Najradšej by som sa s ním opäť stretla, zagratulovala mu, ale darmo volám, telefón nikto nedvíha. Tak teda o ňom aspoň premýšľam. Narodil sa 26. januára 1934 v Bratislave, chodil po tých istých uliciach čo ja, najprv anonymne, ale postupne si ho obľúbilo celé Slovensko. Ako študent VŠMU sa učieval v reštaurácii pri moste, v tzv. Záhrade umelcov (dnes Umelka), kde sa aj tancovalo.
Presne tam vraj stretol svoju budúcu manželku Boženku, s ktorou prežil 65 šťastných rokov. Až ma zamrazí, keď si v našom staršom rozhovore prečítam, že sám by žiť nevedel, že bez svojej ženy by bol stratený. A stalo sa. Manželka zomrela a on zostal sám vo veľkom dome.
Má síce veľkú rodinu, úspešné deti, slávnu vnučku modelku Michaelu a moderátorku Luciu, ale dnes je život náročný a každý má čo robiť. Navyše, odišli už aj kamaráti a zmenil sa svet. Prezerám snímky Hlaváčka s Dočolomanským, s Ľubom Romanom, s Ladislavom Chudíkom, Leopoldom Haverlom, Jurajom Slezáčkom, s Jozefom Kronerom, Ivanom Krajíčkom, všetko odišlo, ale namiesto nostalgie mám pocit naplnenosti. Koľko zostalo stôp!
Vtipkár od boha
Oldo Hlaváček je motor. Hoci má 90, zostáva ním a pôsobí aj cez minulé výkony. Stále vyvoláva úsmev na tvári a uvoľňuje človeka. To bola asi jeho najväčšia danosť a dar. Vedel si získať ľudí bezprostrednosťou a úprimnosťou. Preto mohol žartovať v relácii Vtipnejší vyhráva, ktorá bola aj zábavná, aj kritická. Vždy záleží nielen na tom, čo sa povie, ale aj ako sa to povie. On má dar klauna a šaša, ktorí môžu byť prostorekí.
Čítajte viac Oldo Hlaváček: Stáť vedľa diváka a hrať, to je majstrovstvo
Oldo Hlaváček je ale aj výborný herec, hral nespočetne veľa postáv. Dominoval, samozrejme, humor, bol rodený komik. Vedel sa na javisku rozblázniť, hrať v prestrojeniach, v parochniach, hravo a bezuzdne, ale vždy to bolo kryté zmyslom pre mieru.
Píšem mu vinš k deväťdesiatke, a tak si môžem dovoliť aj také zovšeobecnenie, že je Oldo Hlaváček veľmi dobrý človek. Podľa mnohých jeho vlastných výrokov sa dá vycítiť, že je zraniteľný, krehký, cnostný a bez opory rodiny a priateľov by bol až bezradný. Prahol po dobrých vzťahoch. Má rád ľudí.
Však jeden rozhovor sme robili, keď vydal knižku o svojich kolegoch Naša dobrá kapela, kde o všetkých veľmi pekne písal. Všímal si ich, zapisoval si ich výroky, chcel, aby sa to všetko veselé a krásne zo života hercov v SND zachovalo naveky. Je to čoraz vzácnejšie, lebo dnes sú už časy iné, žije sa inak, všetci sme dospelí a triezvi.
Viem si predstaviť, že niekto ohrnie nos nad jeho rojčením, vtipkárčením, ale nech nosy zostanú ohrnuté, život ide ďalej a jeho súčasťou je aj to, čo urobil Oldo Hlaváček.
Kamošské skypovanie
Oldo Hlaváček bol vždy dobrý gazda, vedel sa starať o záhradu, vyznal sa v herectve, ale moderné technológie mu neučarovali. Manželka Boženka pracovala aj s počítačom, aj skypovala s kamarátmi, ale on sa len občas pridal.
Raz vraj priateľa, ktorý bol kdesi za morom, vyzval, aby si počas skypovania naliali a štrngli na zdravie. Končili vraj potom každý trocha pod parou a dobre si pohovorili. To Olda Hlaváčka charakterizuje – chce poľudštiť každý kontakt, urobiť náladu za každých okolností. Vlastne sa mu to stále darí a patrí mu za to vďaka.
Oldo Hlaváček debutoval vo filme Stanislava Barabáša Tango pre medveďa v roku 1966, jeho život bol zviazaný aj s rozhlasom – populárna dvojica dvoch gazdov v Hostinci Pod gaštanom, kde účinkoval s Ivanom Krajíčkom. Hlavné však bolo divadlo, najprv pôsobil v Divadle Jonáša Záborského v Prešove, potom v SND.
V životopisoch Olda Hlaváčka sa spomína, že prvú divadelnú rolu získal ako prváčik a bol to Ferdo Mravec na kolobežke. Kariéru teda rozbehol činorodou postavou, ktorá si rýchlosť vytvára vlastným telom a uháňa k veľkým cieľom.
