Vašou domovskou divadelnou scénou je Divadlo Astorka Korzo '90 a zdá sa, že vám iní môžu závidieť, lebo do práce si chodíte ako domov, medzi svojich. Ako dlho tam už pôsobíte?
Keď sme boli s Romanom Luknárom a Igorom Krempaským v Trnavskom divadle, oslovila nás Zita Furková, či by sme neprišli i do Astorky, ktorá práve vznikla. Zo školy sme tam priniesli dve predstavenia – Maratón a Čakanie na Godota, s Borisom Farkašom sme naskúšali Stroskotancov. Predtým sme sa chodili pozerať do starej Astorky na úžasné Strniskove inscenácie Mŕtve duše, Amadeus, Malomeštiakova svadba a zrazu sme stáli na javisku s týmito hereckými modlami! Obdivoval som Ctibora Filčíka s Maťom Hubom v Garderobierovi, ich až matematicky presné herectvo bolo pre nás nedosiahnuteľné, a zrazu som s nimi ako študent hral. V Trnave sme stretli Jara Filipa, Juraja Nvotu, Blaha Uhlára a v Astorke Lasicu, Satinského, Dančiaka, Labudu! Rudo Sloboda priniesol do Astorky svoju poslednú hru a na druhý deň si vzal život. Boli to velikáni, ktorí tvorili slovenskú kultúru, no my mladí sme stretnutie s nimi vnímali ako niečo celkom bežné – dnes už to vidím ako zázrak, ako moje obrovské šťastie. Rokmi som si uvedomil, že takí géniovia nie sú bežní. Treba si ich vážiť a veľmi mi chýbajú. Boli sme mladí, keď sme odišli s Luknárom do Španielska, a až tam som zistil, čo doma máme. Začal som si vážiť svoju prácu a vrátil som sa. Aj Divadlo Ludus bolo oázou slobody, no vtedy som to tak nevnímal, iba sme sa „hrali“. Až dnes viem, čo všetko to pre mňa znamenalo.
Pripomeňte si televízne, filmové a divadelné psotavy Adyho Hajdu
V Divadle Ludus ste začínali ako dieťa, bola to „herecká škola“ pre mladých a v preklade z latinčiny jej názov znamená hra. Ešte stále sa hráte rád?
Keby ten malý chlapec vo mne zomrel, asi by som to prestal robiť. Stále ma baví hrať, a hlavne vymýšľať nové situácie. Keď si človek dá hoci kávu, tiež ju každý pije inak a z rôznych dôvodov a mňa teší objavovať, čo sa skrýva za bežnými situáciami. V Astorke sme robili Vilikovského Letmý sneh, Dni noci a vášne s režisérom Romanom Polákom, Nevestu – také krásne roly človek nedostane len tak. Chvalabohu, že som takto „dobre zostarol“ a nezbláznil som sa z toho. Dnes si mladí robia z nás „srandu“, ale ja som bol v ich veku ešte drzejší.
Keď sa v divadle podarí inscenácia, ktorú hráte desať aj viac rokov, je určená pre viac generácií, a to je zázrak
Takže im to nemáte za zlé?
Nie, teším sa z toho, lebo ak si z vás niekto uťahuje, znamená to, že vás má rád. A ja som na kritiku zvyknutý, ak zle hrám, vynadá mi režisér, kolegovia mi to dajú pocítiť. Pre herca je dôležitá príprava, aj teraz budeme robiť inscenáciu podľa knihy Milana Šimečku a mám pol roka, aby som sa s ním postretával a pochopil, prečo tú knihu napísal a čo ňou chcel povedať. Musím si ho poriadne „okukať“. Režírovať bude mladý Jakub Nvota, ktorý už v inscenácii Nevesta dokázal spracovať ťažkú tému takým skvelým spôsobom, že Nevesta získala cenu na festivale Nová dráma – asi preto, že v porote neboli žiadni slovenskí kritici. Keď sa v divadle podarí inscenácia, ktorú hráte desať aj viac rokov, je určená pre viac generácií, a to je zázrak. V Astorke sa dvadsať rokov hrá Na koho to slovo padne, Sen noci svätojánskej asi dvanásť rokov. Cyrana som hral aspoň desať rokov, dlho boli v repertoári aj Slobodove hry Macocha aj Armagedon na Grbe.
