S kolegami z Divadla Astorka ste si vytvorili svoj svet, ktorý na ľudí pôsobí láskavo, chápavo aj humorne a primiešavate doň aj dávku poetiky. Žijete vo svojom svete, ktorý máte rada?
To ste krásne pomenovali naše divadlo, naozaj sa snažíme vytvoriť svet, ktorý je láskavý aj humorný, a pritom spracúvame aj vážne témy. Sme ako rodina a všetci sa do divadla veľmi radi vraciame, lebo v dnešnej dobe je vzácne mať s niekým rovnaký svetonázor aj politický názor. Prežívame spolu všetko, problémy v rodine, pred voľbami preberáme politickú situáciu, konfrontujeme svoje názory na to, čo je v spoločnosti dobré a čo je zlé a navzájom sa ovplyvňujeme. Takéto blízke vzťahy sa potom odrážajú v našich predstaveniach. Aj témy, ktoré hráme, vznikajú medzi nami, naši režiséri reflektujú nielen to, čo sa deje v spoločnosti, ale aj ako to vnímame my herci, čo k tomu chceme divákom povedať. To je vzácne, a preto si veľmi vážim, že som v Astorke.
Za svoje výnimočné herecké výkony ste dostali množstvo ocenení. Čo pre vás ceny znamenajú?
Ocenenie dodá človeku v jeho práci sebavedomie. Divadelné či filmové ceny udeľujú odborníci a vždy poteší, keď vás ocenia kolegovia. Zmysel mojej práce je však v tom, aby mala ohlas u divákov, aby našla u nich zrkadlenie. Našťastie, od divákov sa mi ocenenia dostáva, hoci aj na ulici.
Začínali ste ako herečka v Trnavskom divadle pre deti a mládež ako mladučká Júlia rovno v Shakespearovi, neskôr aj v Čechovových hrách, v Cyranovi ste hrali Roxanu po boku Milana Lasicu. V Divadle Astorka sa niektoré inscenácie hrali aj desať rokov.
Dokonca viac. Cyrano sa hral jedenásť rokov, Ujo Váňa štrnásť rokov a v Prahe sme teraz skončili Vše o ženách až po sedemnástich rokoch… Sú predstavenia, ktoré vydržia roky a divadlo ich nestiahne pre nezáujem, aj tieto boli stále vypredané. No po takom čase sme my herci už vyčerpaní, robíme to mechanicky a máme pocit, že divákovi už v tomto predstavení nedávame, čo by sme chceli. Preto treba uvoľniť miesto novej hre.
Za desaťročie a viac sa toho v spoločnosti veľa zmení. Pozorujete aj zmenu nálady u divákov podľa toho, čo sa okolo nás deje?
Určite áno. Spolu s dobou sa menia aj diváci a herci. Ale stále platí, že ľudia chcú vidieť veľké príbehy. Najlepšie také, v ktorých si každý nájde niečo, čo ho osloví. Divák v divadle hľadá to, čo zažíva aj on sám, postavy, ktoré majú podobné problémy, odraz vzťahov v spoločnosti, aké panujú aj okolo neho. Musí to byť osobné, intímne a zároveň pravdivé, aby si divák príbeh vzal za svoj. Každé divadlo má pritom iného diváka. Na predstavení o ženách v Prahe sa ľudia veľmi smejú, ale viem, že keby som to isté hrala v Astorke, už by to tak nefungovalo. Divák si skrátka vyberie svoje divadlo.
Už onedlho vás uvidíme v novom slovensko-českom filme A máme, čo sme chceli, ktorého témou je rozdelenie Česko-Slovenska. Akú postavu v ňom hráte?
Hrám manželku Adyho Hajdu a je to jedna z milších introvertných postáv. Mama, ktorá sa stará o celú rodinu, a to, čo ju trápi, drží v sebe, to sa ukáže až na konci. Páči sa mi, že moja postava prejde svojím vývojovým oblúkom a katarziou. Vo filme je veľa postáv, hrá v ňom Bolek Polívka, Eva Holubová a ďalší hrajú moje deti, scenár je napísaný bravúrne a dúfam, že taký bude pre divákov aj film. Pre mňa je to konečne pozitívna postava zrelej ženy, ktorá nie je hysterická ani manipulatívna, ako nás, ženy v mojom veku, v súčasnosti často ukazujú.
Foto: Archív T.N.
Takých postáv ste si užili dosť?
Keď som bola mladšia, hrávala som tragické postavy mladých žien, ktoré niekedy skončili samovraždou, ako v hre Ödöna von Horvátha Kazimír a Karolína. Rozchody, stretnutia, láska… Potom som hrávala ženy zmanipulované mužmi. A teraz, v staršom veku, musím často hrať manipulátorky. Scenáristi vidia staršie ženy v mojom veku ako negatívne postavy, bývajú autoritatívne až hysterické, dokonca až manipulátorky. Taká bola moja primárka v seriáli Sestričky, teraz som natočila turecko-slovenský seriál, kde som hrala takýto typ manželky.
