Zuzana Kocúriková má 75 rokov a tvrdí: Stále som hipisáčka

Vraj vaše narodeniny bývajú často odfláknuté – máte ich 19. decembra, a to už sa blížia Vianoce, všetci pečú a nakupujú… Bolo to tak aj tento rok alebo ste si našli čas na oslavu?

Tento rok som si povedala: zaslúžim si a kúpila som si úžasný darček. Nádherný obraz od najlepšieho maliara, ale nepoviem, od koho.

V deň vašich narodenín na RTVS vysielali aj váš nový filmový portrét. Režisér Peter Pokorný ho nazval Zuzana – žena, ktorá neluže. Pozreli ste si ho v ten deň?

Áno, pozrela som si to. Tesne predtým ešte bola chvíľka poézie, kde som recitovala básne Jacquesa Préverta. Dívala som sa kvôli vnukovi, ktorý tam účinkoval so mnou. Jasná vec, že to pozeral so mnou. Nemá vôbec trému, ale neviem, či z neho bude herec. Možno skôr spisovateľ, lebo jeho najväčšou vášňou je, že keď k nám príde, má svoj stôl, vezme si papiere, ceruzy a píše scenáre.

Názov o žene, ktorá neluže, ste režisérovi vnukli vy?

Nie, vôbec nie.

Čiže sám si to zvolil ako narážku na film z roku 1968 Muž, ktorý luže, kde ste boli partnerkou hviezdneho Jeana-Louisa Trintignanta?

Asi, ale ja som celý život dosť otvorená a priama, nemám rada zákulisné ťahy, intrigami sa nezaoberám. Nemám rada takéto „prkotiny“ a prepieranie druhých.

Za ďalší darček k vašim narodeninám by sa dala považovať aj januárová premiéra írskej hry Moje baby v Štúdiu L+S, kde hráte?

Áno, je to krásna a skvelá hra.

Je iné, keď hráte tri generácie žien so Zuzanou Fialovou a Zuzanou Porubjakovou alebo s Annou Šiškovou a Viktóriou Šuplatovou?

S Aničkou sme to ešte nehrali, ona hrala v Divadle Astorka Kartónového otecka, v Mojich babách budeme spolu až 2. a 4. februára, ale veľmi sa na to teším. Viktória je tiež veľmi šikovná mladá herečka.

Vraj Moje baby boli vašou vysnívanou hrou, v ktorej ste túžili účinkovať. Prečo?

Videla som túto hru asi pred šiestimi či siedmimi rokmi, keď ju v Prahe hrala Eliška Balzerová a ja som videla prenos z divadla na ČT Art. V pražskom Studiu Dva hru dávajú pod názvom Holky jako květ. Hneď som volala kamarátovi Jirkovi Srstkovi, ktorý bol vtedy riaditeľom agentúry na ochranu autorských práv Dilia, či by mi poslal text.

Keď som si ho prečítala, povedala som si, že je super. Mám v sebe akúsi hanblivosť alebo čo to je, jednoducho nerada sama seba ponúkam – hoci dnes je to móda, ale ja som to nikdy v živote nerobila. Vždy prišli veci za mnou, nemusela som sa nikam tlačiť. Čiže som mala text doma a vravela som si, aké by bolo super to hrať. Roberto a Antonio Lecovci, s ktorými v Štúdiu L+S robím Pani plukovníkovú, so mnou hovorili o mojich narodeninách a ja som spomenula, že mám jednu super vec. Hneď ich to zaujalo a chytilo.

Čítajte viac Tri Zuzany ako Moje baby. Aké rodinné tajomstvá prezradili Kocúriková, Fialová a Porubjaková?

Čo vás na tej hre tak upútalo?

Je to celkom inak napísaná hra, než býva zvykom – sú to monológy, ktoré sa dajú inscenovať všelijako. Ľahko by to mohlo skĺznuť do bulváru, ale režisérka Alena Weisel Lelková to veľmi dobre držala. Je to veľmi zvláštna sonda do osudov žien troch generácií.

Máte miestami pikantné texty, no zároveň zábavné a hráte nad vecou…

Veľmi rady to hráme, máme zatiaľ len dobré ohlasy.

Počas diskusie k vašim narodeninám v Divadelnej kaviarni ste povedali, že najťažšia je komédia – pre hercov aj pre režisérov. Vraj sa jej boja. Režisérka Alena Weisel Lelková sa jej nebála?

