Festival humoru a satiry Kremnické gagy chystá v auguste svoj 44. ročník.
Kremnické gagy vznikli v roku 1981 a vydržali doteraz, potrebujú sa ľudia zabávať v každej dobe?
Určite, smiech je človeku vlastný už od začiatku života. Dieťa ešte nevie rozprávať, ale už sa vie smiať. Smiech je liek, na každú dobu.
Na začiatku ste zrejme nerátali, že festival bude mať také dlhé trvanie.
Začalo sa to tak, že Kremnické divadlo v podzemí chcelo prizvať do Kremnice do Klubu mladých aj iných divadelníkov, aby Kremničania spoznali, že tu nie sme len my. Vzorom pre nás bolo podujatie Celoštátna klubová tvorba, kde účinkovali vybrané malé divadlá, podľa toho sme chceli urobiť festival v Kremnici. Organizáciu takého podujatia nám museli schváliť, no nestretli sme sa so záujmom, skôr nám hádzali polená pod nohy. Zostali sme dvaja, ale zostali sme neoblomní, a nakoniec sa nám podarilo zorganizovať Malý festival humoru a satiry. Taký bol jeho názov a keďže bol malý, vrchnosť sa ho nebála, verila, že nebude pokračovať. Ani my sme si nemohli byť istí, preto to bol „nultý“ ročník. Neschválili nám však plagát, pretože emblémom festivalu bola odjakživa hus, ktorá gága – od toho sú gagy, alebo aj gagy s anglickou výslovnosťou. Prezidentom bol Husák a hus na plagáte byť nemohla.
Foto: Visit Kremnica
To ale hus musela čakať dlhé roky, kým sa jej dostalo zaslúženého miesta…
Áno, až do roku 1989… Podstatné však bolo, že ten nultý ročník sa ľuďom páčil, a tak sme sa pýtali kultúrnych zariadení, či nám dovolia aj ďalší ročník. Našťastie sa festival ujal a rozrastal. Po roku 1989 prišiel útlm, pretože humor je pre niektorých politikov zbraň, ktorá ich ohrozuje. Po roku 1998, za Mečiara, z neho chceli intendanti urobiť jednodňový festival každý druhý rok, aby ho dostali do úpadku. My sme sa však vzbúrili a festival sme udržali. Od momentu, keď prišiel Stano Radič, festival nabral iný trend, iný spôsob organizácie a stalo sa z neho obľúbené medzinárodné podujatie. No s každou zmenou politickej moci naše problémy buď narastali, alebo sa na čas zmiernili.
Foto: Ivan Čillík
Festival vznikol ešte za socializmu, tak ste asi nečakali, že aj po zmene režimu prídu ďalšie politické tlaky…
Nie, očakávali sme uvoľnenie. Za socializmu mali divadlá v sebe akúsi skrytú angažovanosť, no ako padol „socík“, stratili tému. Zrazu nebolo o čom. Museli si hľadať nové témy, a preto bol aj festival nejaký čas jednoduchší, viac o zábave. Až postupne si humoristi nachádzali cestu, ako sa vyjadriť k súčasnosti. Zmenili sa aj diváci, kým predtým vedeli čítať medzi riadkami, akoby v predstaveniach prestali chápať skryté významy. Sloboda niektorých ľudí oklieštila.
Čítajte viac Sloboda a humor? Jedno bez druhého byť nemôže. Vitajte na Kremnických gagoch
Festival ste od začiatku situovali do vášho mesta, iní neskôr Kremnicu geograficky situovali do stredu Európy a zahraniční divadelníci si ten stred Európy u vás našli. Akoby ste obyvateľom mesta najprv otvorili okno do Československa a vzápätí aj do Európy.
Na začiatku bolo naším snom, aby prišlo divadlo aspoň z Česka a aj to bol vtedy problém. Potom sme pozývali hostí aspoň z okolitých socialistických štátov, ale ani to veľmi nešlo. Česi sa nám otvorili, ale ostatní až po roku 2002. Teraz oceňujú, že Kremnica ponúka pre festival úžasné možnosti, celé námestie pôsobí ako jeden amfiteáter a divadelníci si už medzi sebou odovzdávajú referencie, že v Kremnici je dobre a niektorí sa nám do programu sami hlásia. Kremnické gagy sú zaradené medzi najlepšie festivaly Európy a keď sa hostí pýtame, čo sa im tu tak páči, čím sme jedineční, hovoria, že v Miláne je síce festival s obrovským rozpočtom, ale na susednej ulici o ňom už nikto nevie. V Kremnici žije festivalom celé mesto.