Vás si od mladosti obľúbila aj kamera, zachytili ste ešte poslednú fázu slávnych televíznych inscenácií, účinkovali ste v mnohých seriáloch od Ordinácie v ružovej záhrade po Einsteina – chýba vám niečo v televíznej ponuke?
Poctivá príprava. Predtým sme pred inscenáciou alebo natáčaním dva týždne čítali texty, vedeli sme ich naspamäť, každý už mal svoju postavu hotovú a nehľadal ju až na pľaci. Našťastie poctivá príprava sa vracia späť. Teraz som s režisérom Mišom Kováčom natáčal film Máme, čo sme chceli aj s čítačkami, dostal som curiculum svojej postavy.
Foto: archív Adyho Hajdu
Aký to bude film?
Je to príbeh o jednej česko-slovenskej rodine, odohráva sa na Silvestra 1992/1993, keď sa rozdeľovalo Česko-Slovensko a hrá tam Bolek Polívka, Anka Šišková, Eva Holubová a ďalší vynikajúci herci. Moja postava musí práve v ten večer vyriešiť svoju veľkú životnú traumu, ktorá rodinu buď spojí, alebo rozloží. Hrám syna Eve Holubovej a mojimi deťmi vo filme sú David Hartl, Judit Bárdos-Pecháček, Jana Kovalčiková, Jan Budař. Film má veľmi silné herecké obsadenie aj silnú tému, v 90. rokoch si všetci niesli v sebe nánosy komunizmu a tu ide o morálku. Poctivú domácu prípravu sme mali aj pri seriáli pre Slovenskú televíziu, ktorý RTVS odvysiela na jeseň a volá sa Niekde v Európe. Dostal som ďalšiu krásnu a dobre napísanú rolu židovského doktora, ktorý zachraňuje deti v koncentračnom tábore.
Foto: archív Adyho Hajdu
Pred filmovou kamerou ste sa preslávili s Romanom Luknárom v oceňovanej snímke Chodník cez Dunaj, kde ste hrali mladého židovského chlapca, ktorý uteká, aby si zachránil život. V čom bol tento film z roku 1989 výnimočný?
Áno, a teraz, keď už mám niečo za sebou, hrám židovského doktora (smiech). Chodník cez Dunaj získal na festivale v Monte Carle cenu monackého princa pre film za mier a myšlienky humanizmu. Žiaľ, cenu sme si prevziať nemohli, lebo sme boli práve na zájazde v Seredi (smiech). Režisér Miloslav Luther týmto filmom predbehol svoju dobu, keď prišiel s filmom o Židoch, druhej svetovej vojne, maďarizácii. Keď som dostal do ruky scenár, bol som ešte mladý na to, aby som pochopil, že prekračuje región. Chodník cez Dunaj je stále aktuálny, lebo prináša tému nenávisti a strachu voči iným rasám, k inému mysleniu, k inému náboženstvu.
Čítajte viac Oscarový Obchod na korze vystriedala Nevesta. Divadlo Astorka dnes premiéruje
Šesťdesiat nie je veľa, ale na herecké skúsenosti ani málo, keď sa pri svojom jubileu obzriete späť, čo sa vám premietne v hlave?
