného posledného ročníka Vysokej školy múzických umení pod vedením Andreja Bagara (1960 –1964). „Moji spolužiaci boli Miško Dočolomanský, Maťo Huba, Jurko Slezáček, Ľubo Gregor, Maťo Dráfi, Karol Spišák, Maco Debnár, Soňa Ulická a ďalší. Už koncom tretieho ročníka mňa a Soňu Ulickú angažovali do vtedajšieho Krajského divadla (teraz Bagarovo) v Nitre. Hrali tam hviezdy ako Vlado Müller, Adela Gáborová, Milka Došeková, Božena Slabejová a doznieval duch hasprovskej réžie.“
V takom inšpiratívnom prostredí hral teda Ivan Matulík prvé úlohy (Beppo v Goldoniho Škriepkach v Ciocce, Leroix v Madame Bovary, Pištor v hre Františka Langra Obrátenie Ferdiša Pištoru). A v načatej línii pokračoval neskôr v súbore martinského divadla so scénou v Žiline. Dokonca si zahral postavu, ktorej sa hovorí ruský Hamlet – Sašu Adujeva v Gončarovovom epose Obyčajná história.
Foto: Pravda, Luboš Pilc
Matulík spomína na mladosť s nostalgiou, ale minulosť nepreceňuje. Na otázku, či sa odvtedy zmenila práca herca, odpovedá optimisticky: „A ako sa zmenila! Je mnohostrunná. Mladá generácia herečiek a hercov ovláda spev, tanec, mnohí sú skvelí muzikanti. Samozrejme, v tomto povolaní treba mať aj šťastie, aby človek mohol ukázať, že na to má. Dôležitý je režisér, ktorý hercovi verí a kolektív, ktorý mu žičí, ako aj šance v zahraničí. Mrzí ma napríklad, že slovenské filmy sú doma často nedocenené.“
Učil Rotha, Norisové, Tůmu aj Kovaľa
Sám Ivan Matulík sa venoval mladým ako pedagóg na Konzervatóriu, kde bol šéf hudobno-dramatického odboru. Učil s Martou Gogálovou, Dušanom Kaprálikom, Ivanom Letkom, Karolom Čálikom a so Štefanom Klimom. „Mali sme dve premiéry ročne, v ktorých sa vyčírili talenty. V hre Tri letušky v Paríži sa zaskvela Lucia Vráblicová, na scéne SND excelovala Helena Krajčiová v Sluhovi dvoch pánov, Zuzana Fialová vynikla v martinskom predstavení Cigáni idú do neba, Robo Roth zaujal v muzikáli Pokrvní bratia na Novej scéne. A do tejto plejády patrí aj Kristína Turjanová, sestry Norisové, Ondrej Kovaľ, Filip Tůma, Marcel Ochránek, Robo Halák, Bibiana Ondrejková. Spomínam si rád na neúnavného Matúša Jakabčica, ktorý s Bohuslavom Trnečkom vytvoril pôvodný muzikál Zomrieť pre lásku – Manon vo Veľkej sále Istropolisu. Tá mala 15 repríz! Bolo to práve v réžii Marty Gogálovej a s choreografiou Šárky Ondrišovej, ktorá potom založila divadlo ElleDanse.“
Foto: Archív Ivana Matilíka
Vďaka umenovednému vzdelaniu a spolužiakovi z filozofickej fakulty sa začal Ivan Matulík už dávnejšie venovať aj výtvarnému umeniu. „Bohuš Bachratý ma zaviedol do ateliérov významných umelcov – k Milanovi Laluhovi, Imrovi Weinerovi – Kráľovi, a tak som objavil ďalší úžasný svet farieb a vôní, bohémstva. Skamarátil som sa s Ondrejom Zimkom, Milanom Mravcom, Emilom Sedlákom, Vladom Gažovičom, Mirom Cipárom, Eržou Szabovou a ďalšími. Prepájali sme rôzne oblasti umenia. Keď som pôsobil v Nitre, bol som ženatý s Milkou Došekovou a spolu sme uvádzali Večer pri petrolejových lampách, kde sa prelínalo slovo s obrazom a s hudbou, zneli verše francúzskych básnikov. Nitrianski umelci doplnili napríklad predstavenie Žaloba na neverný skazený svet od Hansa Sachsa. Na gitare tam napríklad hrala Oľga Felixová, matka dnešného výtvarníka európskeho významu Karola Felixa.“