Pozor, Moje baby nie sú čistá komédia, hoci je tam humor, je to dramatické, aj smutné.

No aj tak by ma zaujímalo, prečo sa tvorcovia komédií boja. Máte nejakú teóriu?

Mladí to už teraz vôbec nechcú robiť, strašne sa boja. Lebo mladí dnes majú nejaký text a celý ho chcú postaviť hore nohami. Komédia sa musí len vymyslieť, aby bola čistá, na úrovni a aby sa ľudia bavili. To je veľmi ťažký žáner, hlavne odhadnúť tú mieru, aby to bolo tak akurát.

Keď sa vrátime k hre Elaine Murphyovej Moje baby, máte tam ako stará mama Kay aj scény s vibrátorom. Nebáli ste sa, ako to stvárnite, aby to nebolo vulgárne? Idete tam napríklad ako šesťdesiatnička prvýkrát do sexšopu a neviete si vybrať…

Vôbec, som dosť odvážna.

Moje baby sa hrajú aj v Košiciach, videli ste to predstavenie?

Nie, nevidela, hoci to režíruje rovnaká režisérka. Bratislavskú inscenáciu však urobila úplne inak, nekopírujeme nič. Keď aj hrám predstavenie, ktoré sa hrá inde, nechcem vidieť iné stvárnenie, aby ma to nejako neovplyvnilo.

Povedali ste, že keď prídete domov z divadla, umývate schody, lebo máte toľko energie. Aj po premiére Mojich báb ste umývali schody?

Niečo som robila, hoci schody som neumývala.

Aj postava Zuzany Fialovej, ktorá hrá vašu dcéru Lorraine, stále niečo musí robiť. Napríklad príde do bytu svojho nápadníka, schyľuje sa k sexu, no jej sa zdá, že v izbe je neporiadok a vraví: najskôr by som tu povysávala.

Hej, to je podobné.

Izabela Pažítková pripomenula, že keď ste hrali v SND komédiu Ideálny manžel, mali ste aj päť aplauzov počas jedného monológu. Bola to vydarená hra. Dnes by sa nám tiež taký Ideálny manžel hodil, nie?

Ježiš, Oscar Wilde napísal fantastickú hru a ja som tam mala veľký monológ. Môj muž (Peter Mikulík) to režíroval, ja som si vždy niečo vymyslela a on na to: nie, nie, toto nemôžeš robiť. Počkala som, kým bola premiéra a vždy som mala aplauz. Presne na to, čo muž vravel, nech nerobím. Neviem prečo, asi sa bál.

Tým sama potvrdzujete slová Stana Dančiaka o vašej nedisciplinovanosti a spontánnosti. S Dančiakom ste boli isté obdobie manželmi až v piatich hrách.

Jasné, ale zasa som nikdy nepodliezala divákom lacnými hlúposťami – našla som si niečo šťavnaté.

V Slovenskom národnom divadle hráte v Malých ženách, v Salemských bosorkách, v Divadelnom románe, Veselých paničkách windsorských, v Ilúziách, Scénach zo života režiséra (Ingmara Bergmana) aj v hre Pohreb alebo svadba – čo skôr. V marci sa chystá ešte premiéra hry Petra Pavlaca Akcia B – rozprávanie o mlčaní. Ktoré predstavenie je vaše obľúbené?

Mám strašne veľa hier, ešte mimo SND hrám v tituloch Bella figura, Kvarteto – to je krásna hra od anglického autora Ronalda Harwooda, v Štúdiu L+S mám rolu v hre Ale, ale pani plukovníková a v Mojich babách. Čiže osem titulov v SND a štyri tituly inde, dosť, nie? Ale mňa to baví.

Čítajte viac V Štúdiu L+S má baviť svojrázna Pani plukovníková

V Mojich babách máte vraj 18 strán textu. Pre porovnanie, koľko strán textu majú iné vaše postavy?

Máloktorá postava v divadelnej hre má 18 strán textu! Muži mávajú veľké postavy, neviem, koľko strán, ale osemnásť určite nie.

Ako sa to učíte? Musíte všetko povedať presne alebo môžete trošku aj improvizovať?

Málo improvizujeme, väčšinou hovoríme text presne. To je vec sústredenia. To mi nerobí problémy, ale musím si zaklopkať, lebo človek nikdy nevie. Čo je dnes, nemusí byť zajtra.