Prvé sa mi premietne, že som sa pekne dožil. Pri päťdesiatke mi Milan Lasica gratuloval so slovami: odteraz to bude už len horšie. Lenže pre mňa to je krásne, že som zostarol, lebo som dostal krásne filmové aj divadelné roly. Takže som zostarol dobre a možno sa raz dožijem aj dôchodku (smiech). Moja babka vždy hovorila: keď sa dožijem… takže keď sa dožijem, oslávime moju šesťdesiatku s kamarátmi, v divadle a ešte to aj pomôže niekomu inému, keď na golfovom turnaji vyzbierame peniaze pre deti, ktoré to potrebujú. Najväčšiu radosť mi spraví, keď môžem potešiť niekoho iného.
Milan Lasica ma naučil, že nemusím skutočne plakať, aby plakal aj divák
Ktoré filmy či inscenácie sú pre vás dôležité?
Nerobím si žiadny rebríček obľúbených úloh, vždy ma baví to, čo som práve dokončil a čo práve robím a aké hrám divadlo. Aj mimo Astorky hráme v Divadle L plus S tri predstavenia – Meno, Účet a Môj dobrý kamarát, kvalitné francúzske komédie. Čo mi vyšlo a čo nie, o tom rozhodnú diváci podľa toho, čo v nich po odchode z divadla zostalo. Vo filme, keď je hotový, sa okamih už nedá vrátiť, v ňom je herec iba malé koliesko v obrovskom tíme. V divadle môžete na svojej postave pracovať stále, divadlo je živé.
Povedali ste o sebe, že ste dobrým pozorovateľom, lebo viete „vypátrať ľudskú zraniteľnosť“. Prečo je práve zraniteľnosť dôležitá?
Pozorujem ľudí kvôli svojej profesii. Neexistuje jednoznačný človek, každý má svoje vnútorné rozpory aj nedostatky a tie ľudia prekrývajú, lebo ich robia zraniteľnými. Také postavy hrám najradšej, lebo sú bohaté na emócie, ktoré sa nedostávajú na povrch prvoplánovo. Baví ma odhaľovať ľudskú zraniteľnosť cez humor a robím to aj kamarátom: keď viem, že je niečo citlivé a môžem pomôcť tým, že sa nad tým spolu zasmejeme. Ak sa kamarát urazí, viem, že nie je kamarát.
Foto: archív Adyho Hajdu
O herecké príležitosti, zdá sa, nemáte núdzu, kde ešte vás najbližšie vidíme? Vraj to bude aj niečo z produkcie HBO.
Okrem filmu o rozpade Česko-Slovenska Máme, čo sme chceli a seriálu RTVS Niekde v Európe som natáčal s Janom Hřebejkom šesťdielny seriál Víťaz, ktorý pôjde v septembri na SkyShowtime, ktorá to kúpila od pôvodnej HBO Europe. Je to príbeh o mužovi, ktorý skončí v politike a vracia sa naspäť do svojej rodiny. Nezostanú mu žiadni kamaráti, iba rodina ho môže zachrániť, ale deti ho neznášajú, lebo celý život trpeli tým, že otec bol v politike. Nie je to však film o politike, ale o manažéroch, ktorí si mysleli, že sú niečo viac, a zrazu zostarnú a pocítia prázdnotu, nikto im nevolá, nikomu nechýbajú, zostane im len vlastná rodina. A doma nastávajú zaujímavé situácie. Ako ich prijmú? Pomôže im niekto? S Rudolfom Biermanom robíme film Vojna policajtov podľa knihy Arpáda Soltésza Hnev z prostredia podsvetia na východnom Slovensku v 90. rokoch.
Foto: archív Adyho Hajdu
O čom to bude?
V bordeli v Košiciach zabili policajta, narafičili vraždu ako autohaváriu a jeho kolega to začne vyšetrovať. Nakrúcalo sa aj v ozajstnom bordeli a keď som ráno o deviatej prišiel „na pľac“, prekvapený „bordel otec“ sa ma spýtal: Mám zobudiť dievčatá? Ďakujem, netreba, hovorím, máme vlastné herečky. (smiech) V tejto Vojne policajtov hrám tajného, siskára. A ešte budem v českom filme hrať bývalého vojaka, ktorý je zo svojho života taký frustrovaný, že všetkým okolo robí zle. Bude to najväčšia sviňa v tomto filme a veľmi sa na to teším.
