Prezradili ste, že hoci ste herečka, rada chodíte do divadla aj ako divák. Koľkokrát do mesiaca ste divák? Dokážete si predstavenie užiť ako bežný divák, alebo predstavenie analyzujete?
Mám rada voľné večery, ale tie obsadené, keď hrám, výrazne prevažujú. Voľných večerov mám momentálne minimum, keďže hrám v štyroch inscenáciách v Českej republike a v štyroch na Slovensku. Keď sa mi však podarí „utrhnúť“, veľmi rada som divákom. Som čistý divák, otvorený všetkému, až nekriticky prajný.
Všimli ste si, ako sa zmenili diváci, pokiaľ ide o správanie či obliekanie?
V nezávislejších divadlách je to, ako by povedali Angličania „free“, čiže slobodnejšie. Nie som zástancom, aby si diváci sadali do hľadiska s krígľom piva, ale aj to som zažila. Či už prídu oblečení slušne, alebo trošku športovo, podstatné je, aby som už nezažila to, čo nedávno v Divadle GUnaGU. Tam jedna mladá slečna celý čas v divadle esemeskovala, a to priamo v prvom rade, meter od nás herečiek.
Čo vtedy robíte? Ignorujete to alebo nejako komentujete?
Mladá kolegyňa mi prezradila, že sa na tú slečnu prísne pozrela. Neviem, či ju to nevyhodilo z konceptu, ja som sa tvárila, že to radšej nevidím.
Radšej sa teda vráťme k inscenáciám, ktoré vás v poslednom čase zaujali. Sú medzi nimi aj české?
Snažím sa vidieť inscenácie v Prahe, keď tam práve pracujem, ale, samozrejme, aj slovenské inscenácie. V pražskom Švandovom divadle som mala dve ponuky, no nemohla som ich pre inú prácu prijať. Videla som ich krásnu inscenáciu Búrlivých výšin, teda česky Na větrné hůrce, aj ich zaujímavého Cyrana z Bergeracu. Môžem sa pochváliť, že som videla aj inscenáciu režisérky Valerie Schulczovej v SND, ktorá bude súťažiť aj na Novej dráme a už získala Cenu Tatra banky – volá sa 24.
Je zaujímavá tým, a asi aj preto je taká vynikajúca, že vznikla iniciatívou zdola, teda od hercov a herečiek. Je to veľmi silný zážitok, bola som veľmi dojatá a ocenila som nielen výber osobných výpovedí hercov a herečiek, ale aj režijné spracovanie a samotné herecké výkony. Niektoré ma nesmierne pozitívne prekvapili, klobúk dolu. Je to inscenácia o ruskej agresii na Ukrajine, je o osudoch Ukrajincov – či už mobilizovaných vojakov, alebo ich rodinných príslušníkov. Začína sa tým, že herci a herečky sami za seba hovoria o svojich životných peripetiách, o svojej povahe a osudoch a potom sa premenia na Ukrajincov a Ukrajinky. Mala som mimoriadny zážitok.
Teraz divadelníci často spracúvajú aktuálne dianie, aj jedna zo súťažných inscenácií na Novej dráme bude o policajnej brutalite a smrti Jozefa Chovanca na letisku v Bruseli. Volá sa Otočte kone!
Je veľmi dobre, že vznikajú spolupráce napríklad Štátneho divadla Košice s Tabačkou Kulturfabrik – ako je táto. Predstavenie režiséra Jána Mikuša si diváci môžu pozrieť v utorok 16. mája v design factory v Jarovciach. Tabačka je moderný, krásny multifunkčný priestor, kde sa dejú rôzne kultúrne podujatia, výstavy, divadelné predstavenia. Túto inscenáciu som ešte nevidela.
Vlani zvíťazila na festivale Nová dráma/New Drama inscenácia Krása nevídaná, čo bol režijný debut herečky Zuzany Fialovej. Čím vás oslovila?
Tým, že hovorí o problémoch žien a vyzýva ženy, aby sa nevzdávali a bojovali o svoje práva. Inscenácia bola príťažlivá aj tým, že tam hralo niekoľko mladších herečiek, ktoré nie sú celkom známe. Pre mňa bolo zaujímavé, že predstavenie režírovala herečka, nota bene moja žiačka. Divadlo P. O. Hviezdoslava, ktoré hru hrá, ide teraz správnym smerom, reflektuje problémy generácie Z, čiže zoomerov. Držím mladým tvorcom palce.
Čítajte viac Krása nevídaná: Dievčenstvo vie byť pekne desivé
Zaujímavé je, že mladé herečky si texty písali samy. Páčilo sa vám to?
Samozrejme, kolektívna tvorba je niečo veľmi užitočné, funkčné a moderné. Krásne na tom je, že to je spoločné dielo. Mojím ideálom ako herečky je takáto skupinová práca. Nie každé divadlo ide týmto smerom. Či už sa tvorcovia stretnú pri jednej inscenácii, alebo je to spôsob práce celého súboru, ako je divadlo Stoka môjho spolužiaka Blaha Uhlára alebo legendárne brnianske Hadivadlo, je to veľmi obohacujúce a tvorivo osviežujúce.
Čítajte viac Zuzana Fialová režíruje Krásu nevídanú: Dievčatá, sme v tom spolu
Tento rok na Novej dráme súťaží 10 inscenácií, je medzi nimi nejaká podobne vyčnievajúca, ako bola vlani Krása nevídaná?
