Dnes oslávite životné jubileum, a to človeka chtiac-nechtiac núti bilancovať, obzrieť sa trocha späť. Ak si požičiam názvy vašich filmov: vidíte tam viac ružových snov, krutej radosti či veľa muziky? Alebo sa nebodaj cítite ako rukojemník?
Ďakujem za originálnu otázku. Do tých filmov som vkladal osobné skúsenosti a identifikujem sa aj s predstavami a emóciami, ktoré ich názvy vyvolávajú. Okoštoval som ich všetky a iste aj viac.
Divadelný a filmový režisér oslavuje sedemdesiatku
V mene máte hudbu a režisér má udávať tón. Milan Lasica o vás však povedal, že režírujete, akoby ste sa za to hanbili. Nerád iným "rozkazujete“?
Ak réžia skĺzne do rozkazovania, prestáva byť réžiou. Predstavte si, že režírujete Lasicu. No nehanbili by ste sa tiež? S Milanom sme si tykali, to nebola generačná priepasť. Jednoducho mám veľkú úctu k hercom, vážim si to, že dokážu vystúpiť pred obecenstvo, aby odkrývali svoje slabé, ale aj silné stránky. Preto vážim slová, čo si režisér môže dovoliť navrhnúť, povedať, žiadať od hercov.
Máte svoj rukopis, v ktorom sa odráža tragikomický pohľad na svet s dávkou poézie, nostalgie, ale aj irónie, občas na hranici satiry. Máte na konte desiatky divadelných inscenácií a viacero filmov – ako sa za ten čas zmenil váš pohľad na svet či "divadelný alebo filmový vkus“?
Žijem s postavami hier, žijem s divákmi, spolu sme dospievali, objavovali príčiny nášho konania, čudovali sa, bojovali, smiali sa a plakali. Spolu sme aj starli. Keď som bol mladý, cítil som, že sa môžem vyjadriť za mladých. Aj hrdinovia hier, po ktorých som siahal, boli mladí. Iba raz som sa pomýlil a prijal titul, ktorý mal robiť starší režisér, ale na poslednú chvíľu nemohol. Bola to Shakespearova Búrka. Vtedy som pochopil, že ja mám robiť Romea a Júliu, a nie Shakespearov testament. Romea Shakespeare písal, keď bol mladý a Búrku starý, ako jej hlavná postava, Prospero. Obsah môjho dialógu s divákom sa vyvíjal primerane veku. V trnavskom divadle som sa snažil o epické divadlo, o priamy kontakt s hľadiskom, bez pomyselnej štvrtej steny, bez ilúzie. Vzorom nám bola predvojnová avantgarda a malé divadlá štúdiového typu, ktoré si dokázali uchovať počas rusifikácie, zvanej normalizácia, najviac slobody. Po nežnej revolúcii som prešiel do vzkrieseného divadla Korzo ‘90, ktoré však už sídlilo v budove bývalej kaviarne Astorka. Preto mu prischlo pomenovanie Astorka a zostalo mu, aj keď sa neskôr muselo presťahovať do kina Pohraničník. Zdalo sa, že spoločný nepriateľ zmizol a nebude o čom hrať. Ale to sa iba zdalo. Začal sa zápas o diváka, o nový zmysel divadla.
Čítajte viac Juraj Nvota: Dnešné deti zrejme nebudú rozumieť nášmu strachu a zlyhaniam
Ste skúsený divadelný a filmový režisér, pýtať sa vás, k čomu sa cítite byť bližšie, by bolo asi ako spýtať sa, ktoré dieťa máte viac rád. Aj na každom dieťati má však človek rád niečo iné – čo máte rád na filme a čo na divadle?
Rozdiel je aj v tom, že po divadelnom dieťati vám zostane len pár fotografií, pár spomienok, a to nie je málo. Filmové dieťa sa nemení. Až čas ukáže, či váš film je večné dieťa, alebo ostarok. Divadlo je na jedno použitie, je zviazané s prítomným časom a s ním sa mení na minulosť. Ale som presvedčený, že aj mŕtvi sa podieľajú na súčasnosti.
Veríte, že silný film či divadlo môžu diváka nejako rozhodujúco zmeniť? Ktoré filmy či divadelné inscenácie najviac ovplyvnili vás a prirástli vám k srdcu?
Áno, verím, že príbeh má premieňajúcu schopnosť. Dokáže priviesť k nádeji, odvahe, pokániu, obráteniu. Dokáže šíriť aj beznádej a depresiu. Je na tvorcovi, či považuje za vhodné takto infikovať aj svoje publikum. V detstve bol môj vzor Winnetou a jeho biely brat Old Shatterhand. Najprv v knihe a potom aj na plátne. Fascinovalo ma Zeffirelliho filmové spracovanie Romea a Júlie. Zamiloval som sa do Júlie a nevedel som, čo s tým. Potom ma očarilo Čakanie na Godota v Divadle na korze. Čítal som divadelné hry O’Neilla, Osborna, Anouilha, Dürrenmatta. Detstvo je vždy veľmi dôležité, aj to divadelno-filmové.
Do svojich diel vnášate riadnu dávku poézie, ale aj drámy, keď spod lyrických šiat vykúkajú tie najrôznejšie, a nie vždy pekné, no vždy ľudské emócie. Stále máte potrebu vyvažovať drsný svet jeho jemným protipólom?
Všetko vo svete drží pokope, ak má protipóly. Aj svet. Vážnosť potrebuje smiech. Smiech bežne pramení v bolesti a beznádeji. Ak film alebo inscenácia nemajú protipóly, môže sa stať, že príbeh sa rozpadne. Viem, vyčítajú mi, že pri vážnych témach si neodpustím zakopnutie, že tyran je aj smiešny, že nedodržím čistý žáner. Čo mám robiť, keď život nie je čistý žáner.