Vraj ste kedysi chceli byť kostýmovou návrhárkou a obdivovali ste Vivienne Westwoodovú. Čím vás oslovovala?

Áno, tou slobodomyseľnosťou, extravaganciou a provokovaním mi bola blízka.

Rada ste si vymýšľali svoje kostýmy.

Katastrofa! (smeje sa)

Čo ste si ešte vymysleli, okrem plaviek s bodkami a tyrkysovou, akoby rybárskou sieťou, ktoré ste spomínali v Divadelnej kaviarni?

Ešte som nemala ani 15 rokov a prihlásila som sa na večerný kurz strihov a šitia, kde chodili také – no pre mňa maminy, hoci možno mali len 30 rokov. Zdali sa mi vtedy staré. Tam som sa naučila robiť strihy, nie podľa Burdy, ako sa to zvyklo, ja som si sama spravila strih a šila som si totálne extravagantné kostýmy.

Napríklad vám poviem jeden, aj keď neviem, či si to čitateľ bude vedieť predstaviť, keď vám to opíšem: v móde bolo mini. Ja som si v bazári kúpila červený buklé koberec. Všetko v bazári bolo za facku. Z toho koberca som si vystrihla červenú minisukňu, na boku mala aktovkové zapínanie, viete si to predstaviť? Špičkové! Alebo som si kúpila čiernu jahňaciu kožušinu, zasa za pár šupiek, a z toho som si ušila brutálnu pelerínu. Ale tá kožušina sa nedala ľahko šiť, takže som šla k šustrovi do obuvníckej dielne, tam som ho poprosila, aby mi dal šusterské šidlo a pomocou neho som si tú pelerínu z kožušiny dokázala ušiť.

Kamarátky nechceli, aby ste im ušili tiež nejaké modely?

Kamarátky ani neviem. Zato môj starý otec, známy univerzitný profesor Viliam Gaňo, moje kostýmy nemohol zniesť. Sú po ňom pomenované aj ulice na Slovensku, bol zakladateľom defektológie, bol to strašne dobrý, distingvovaný človek. Bola som jeho najstaršia vnučka a on vždy vzdychal: jaj jaj, keď ma zasa v niečom videl.

Zdalo sa to profesorovi nedôstojné?

No bolo to iné. Dnes si to už možno ani nevieme predstaviť, ale vtedy chodili ľudia rovnako oblečení. Vlastne aj dnes… On mal šiltovku, traky, vestu a na tom sako. Bol veľmi vznešený, nás vnučky mal veľmi rád, ale moje modely nechápal.

V ktorej hre máte kostým, ktorý sa vám páči? Napríklad v Malých ženách sú nádherné kostýmy od Marije Havran.

Ja tam hrám slúžku. Neviem, máme skvelých kostýmových výtvarníkov a naše dielne sú špičkové, dokážu ušiť všetko.

Môžete aj vy herci dať nejaký návrh?

Návrh nie, ale môžeme ich trošku usmerniť, poprosiť, ak sa v niečom necítime dobre. Napríklad Martin Huba odmietol kvetinkové nohavice.

Aj dnes si ešte niečo ušijete?

Nie, ale kde, už roky nie. Nie som typ ženy, ktorá má veľa vecí, to k životu nepotrebujem. Z času na čas si niečo chcem kúpiť, vtedy neváham, ale nemám rada hromadenie vecí.

Účinkovali ste aj v rozprávkach, na Vianoce dávali v televízii Soľ nad zlato od Martina Hollého ml., Marušku hrá Libuška Šafránková…

A ja tam hrám najstaršiu princeznú, Vandu. Jasné.

Videli sme vás aj v Panne a netvorovi spolu s Janou Brejchovou ako zlé sestry…

Jasné, dosť rozprávok som robila, v Čechách viac ako na Slovensku.

Keď sme pri Česku, spomínali ste, že ste pochodili 320 českých a moravských zámkov. Ktoré sa vám páčia najviac?

Česi sa neuveriteľne starajú o svoje hrady a zámky, to je taký rozdiel. Či sú štátne alebo patria súkromným osobám, všetky sú krásne udržiavané, aj parky, kaštiele. V tom vidno, že mali nemeckú kultúru. Toľko som ich videla, že neviem, ktorý je najkrajší. Majú ich 420…

Tak vám ich ešte zopár zostalo.

Teraz už po nich nechodíme.

Aj na slovenských hradoch a zámkoch ste asi často natáčali?