Darí sa vám pozývať zaujímavých hostí, podľa akého kľúča si ich vyberáte?
Každý ročník má svoju nosnú tému a tá je hlavným kľúčom pri výbere účinkujúcich. Tento rok sú to menšiny. Nie iba národnostné, ale akékoľvek a aj v tomto žánri sme našli veľa zaujímavého. Zvyšný program dopĺňame voľnejšou zábavou prostredníctvom pouličných predstavení, aby ľudia mali program celý deň, aby si v ňom našli to svoje všetky generácie. Presný program na tento rok zverejníme až začiatkom júna, ešte je zavčasu hovoriť o konkrétnych menách.
Čítajte viac V Uličke slávnych nosov odhalili reliéf Milana Lasicu
V Kremnici máte aj Uličku slávnych nosov. Kedy ste sa počas tých štyridsiatich rokov najviac o festival báli, že odíde s dlhým nosom?
Festival je súčasťou môjho života a asi najviac bol ohrozený po roku 1998. Ale vzkriesili sme ho. Druhým medzníkom bol covid, ale našťastie bola možnosť, aby sa festival konal za dodržania hygienických bezpečnostných predpisov. Vždy sa snažíme tie polená pod nohami prekročiť a ukázať, že stojíme síce na jednej nohe, ale pevne!
Foto: TASR, Michal Svítok
Teraz „zbierate do klobúka“ na nové šapito, ako to odjakživa pouliční umelci robili. Prečo?
Doteraz sme si šapito vždy zapožičiavali, ale malo drevené sedenie, ľudia si museli nosiť vankúše či deky a nebolo to veľmi pohodlné. Navyše sme vždy do poslednej chvíle tŕpli, či šapito naozaj príde, nebolo to spoľahlivé. Vlani nám ho požičal cirkus Aleš a diváci mali pohodlné stoličky ako v električkách, každý mal svoje miesto. Tak sme sa pre pohodlie divákov rozhodli, že urobíme zbierku a kúpime vlastné šapito. Nebude cirkusové, aby vo výhľade nezavadzali stĺpy, bude to divadelné šapito, s pódiom, aby diváci mali z predstavení lepší zážitok. Na Slovensku bude možno jediné a môže sa využiť aj na iné divadelné prehliadky. Pomôže aj malá suma do zbierky, ktorú sme vyhlásili cez StartLab, do jej ukončenia zostáva ešte niekoľko dní. Robíme to pre naše publikum.
Za tie roky ste mali v Kremnici veľa významných hostí, ktorí prispeli do programu. Kto z nich je pre vás „srdcovou záležitosťou“ a jeho účasť si mimoriadne ceníte?
Sú to osobnosti, ktoré často, bohužiaľ, už nie sú medzi nami, ale sú v Uličke slávnych nosov. Tomáš Janovic. Kornel Földvári. Marián Labuda, János Bán. Za tých štyridsaťštyri rokov ich bolo veľmi veľa a každý jeden zanechal po sebe veľkú stopu. Mnohí už odchádzajú a mladší diváci sa často až v Uličke slávnych nosov dozvedia, aké sme tu mali významné osobnosti. Obrovská úcta patrí najmä Tomášovi Janovicovi, ktorý už ako mladý podporil nultý ročník festivalu. On a Kornel Földvári boli ozajstnou ozdobou festivalu, človek mal neskutočne dobrý pocit, keď ich videl medzi hosťami. Bola to pre mňa veľká česť. Podobne ma teší, že Milan Sládek, ktorý bol odmala mojím vzorom, navštívil počas svojej kariéry krajiny veľkomestá z celého sveta a medzi nimi má zapísanú aj Kremnicu. Vďaka nemu som začal hrať divadlo a začal som pantomímou, s dvoma pani učiteľkami sme navštevovali deti v nemocnici a robili im klaunov, ako dnes „červené nosy“.
Čítajte viac V kremnickej Uličke slávnych nosov pribudli Labuda a Dančiak
