Tulák po Slovensku hľadá nádej. Čo našiel v Divadle Astorka?

"Panebože, čo sme to za krajinu, keď sa ako ľudia pretíname až kdesi v nekonečne. Čo sme to za spoločenstvo, ktoré nájde spoločnú reč až v bode, ktorý existuje iba teoreticky, a nikto ho nikdy nevidel." Divadlo Astorka Korzo '90 v novom predstavení Príhody tuláka po Slovensku vezme divákov odvážnu na cestu, pri ktorej spoznáva súčasné Slovensko. Ady Hajdu ako Tulák s batohom na chrbte kráča Cestou hrdinov SNP, aby si vyliečil svoj smútok. Smútok z vojny hneď za našimi hranicami. A tak nechtiac testuje hranice svojich vlastných postojov a presvedčenia aj hranice svojich spoluobčanov.

20.03.2024 07:00
Astorka Tulák Ady Hajdu Peter Šimun Zuzana Konečná Foto:
Tulák (Andy Hajdu na svojejceste po Slovensku stretne aj dobrovoľného hasiča ( Peter Šimun), ku ktorému ho privedie Červená značka (Zuzana Konečná).
debata
Ady Hajdu musel rozdávať antidepresíva, keď sa túlal po Slovensku
Video
V novej hre Divadla Astorka Korzo '90 hrá hlavnú postavu. / Zdroj: TV Pravda

Na svojej púti stretáva priam prototypy človeka dnešných čias. Osamelí zbohatlíci, priateľskí lajdáci, zanietení ekológovia, svetaskúsené barmanky na konci sveta, ľudia viery, čo stratili svoju dušu, aj tí, čo maloverne veria silnejšiemu, ustráchaní a izolovaní, aj vševediaci konšpirátori. Nikto už nikomu neverí. Všetky roly bravúrne stvárnili herci Divadla Astorka Korzo '90. A to sa museli takmer všetci prevteliť do niekoľkých rôznych postáv, aby divákom ponúkli obraz taký pestrý, aké Slovensko naozaj je.

Ady Hajdu ako Tulák, ktorý na Slovensku hľadá... Foto: Ján Malíř
Ady Hajdu Astorka Tulák Ady Hajdu ako Tulák, ktorý na Slovensku hľadá nádej.

Tulák má s nimi na kuse spoločnú cestu a nie vždy s nimi súhlasí, no aj keď má s niekým „iné názory, vidno, že je to dobrý človek, ako zaznie aj z javiska“. Cestu mu ukazuje Červená značka (Zuzana Konečná), ktorá je tak trocha sprievodkyňou, trocha svedomím aj filozofkou. Tulák na svojej ceste po Slovensku hľadá nádej. A čo nájde?

Juraj Nvota Čítajte viac Juraj Nvota má rád chrabrý humor. Režisér s originálnym rukopisom slávi sedemdesiatku

Pravda je to, čo poviem ja

V rukách režiséra Juraja Nvotu a vynikajúcich hercov znejú voľne spracované slová z próz M. M. Šimečku celkom prirodzene, nenásilne. Dokonca aj pri všetkom marazme, v ktorom sa motáme, je to hra veľmi priateľská a tolerantná – a presne to nám doma chýba. Pravda je to, čo poviem ja, hlása jedna z postáv a našli by sme veľa ďalších, čo si myslia to isté. Tulák nikomu nič nevnucuje, ani postavám, ktoré stretáva, a už vôbec nie divákom. Pýta sa na cestu a pritom pozoruje, no pozerať sa do zrkadla môže byť riskantné. O to viac museli herci svoje postavy nastaviť veľmi presne a citlivo, doslova „po kvapkách“, aby nevyzneli ako fraška. Zuzana Konečná, Sarah Arató, Marián Labuda, Peter a Pavol Šimunovci, Tomáš Turek aj hosťujúca herečka – všetci sú veľmi presvedčiví.

„Moja prvá postava v tejto hre je bufetárka, ktorá v 70., 80. rokoch robila v hoteli Kyjev a znázorňuje nespokojnosť, akú spoločne cíti väčšina Slovákov. Nikomu už neverí a touto témou dnešných dní celé predstavenie otvárame. Hrám aj mníšku, ktorá hľadá svoju dušu a pravdu, lebo ťažko sa aj vo viere hľadá pravda a duša, keď svet horí. Potom hrám Paniu plnú obáv, ktorá sa s partnerom rozhodla, že sa budú izolovať od okolitého sveta. Paniu Podivnú, ktorá aj s partnerom svoj život zasvätila prírode, lebo tak si vedia očistiť dušu. A ešte hrám Rumovú vílu, Češku, ktorá miluje krásne Slovensko, hoci my tú krásu nevidíme a treba nám ju ukázať,“ predstavuje všetky svoje úlohy v jednej hre Sarah Arató.

Hre pridáva aj jednoduchá, no premyslená a pôsobivá scéna s projekciami (Lukáš Kodoň), vďaka ktorej vidíme vždy iný kúsok Slovenska – les, kostol, dedinskú krčmu, lúku so studničkou, dokonca aj maľované domy v Čičmanoch.

Keď stratíme voči sebe láskavosť, prídeme o všetko, o nádej a budúcnosť

Neverí tomu, čo vidí, a verí tomu, čo nevidí alebo Snívame o rovnobežkách, čo sa raz pretnú

„Autor Martin Milan Šimečka z pocitu bezmocnosti po vypuknutí ruskej agresie na Ukrajine, po všetkých vraždách v Buči a inde, sa vybral do slovenských hôr a stretával ľudí s rôznymi názormi ako sociologickú vzorku nášho obyvateľstva. My v divadle sme po dvoch rokoch cítili potrebu povedať, na ktorej strane stojíme, že nesúhlasíme s tým, čo o vojne propaguje naša vláda, ale že sme za Ukrajinou. Divadlo je iný žáner ako politika, divadlo kladie otázky, nepoučuje, sníva. Niekto neverí tomu, čo vidí, a verí tomu, čo nevidí a my sme sa v tejto hre pýtali a snívali sme o tom, ako by sa táto priepasť dala odstrániť. Snívame o rovnobežkách, ktoré by sa mohli pretnúť,“ povedal o inscenácii jej režisér Juraj Nvota. Hre na autencite pridáva aj ukrajinská herečka, ktorá v divadle Astorka pracuje ako rekvizitárka a teraz účinkuje v tomto predstavení ako utečenka z Ukrajiny.

V Príhodách tuláka po Slovensku divák nájde hru plnú otázok a témy na hrane. No keďže sa hrá v Astorke a v réžii Juraja Nvotu, nechýba im poetika, miestami až neha, ktorej máme v bežnom živote tak málo. Príhody tuláka po Slovensku sú láskavé, napriek všetkému, čo ten tulák na Slovensku vidí a zažije. Lebo keď stratíme voči sebe láskavosť, prídeme o všetko, o nádej a budúcnosť.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Divadlo Astorka Korzo '90