Melancholická komédia s dávkou filozofie, ale aj ľudovej zábavy, v ktorej dvaja nerozluční priatelia, jeden v pozícii pána a druhý jeho sluhu, kráčajú spoločne životom a zažívajú veselé aj smutné chvíle. Jakub a jeho pán je aj stretnutím dvoch autorov, ktorí si podávajú ruky cez dvestoročnú rieku času. Diderotov román bol na zozname zakázaných kníh, Kunderove knihy tiež.

„Jakub a jeho pán nie je adaptácia, je to moja vlastná hra, moja vlastná ,pocta Diderotovi‘,“ napísal o divadelnej hre sám Kundera. Hru uvádzali české aj slovenské divadlá aj za socializmu, len po iným menom autora, vo Francúzsku sa hráva často a prezident Emmanuel Macron si dokonca vďaka nej pred pár rokmi našiel svoju lásku a budúcu manželku.

Prečo si Jakuba a jeho pána vybral režisér Ondrej Spišák

Aký autor je pre vás Milan Kundera?
Milan Kundera je veľký mág, preslávil sa románmi, ktoré patria aj medzi moje najobľúbenejšie. Z príbehov dokáže posplietať takú sieť, do ktorej sa čitateľ chytí a celkom zamotá, že ho príbeh nepustí až do konca. Jeho romány sú veľmi živé, čítajú sa jedným dychom. Imponuje mi Kunderova hravosť, ktorá ide ruka v ruke s múdrosťou. Jeho diela teda majú v sebe hravú múdrosť alebo ak chcete múdru hravosť, ľahkosť, ktorá nikdy nejde na úkor plnosti jeho myšlienok.

Inscenovali ste hru Jakub a jeho pán. Prečo ste si vybrali práve ju?
Lebo má v sebe tú hravú divadelnosť, o akej som hovoril, ktorá ide ruka v ruke s obrovskou múdrosťou. Diderotova filozofia z čias osvietenstva prenesená do 20. storočia nás núti rozmýšľať o tom, aké je naše miesto na zemi, či sme „dobre napísaní“, ako o tom píše Kundera, kto za to môže, že sme takí, akí sme a či to, čo konáme, konáme v súlade s vlastnou slobodnou voľbou, alebo je to dopredu zapísané v nejakej „knihe osudu“. To sú zásadné otázky, ktoré si ľudia kladú, ale v Kunderovej interpretácii sa premenia na plnokrvné ľudové divadlo, pri ktorom sa smejeme, až na chvíľku zabudneme, nad akými vážnymi vecami sa vlastne zamýšľame. Až neskôr nám dôjde, koľko múdrosti a pravdy sa skrýva v tom jednoduchom príbehu, a to ma Jakubovi a jeho pánovi fascinuje.
Osobne mi imponuje aj to, že sa Kundera prihlásil k západnému kultúrnemu odkazu, ku ktorému podľa neho organicky patríme a vyhranil sa voči východnému kultúrnemu vplyvu, ktorý prichádza z Ruska. Nepodceňujem ruskú kultúru, ale Kundera ukázal, že nedostatok nadhľadu a sebairónie nám ničí životy – a jeho schopnosť pozrieť sa na život s uvoľnenou mysľou a so smiechom je mi blízka. Keď si chce niekto pripomenúť Kunderu ako divadelného autora, radi všetkých privítame v Astorke na hre Jakub a jeho pán.