Čítajte viac Oscarový Obchod na korze vystriedala Nevesta. Divadlo Astorka dnes premiéruje
Vo filmoch postupujete podľa autora, postavy bývajú často nehrdinskí hrdinovia, obyčajní ľudia so svojimi radosťami a starosťami. Čím vás priťahujú? Máte ich "odkukaných“ vlastnými očami?
Obyčajný život je skrytá túžba nás všetkých. Reklama nás síce priťahuje slovom – neobyčajný zážitok, neobyčajná noc, neobyčajná krajina, ale v hĺbke srdca všetci túžime niekoho držať za ruku a pozerať sa mu do očí. Starosti obyčajných ľudí poznám. Starosti tých neobyčajných nie.
Foto: Lubos Pilc
Začínali ste v Divadle pre deti a mládež v Trnave, tam ste režírovali nezbedného Toma Sawyera, Charlieho, ale aj Troch mušketierov. Čoho nám je dnes treba viac – humoru či chrabrosti?
Pekné slovo ste použili. Mám pocit, akoby sme niektoré staršie slová strácali, zabúdali používať. Vtedy, v Trnave, sa v našich inscenáciách Stana Štepku, Milana Lasicu, Júliusa Satinského, Mirky Čibenkovej a iných objavovala aj chrabrosť, aj humor. Takisto ako vtedy, aj dnes chrabrý humor pomáha žiť. Musím sa usmiať, keď si spomeniem, ako sme pred každou premiérou tŕpli, či nám ideologická komisia hru dovolí hrať. Dnes sa bojím, že sa to vráti. Ruské vojská boli na Slovensku usadené, zdalo sa, že natrvalo, a pocit bezmocnosti gumoval našu národnú identitu, hrdosť aj odvahu. Ozvenu tejto ponižujúcej doby počuť aj dnes, žiaľ, aj z najvyšších poschodí moci. Presne ako vtedy. Pritom Slovensko nikdy, ani za Svätopluka, nepatrilo k východu, ale vždy k západu. Pár desaťročí ruskej okupácie mýli aj generáciu vnukov.
V Astorke to bol Armagedon na Grbe, ale to teraz nechajme radšej optimisticky bokom… Spýtam sa skôr, prečo ste sa stali "Slobodovým človekom? Nie preto, že Rudo Sloboda bol "človekom slobody“?
Bol som vzrušený, keď Zita Furková priviedla do Astorky prozaika Rudolfa Slobodu. To, že prijal úlohu dramatického básnika v pravom zmysle slova, bolo asi výsledkom situácie v celej našej rozhádanej krajine i rozhádanej literatúre. Rudo bol naozaj aj dramatický, aj básnik a hlavne originálny rozprávač príbehov, ktoré často prekračovali hranice viditeľného sveta. Veľmi nami otriaslo, keď sa rozhodol odísť. Bol to prejav slobody?
Boli ste u radošincov, kde ste vytvorili kultové inscenácie ako Vygumuj a napíš, Ženské oddelenie, Nevesta predaná Kubovi, Konečná stanica, Súpis dravcov a iné, kde si diváci aj divadelníci cenili najmä vašu hravosť. Kde ste k nej prišli a čerpáte energiu, aby ste ju nestratili?
Už si nepamätám, ktorá kritička na mňa prilepila, že zmäkčujem hrany konfliktov svojou hravosťou. Rád sa pozerám na vec z viacerých uhlov. Spredu je to obdĺžnik a zhora kruh. Čo je to?
Obe divadlá majú rady poetiku – v čom je Astorka iná?
Sú to dva rozličné svety, ktoré majú aj veľa spoločného. RND je autorským divadlom, v ktorom sa hrajú len hry výnimočne plodného autora a principála divadla Stanislava Štepku. Dramaturgia Astorky siaha k moderne interpretovanej klasike, uvádza hry, ktoré sa ešte na Slovensku nehrali, a tlmočí slovenské literárne diela do jazyka divadla. RND je štátom nezriaďované divadlo, Astorka je štátne divadlo. Sú to dva rozličné organizmy, ale režisérov majú spoločných.
Čítajte viac Stanislav Štepka: Pred 60 rokmi sme chceli byť iní a divadlo robiť inak
Nvotovci vyzerajú ako silný "umelecký klan“ – syn Jakub sa venuje divadlu, dcéra Terezka je oceňovaná filmárka, Dorotka skvelá hudobníčka, až sa bojím spýtať, čo vyrastie z vašej najmladšej dcérky… Ste s deťmi skôr v rodinnom, alebo aj v umeleckom spojení?
Usilujem sa byť s nimi v akomkoľvek spojení, hlavné je, aby sme o sebe vedeli, že sa máme. Máme aj Samka a on jediný si vybral inú cestu. Divadlo aj film si rád pozrie, ale podieľať sa na ňom ho neláka. Tým som zodpovedal aj otázku, ktorým smerom asi rastie najmladšia, 18-ročná Marína.
V Divadle Astorka Korzo '90 ste za 20 rokov pripravili množstvo inscenácií. Čo chystáte najbližšie?
Pilne pracujeme na novom predstavení, ktoré je inšpirované reportážou M. M. Šimečku Príhody Tuláka po Slovensku a v apríli pôjdem do Prahy režírovať novú hru Milana Uhdeho Faustiáda.
Čítajte viac Po úspešnej Svetlonoci Tereza Nvotová nakrúca nový film Otec. Hrá v ňom Dominika Morávková a Milan Ondrík