Na tej postave si zgustnete?
Áno, lebo všetci máme v sebe démona, ktorý niekedy prerazí von. Je to emócia, ktorú chcú mať ľudia pod kontrolou, ale niekedy sa neudržia. Aj ja sa snažím byť slušný, lebo som tak vychovaný, ale niekedy je aj zo mňa „hovädo“, (ale niekedy sa to aj zo mňa vyvalí), ale iba voči tým, čo si to zaslúžia. Keď sa to prevalí, je mi to ľúto a dokážem sa ospravedlniť. Človek dodatočne príde na to, že to bola väčšinou hlúposť.
Aj vaša hra Dni a noci vášne je o odpúšťaní.
Bez odpúšťania sa nedá žiť. Keď v sebe potlačíme lásku a úctu k druhému, čo nám zostane? Vtedy už nie sme ani ľudia.
Čítajte viac Nerovný pár v divadle Astorka. Čo všetko vieme v sebe zabiť?
Na konte máte už eštebáka, mladého chlapca, ktorý hľadá svoju identitu, aj otca rodiny či zrelého muža, ktorý sa zmieruje so svojou minulosťou – je to pestrý vejár rôznych charakterov.
Áno, už to nie jednoznačné, ale pestrejšie. Keď som hral veľké dramatické postavy, veľmi mi to ubližovalo, dokonca som z toho až ochorel. Ľahký žáner mi robil zdravotne dobre. Až keď som sa naučil hrať inak, vrátil som sa aj k „veľkej dráme“. Milan Lasica ma naučil, že to nemám tak silno prežívať ja, ale diváci. Že nemusím skutočne plakať, aby plakal aj divák. Že situácia musí byť natoľko silná a tak dobre zahraná, aby ju divák pochopil a prežil. Nikdy neplačete nad hercom, ktorý plače na javisku, môže vám ho byť akurát ľúto. Plakať a smiať sa musí divák, nie herec.
Keď som mal štyridsať, skoro som zomrel
Takže ste sa až priveľmi stotožnili so svojimi postavami? V rozhovore pre svoje divadlo ste sa vyznali, že ste sa pre problémy so srdcom niekoľkokrát ocitli na hranici života a smrti. Čo sa stalo?
Keď som mal štyridsať, skoro som zomrel. Mal som fibrilácie a museli ma zachraňovať defibrilátorom. Nemal som však choré srdce, bolo to psychosomatické. Bol som mladý, dostal som v divadle veľa ťažkých úloh za sebou a nerobilo mi to dobre. Ale už som sa z toho vymanil.
Ako to ovplyvnilo váš pohľad na život?
Vážim si, že som tu. Ľudia, ktorí šíria zlo a nenávisť, si nevážia život. Čo tu po nich zostane? Doba je ťažká, dobro je potlačené a politici manipulujú so strachom ľudí, zneužívajú ho, aby zostali pri moci a aby sa vyhli trestom za svoje činy. Bojím sa, aby v týchto voľbách nenávisť nezvíťazila nad zdravým rozumom. Preto som sa aj zapojil do kampane, aby sme oslovili nerozhodnutých voličov, aby pochopili, že sa hrá o základné smerovanie Slovenska, či zostaneme v EÚ, v NATO. To, že si rozkrádame eurofondy, robíme my sami, nie Európska únia. Že nedávame peniaze na zdravotníctvo ani na školstvo, ani o tom nerozhoduje EÚ, ale my sami. Keď si konečne vládneme sami, dospeli sme do bodu, že za 30 rokov tu taký chaos a strach z budúcnosti nikdy neboli. Môžem mať svoje vnútorné šťastie, milujem svoje deti a svoju rodinu, ale záleží mi aj na mojej krajine a bojím sa o ňu.