Čítajte viac VIDEO Krčmárka aj šľachtičná - herečka Anna Šišková o novej hre v Divadle Astorka
Veď ste hrali aj Lady Macbeth…
Lenže to bolo iné, tá bola mladá! Keď som bola mladšia, z desiatich postáv bolo deväť pozitívnych a jedna negatívna. Teraz je to naopak. A to ma štve! Nie kvôli mne, ja ich, chvalabohu, viem zahrať a sú často pestrejšie a zábavnejšie ako kladné. Nesúhlasím však s takýmto veľmi obmedzeným pohľadom na ženy v zrelšom veku. Aj my sme rozporuplné, nemusíme byť hysterické, môžeme byť vtipné. Môžeme byť autoritatívne, ale aj nežné a krehké, mať svoj krásny svet. Každá z nás je predsa iná, sme oveľa pestrejšie, než ako nás zobrazujú. Presne tak ako aj muži.
Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Mne osobne sa páčila aj vaša postava krčmárky a šľachtičnej v jednom v hre Milana Kunderu Jakub a jeho pán. Tá si dokáže poradiť so životom napriek sklamaniu a zrade s „ľahkosťou bytia“.
Kundera je výborný autor a je veľmi vtipný. Ale aj tak dá za pravdu mužom. Posledné slovo má nakoniec Jakub, takže ani Kundera v tejto hre nedá väčší priestor ženám a ich emóciám. Aj keď správne nad zlobou a zradou vyhráva láska…
Akoby tú „ľahkosť bytia“ doprial iba niekomu?
Presne tak, má svoj mužský pohľad.
Váš kolega Ady Hajdu vás v rozhovore označil za jednu zo „silných žien“, ktorými je obklopený. Ako sa vidíte vy?
Neviem, či som silná. Človek stále s niečím bojuje, snaží sa nájsť svoje miesto v spoločnosti aj v rodine. V tomto veku sa už nechcem trápiť pre niečo ani pre niekoho, chcem žiť prítomný okamih a tešiť sa z neho, aj keď sa to nedá naplánovať.
Vaše postavy musia prekonávať rôzne životné nástrahy a pritom musia ovládať aj „umenie padať“, ako znie aj názov jednej divadelnej hry, v ktorej hráte tetu Jackie Kennedyovej. Dá sa to ženské „umenie padať“ natrénovať vekom alebo je skôr vrodené?
Nielen ženy, ale aj muži majú obdobia, keď sú „hore“, keď sa im darí a sú šťastní, a aj obdobia, keď musia prekonať všetky možné príkoria, či už sú to zdravotné, alebo finančné problémy, alebo sa musia vyrovnať so stratou svojej lásky či so smrťou niekoho blízkeho. Takým skúškam sme vystavení všetci a „umenie padať“ je v tom, že to musíme nejako zvládnuť. A to sa nám väčšinou podarí vtedy, ak máme dobre nastavené svoje hodnoty a vieme, čo nám prináša uspokojenie a vnútorný pokoj. Pre mňa je dôležité, aby sme v každej situácii zostali dobrým človekom, neubližovali druhým a nechceli si uchmatnúť zo života viac, ako nám prináleží. Einstein vravel, že náš život má zmysel, keď ho žijeme pre druhých. Viem, že dnes sa to nenosí, ale pre mňa je to dôležité. Mám radosť, keď hráme predstavenie, ktoré niekomu v hľadisku pomôže. Verím, že divadlo môže človeka zmeniť, ak si domov odnesie naozaj silný zážitok. Napríklad, že vojna nemôže byť dobrá za žiadnych okolností. Že manipulácia druhým ubližuje. Čokoľvek, vďaka čomu si môže svoje postoje lepšie uvedomiť a zmeniť sa. Vtedy sa teším.
Foto: Profimedia
Otec z vás chcel mať právničku, vy ste to neskôr vysvetlili tým, že ste boli v mladosti papuľnatá. Nie je to skôr tak, že máte v sebe zakódovaný cit pre spravodlivosť? Čo vás vie nahnevať?
Asi sa dá povedať, že mám silné sociálne cítenie a zdedili ho aj obe moje dcéry. Keď niekde vidia nespravodlivosť, niekoho, kto trpí, okamžite reagujú. Keď bolo výročie vojny na Ukrajine, v priamom prenose v RTVS som povedala svoje pocity z vojny. Prišlo tam málo hercov, ale ja som to považovala za svoju povinnosť – verejne vyjadriť svoj postoj. Musím niečo povedať, keď ma to trápi, nedá mi to. Myslím, že takto to cítime aj ostatní v Divadle Astorka a hry sa vyberajú hlavne so zreteľom na aktuálnu spoločenskú situáciu.
Čo vám vie urobiť najväčšiu radosť?