Foto: Archív Ivana Matilíka
Hranie išlo bokom
V tom období robila mama Milky Došekovej unikátne obrazy z cárov potrhaného plátna. Jej Černoško na krupinskom námestí sa dostal až na Svetové bienále Insitného umenia na Bratislavskom hrade. Ivan Matulík sa už vtedy venoval organizovaniu výstav a výtvarného života. „A tak moje hranie išlo čím viac bokom,“ hovorí. Možno aj preto, že som do herectva vhupol z vrcholového športu. Nemal som pokoru dievčaťa na tancovačke, ktoré čaká na pozvanie do tanca, bol som netrpezlivý.“
Nezabúda však na režisérov, ktorí mu dali šance: Juraj Lihosit vo filme Ako sa Vinco zaťal či Zakázané uvoľnenie, Stanislav Párnický vo filmoch Šípová Ruženka, Zbožňovaná, Chlapec z majera, Zoroslav Záhon ho zasa obsadil do filmu Pomocník. „Významný bol pre mňa najmä Jozef Banyák, ktorý mi dal pekné postavy v Rómskych rozprávkach. Celkovo okolo stovky postáv a postavičiek v televízii. A potom – nedeľu čo nedeľu – od roku 1980 – to bol Dancúľ, ktorého mali diváci v láske, a tak ju dávali aj mne. Keď pre ideovú neposlušnosť Dancúľa vedenie Slovenskej televízie po troch rokoch zakázalo, dostal sa Dancúľ do terénu. Vďaka osvietenému vedeniu Slovkoncertu mohol Dancúľ zabávať deti po celej ČSSR – od Uble po Cheb. Môj šesťčlenný súbor Bol raz jeden Dancúľ uviedol vyše 2 300 predstavení!“
Čítajte viac Ktorú známu slovenskú herečku volal Dibarbora Jano?
Sloboda v obrazoch
Na výtvarnom umení sa Ivanovi Matulíkovi páčilo, že sa výstup nekončí pádom opony. „Tvorba týchto umelcov mi bola blízka a poskytovala mi slobodu. Dostal som veľkorysý priestor v Klube Penati, kde vystavujeme špičky (bratov Augustínovcov, Stana Harangozóa, Igiho Brezu, Katarínu Vavrovú, Katku Zemkovú, Julku Piačkovú a Igora Piačku, Ivanu Orviskú, Ľuba Gumána, Jana Saudka a ďalších.) Tešia ma výstavy, čo som pripravil v Prahe, Izraeli, Londýne a Paríži, ale dve najviac. Súznenie, to je expozícia Petra Nižnanského a Oldřicha Kulhánka k storočnici vzniku Československa, či výstava Igiho Brezu a Petra Nižnanského Túžiť – mi/a/lovať – žiť, ktorú videlo tridsať rôznych premiérov (Slovensku bolo vtedy zverené vedenie EU.)
Najnovšie vydal Ivan Matulík knihu veršov inšpirovanú obrazmi maliarky Kataríny Zemkovej Pravdy a sny (Perfekt) so sprievodným textom Mareka Maďariča a Kamila Peteraja. Kniha sa dostala aj do finále súťaže o najkrajšiu knihu roka 2022. Obrazy sú plné kvitnutia, farieb, vyjadrujú očarenie životom a taký je aj text. Navyše, verše sú v slovenčine, maďarčine a angličtine, takže kniha môže ísť aj do sveta. Však verše a obrazy niekedy dokážu viac než diplomatické nôty.