Vaša dcéra skúma dezinformácie, pracuje pre mimovládnu organizáciu, v rodine sa teda debatám na spoločenské a politické témy nevyhnete.
Keď bojujete s dezinformáciami a hoaxami a zistíte, že najviac dezinformácií vysielajú politické strany, človek musí byť z toho frustrovaný. Dezinformácie plodia chaos a ten využívajú radikálne strany a presne to sa u nás stalo. Ľudia sú dezorientovaní, nevedia, čomu môžu veriť, a tak sa obrátia k niekomu, kto má na všetko jasné a ľahké vysvetlenie, berú rozumy len z jedného pochybného zdroja a cítia sa výnimoční, keď neveria žiadnym oficiálnym štruktúram. Nevedia, že sú zmanipulovaní a ťažko ich presvedčíte. Chýba kritické myslenie.
Vy ste si nikdy o sebe nepomysleli, že ste „niečo viac“?
Chvalabohu, som na kritiku zvyknutý a ak na minútu podľahnem pocitu, že som niečo dokázal, hneď to od kolegov pocítim. Mám spätnú väzbu od režiséra, dramaturgičky, od divákov, mám dve deti, ktoré sú múdrejšie ako ja, aj múdru manželku.
Silné ženy si ma nájdu a keď sa spoznáme, vypýtajú si ma
Prezradili ste, že ste vždy boli obklopený silnými ženami, dokonca čítate knihy od žien spisovateliek, nespravilo to z vás tak trochu feministu?
Vždy som ním bol, akurát som nevedel, že sa to tak volá! Moja babka bola mantácka Nemka z Medzeva a rozhodla sa, že komunistom nepodľahne a nebude pre nich pracovať. Dostávala minimálny dôchodok asi sto korún a starala sa o nás, bývali sme siedmi v trojizbovom byte, ale nič nám nechýbalo, boli sme šťastní. Mama bola tiež silná žena, riadila celú rodinu v pokoji, bez hystérie. Takú som si vybral aj za manželku. Aj v divadle ma obklopujú silné ženy ako Zita Furková, Anička Šišková, Marta Sládečková, a to som spomenul len tie zrelšie. Silné ženy nikdy nie sú jednoznačné. Vždy si vypočujú druhých, kým prídu k výsledku. Silné ženy si ma nájdu a keď sa spoznáme, vypýtajú si ma, ako Ivana Chýlková s ktorou budeme po seriáli Víťaz robiť v Prahe divadlo. Ja im to vraciam tým, že si ich vážim, že sme kamaráti a snažím sa hrať dobre.
Foto: archív Adyho Hajdu
O herecké príležitosti nemáte núdzu, no je nejaká postava, po akej túžite?
Nikdy som nemal nejakú vysnívanú postavu, teším sa z toho, čo robím. Keď Marián Labuda hral Tisa, pýtal som sa ho obdivne, ako to, že je stále v takej skvelej kondícii. A on sa mi priznal, že si to zopakuje deň predtým, ako hrá, večer a ešte aj ráno. Ja už to mám podobne, keď hráme Dni a noci vášne, kde sme na javisku iba dvaja, tiež si musím rolu zopakovať a v deň predstavenia máme s Anežkou Petrovou poobedňajšiu skúšku, kvôli mne. Mám situačnú pamäť a teraz by som vám nepovedal z tej hry jedinú vetu. Ale keď mám herečku, svetlá a idem na javisko, viem všetko.
Hrali ste v mnohých rozprávkach, je nejaká rozprávka, ktorej stále veríte?
Rozprávkou je tento život, že sme sa vôbec narodili, je zázrak. A kto v tej rozprávke bude dobrý alebo zlý, to si určujeme my sami svojím životom. My rozhodneme, aký to bude príbeh.