Keď môžem byť so svojou rodinou. Obe dcéry sú rozlietané a keď sa nám podarí byť spolu, môžeme spolu niečo zažiť. To ma vie veľmi potešiť. Rada som aj sama v prírode, rada plávam v mori a to som si v lete dopriala.
Obe dcéry sa dali na umeleckú dráhu, Tereza je filmárka a Dorota hudobníčka. Podporujete sa navzájom? Držíte spolu?
Áno, sme spolu prepojené, aj keď nežijeme v jednom meste, denne si voláme a prežívame spolu všetko! Spolu sa hádame aj smejeme, rady spolu varíme a ochutnávame nové jedlá, trávime spolu dovolenku alebo kratšie výlety a návštevy. Blízkosť si treba pestovať, nepríde sama od seba. Veď iba vtedy má človek v sebe vnútorný pokoj, keď má pri sebe niekoho blízkeho, s kým sa obaja majú radi.
Čítajte viac A máme, čo sme chceli. Šišková, Holubová a Polívka v tragikomédii o rozdelení Česko-Slovenska
Podporujete sa aj vo svojej umeleckej práci?
Áno, navzájom sa spolu radíme, „fandíme“ si aj sa kritizujeme. Dorotka nám vždy pošle novú pesničku hneď, ako ju zloží, ja im hovorím, akú som dostala ponuku do novej hry a či tam mám ísť, alebo nie. A niekedy mi povedia: mama, toto nemôžeš robiť! Vedia byť kritické, ale kto iný už vás skritizuje v dobrom, ak nie vlastné deti? Dorotka sa so mnou radila aj predtým, ako teraz vstúpila do politiky, a ja som ju veľmi odhovárala. Lenže ona to cíti ako svoju povinnosť, chce niečo urobiť, aby sa v našej krajine žilo lepšie, a dospela k presvedčeniu, že najviac to môže ovplyvniť priamo cez politiku. Dušou je umelkyňa a cíti aj osud iných ako svoju zodpovednosť.
Požičiam si teraz názov vášho filmu Musíme si pomáhať – je známe, že ste tvárou Ligy pre duševné zdravie, pomáhate aj organizácii pre ľudí s ťažkým ochorením svalov Belasý motýľ. Je to „musíme si pomáhať“ vaše životné krédo?
Tým, že som herečka, mám známu tvár, ľudia vedia, kto som, vedia, čo odo mňa môžu očakávať a verím, že majú ku mne aj dôveru. Preto môžem prispieť k niečomu dobrému, či už je to charita, alebo spoločenská zodpovednosť. Pred voľbami som nahrala spot, ktorý môže osloviť najmä mladých ľudí a tých, ktorí už neveria ničomu, aby predsa svoje rozhodnutie spravili a prišli k voľbám. V mojom ponímaní sa „musíme si pomáhať“ vzťahuje na tri oblasti: na charitu, pomoc mojim najbližším – priateľom, rodine – a aj na pomoc spoločnosti. Na druhej strane mám pocit, že to, čo druhým dám, sa mi vždy vráti – možno od niekoho iného v niečom inom. Takže sa teším, keď dávam, ale aj keď som obdarovaná. <pe>
| Anna Šišková |
|---|
| Narodila sa 30. júna 1960 v Žiline. Už ako gymnazistka hrala ochotnícke divadlo, počas štúdia na Pedagogickej fakulte Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Prešove účinkovala v Divadle Jonáša Záborského. Jej herecká kariéra sa rozbehla v Trnavskom divadle pre deti a mládež (dnes Divadlo Jána Palárika), vtedy sa jej a Jarovi Filipovi narodila dcéra Dorota, ktorú vychovávala sama, neskôr v takmer dvadsaťročnom manželstve s režisérom Jurajom Nvotom. Neskôr bol desať rokov jej partnerom český režisér Jiří Chlumský. Ako herečka sa našla v Divadle Astorka Korzo '90. Keď ju režisér Jan Hřebejk obsadil do filmu Musíme si pomáhať (2000), kde po boku Bolka Polívku, Csongora Kassaia a Jaroslava Dušeka stvárnila hlavnú ženskú postavu, mala za sebou už viacero filmov. Za túto rolu získala Českého leva a snímka bola nominovaná na Oscara. Medzi jej výrazné filmy patrí aj Krajinka (réžia Martin Šulík, 2000), Kruté radosti (réžia Juraj Nvota, 2002), za ktorý si vyslúžila ďalšiu nomináciu na Českého leva ako herečka vo vedľajšej úlohe, Slnečný štát (réžia Martin Šulík, 2005), v réžii dcéry Terezy Nvotovej účinkovala vo vedľajšej postave vo filme Špina (2017). Okrem domovskej Astorky pravidelne účinkuje vo Švandovom divadle či v Studiu dva v Prahe. V októbri príde do kín jej najnovšia snímka A máme, čo sme chceli. |