Program je veľmi silný. Teším sa na divadlo Pôtoň, ktoré je akýmsi laboratóriom, v piatok 19. mája si budeme môcť pozrieť v A4 – Priestore súčasnej kultúry inscenáciu Ivety Ditte Jurčovej a Ely Lehotskej nazvanú Terra Apathy. Režisérka Iveta Ditte Jurčová má veľmi zaujímavé videnie a pevný inscenačný názor. Sympatizujem aj s Divadlom Petra Mankoveckého, kde pôsobia naši absolventi – nedávno som videla ich predstavenie, kde reflektovali pandémiu. Bola to ľahučká etuda, aj pohybovo veľmi milá a zábavná, ale teraz prídu so závažnejšou témou v réžii Mariána Amslera, s ktorým som niekoľkokrát spolupracovala v Astorke aj v Čechách.
V Štúdiu 12 uvedú vo štvrtok 18. mája inscenáciu Falka Richtera Nikdy Navždy. Veľmi sa teším aj na Iocasté, inscenáciu, ktorú režíroval a ako hru napísal veľmi zaujímavý mladý režisér Lukáš Brutovský. Aj s ním som mala česť spolupracovať ešte na Vysokej škole múzických umení, kde režíroval mojich študentov. Videla som niekoľko jeho skvelých inscenácií. Na Novej dráme uvidíme v pondelok 15. mája Iocasté v spolupráci Slovenského komorného divadla Martin s Městskými divadlami pražskými, spoluúčinkovať bude mladý český herec Petr Konáš. Inscenácia hosťuje aj v Prahe, predstavila sa aj v portugalskom Porte a tentoraz otvorí festival Nová dráma.
Foto: archív festivalu Nová dráma/New Drama
Prečo stále potrebujeme vidieť divadlo naživo? Nenahradia ho streamovacie služby?
Počas pandémie sme museli pozerať divadlo na streamovacom kanáli. Samozrejme, nikdy to nie je rovnocenný zážitok, ako keď sú v jednej chvíli v jednej sále živí herci so živými divákmi, to je neopakovateľné a nenahraditeľné. Ale keďže sme boli hladní po divadle a nemohli sme ani hrať, ani sa dívať naživo, tak som vďaka mojej dcére, ktorá je divadelníčka, mala možnosť vidieť najlepšie inscenácie anglických a berlínskych divadiel.
Záleží veľmi na tom, ako sa nakrúti divadelné predstavenie. Ak sa nakrúti s tým, že sa má priblížiť zážitku diváka, ktorý sedí v sále, sú dobre nasnímané detaily a zachytí situácie a dialógy, môže sa priblížiť živému predstaveniu, najmä ak ide o vynikajúcu inscenáciu. Videla som niekoľko skvelých inscenácií Schaubühne a Volksbühne. Pozerala som to s anglickými titulkami, niečo mi preložila aj dcéra. Ale výborne sú natočené aj niektoré slovenské a české inscenácie. Mali sme však veľký hlad po návrate na javisko a hlavne po divákoch.
Neodvykli si za pandémie od divadla?
Nie, naopak! Mala som zážitky, ktoré až vháňali slzy do očí. Napríklad v Divadle ABC, ktoré má asi 700 divákov, sme znova hrali inscenáciu hry Arthura Millera Smrť obchodného cestujúceho v réžii Michala Dočekala, hlavnú postavu hrá Miroslav Donutil. Diváci boli zarúškovaní. Po predstavení sa ozval taký burácajúci potlesk, ako keby sme tým ľuďom zachránili život. Vhŕkli nám slzy do očí, nielen mne, ale aj mužom, čo tam hrali. Prečo je ten zážitok taký neopakovateľný, k tomu mám tiež príhodu.
Sem s ňou.
Keď som v roku 2004 mala premiéru monodrámy Shirley Valentine v umeleckej kaviarni v Prahe, volá sa Café teatr Černá labuť, telefonoval mi môj priateľ producent a režisér Fero Fenič, s ktorým som točila svoj prvý televízny film. Tragickým hlasom mi oznamoval, ako som ho dojala, rozosmiala, ako sa mu to strašne páčilo a ako som v tej inscenácii ukázala všetky nuansy svojho herectva. Opýtala som sa ho, prečo mi to oznamuje takým smutným hlasom a on: no pretože ťa videlo len 50 divákov. Do tej kaviarne sa viac ľudí totiž nezmestí.
Utešovala som ho: Ferko, nebuď smutný, ja by som takýto zážitok hoc aj s menej divákmi nevymenila za film alebo televíznu inscenáciu, ktorú vidí desať miliónov divákov. Pretože som mala zážitok z toho, ako so mnou diváci dýchali, smiali sa, našepkávali mi. Sú tam totiž situácie, keď odznie veta: Hádaj, kto tam prišiel – vtedy diváčka od prvého stolíka vykríkla: Jane! Takže diváci všetko uhádli, boli súčinní, to sú zážitky, ktoré si môžete len zapamätať, nikde nie sú zaznamenané. Muselo by sa to natočiť aj s diváckymi reakciami. To, že s divákmi spoločne dýchame, ja to volám akýmsi magnetizmom medzi hľadiskom a javiskom – to sa nedá ničím nahradiť.