Áno, bohužiaľ, neviem, ktorý je v takom peknom stave.

Ešte je o vás známe, že obdivujete beatnikov a ich básne ste vedeli naspamäť. Ešte si ich pamätáte?

Vedela som, ale vypustila som to už z hlavy. Nadchýnali ma ešte v časoch, keď som bola stredoškoláčka. Taký Lawrence Ferlinghetti. S Allenom Ginsbergom som sa odfotila na Korze a neviem nájsť tú fotku! Ale on už určite dávno zomrel.

V roku 1997, ale Ferlinghetti zomrel až vo februári 2021 ako 101-ročný.

Ale chápete, že Ginsberg prišiel do Bratislavy? Na Korze sa s nami normálne fotil, mal biele džínsy. Ani neviem, kto ho v tom roku 1965 pozval, ale aj na Bratislavskú lýru chodili hrať rôzne hviezdy. Na Lýru som však nechodila. Vlastne si uvedomujem, že moja generácia zažila veľmi šťastné obdobie. Moji rodičia nie, tí to mali brutálne, ale my sme mali veľké šťastie. Stredoškoláčkou som bola v hipisáckych časoch, keď už bolo uvoľnenie, všetko sa mohlo, sloboda vytryskla a my sme si to strašne užívali. V Bratislave som chodila bosá. A ja som stále hipisáčka, je to vo mne.

Majú to dnes mladí herci ťažšie?

Je to úplne iné, nám napríklad vôbec nezáležalo na peniazoch.

Čo bolo vtedy dôležité?

Užívať si slobodu, tancovať, veseliť sa, priateľstvá, sex, to všetko bolo, ani sme si to neuvedomovali. Ťažko porovnávať s dneškom, je to diametrálne iné.

Dnes sú ľudia otrokmi sietí…

…a toho, čo si kto myslí, otrokmi peňazí, majú hypotéky, a tak musia zarábať a robiť všelijaké hlúposti, čo my sme nikdy nerobili.

Takže ste vlastne vystihli to najlepšie obdobie?

Síce sme mladosť prežili za komunistov, ale tí nás potrebovali, lebo umenie bola výkladná skriňa. Veľa vecí nám tolerovali, mali rešpekt.

Zaujali ste vo filme Zmluva s diablom z roku 1967, kde päť dievčat podozrievajú, že sa do maturity rozhodli zbaviť panenstva…

To je tak dávno, už si na to ani nespomínam.

Zato nedávno ste v televízii hovorili, ako milujete svoju chalupu na Záhorí, ku ktorej máte storočné kľúče.

Áno, tie som aj doniesla ukázať.

Rada pestujete kvety? Čo vás baví na chalupe?

Baví ma záhrada, to je zvláštny druh relaxu, to ma nezaťažuje, užívam si to. Mám rada fyzickú prácu.

Vraj aj rada chodíte pešo, to mala rada aj Marína Kráľovičová.

Áno, Mariša tak chodievala. Hovorili sme jej tak – Mariša z Čárú.

Tu môžeme nadviazať na váš výrok o manželovi. Vy ste pri ňom skackali, on šiel komótne, no časom sa vám krok vyrovnal…

Tak to bolo, zosúladili sme sa.

V staršom rozhovore ste spomínali svoju babičku a ako vám sľúbila, že vám príde po smrti povedať, či existuje druhý svet.

A neprišla, neozvala sa. Moja babička ma veľmi ovplyvnila, bola z maďarskej zemanskej, veľmi osvieteneckej rodiny, jej bratia študovali na nemeckých univerzitách. Bola to rodina vzdelancov. Mamina mama nás učila správať sa slušne k ľuďom, neopovrhovať ničím a nikým, bola nám vzorom, aby sme nad nikým neohŕňali nos. Dnes ho každý ohŕňa. Ja som každého v rodine, kto to potreboval, doopatrovala. Tak aj babičku, ktorá sa dožila vysokého veku.

Posledných desať rokov, keď mala medzi 80 a 90 rokov, sme sa stále bavili, lebo ona vedela aj trošku vykladať karty. Vravela som jej: babi, prídeš mi povedať, aké je to na druhom svete? A ona: jasné, Zuzo, neboj, máme dohovor. Keď zomrela, čakala som – a nič. Vykladám si to tak, že posledné roky sa jej kábliky trochu poplietli a že na to zabudla. Ale nič to, babi.