Foto: archív Noëla Czuczora
Film Správa z obdobia druhej svetovej vojny, v ktorom hráte hlavnú postavu, sa hneď pri nasadení stal najnavštevovanejším filmom v našich kinách. Čakali ste taký úspech vo veľkej konkurencii nových filmov?
Úprimne? Dúfal som v to. Je to naozaj obrovský úspech pre všetkých, ktorí sme sa na filme nadreli, a to nielen pred kamerou, ale aj pre celý štáb. Druhá vec, prečo ma to teší, je samotný príbeh Wetzlera a Vrbu, ktorý nie je masovo známy.
Ani vy ste ho pred prácou na filme nepoznali?
Nie, prvýkrát som o ňom počul až od režiséra Petra Bebjaka, keď mi spomenul, že o mne uvažuje do úlohy Alfréda Wetzlera, jedného z dvoch mužov, ktorým sa podarilo utiecť z nacistického koncentračného tábora Auschwitz (Osvienčim), podľa skutočnej udalosti. V škole sme sa na dejepise o celej druhej svetovej vojne učili maximálne tri hodiny a ich príbeh sa do nich jednoducho nevtesnal. O to viac sa teším, že je tento príbeh v kinách a že medzi divákmi rezonuje.
Foto: DNA Production
Čo vás na Alfrédovi Wetzlerovi zaujalo? Téma holokaustu aj koncentračný tábor Auschwitz sú dostatočne, aj keď neslávne, známe. Čím vás upútal?
Asi najviac ma fascinovalo, že títo dvaja ľudia neboli len hrdinovia, ak si hrdinu predstavujeme ako človeka obdareného nejakými mimoriadnymi schopnosťami. Boli to dvaja ľudia úplne inej povahy, ktorí v zlomovej situácii spojili svoje sily, lebo jeden bez druhého by možno nedokázali na svojej ceste prežiť. O tom svedčí aj ich vzájomný vzťah po vojne, nestali sa z nich blízki priatelia, nevyhľadávali sa navzájom, spájal ich len tento jeden mimoriadne silný zážitok – útek z koncentračného tábora. Chceli splniť svoju misiu, zachrániť životy iných aj ten svoj a zároveň podať o nacistických zverstvách správu ostatným.
Ako ste sa na túto úlohu pripravovali? Vraj ste kvôli filmu schudli 18 kíl, ale ťažšie je zrejme zžiť sa s takouto postavou, ktorá stojí na hranici života a smrti.
Áno, to je pravda. Pred nakrúcaním sme navštívili Osvienčim, prečítal som si Wetzlerovu knihu, hovorili sme s viacerými ľuďmi – lenže aj keď už o tej dobe a o tom príbehu viete veľa, nič vám nedokáže celkom sprostredkovať realitu. Každý herec sa snaží do istej miery stotožniť sa s postavou, ktorú hrá, ale v tomto prípade to bolo takmer nemožné.
Ľudia, ktorí ho osobne poznali, už nežijú, ani jeho dcéra, a existuje jediný audiovizuálny záznam Alfréda Wetzlera, ktorý sme si pozreli v Slovenskom filmovom ústave pred nakrúcaním. Správa však nie je biografický film, ani režisér nevyžadoval, aby som sa naučil napríklad rozprávať po trnavsky alebo nejaké iné detaily. Tie by zbytočne narúšali esenciu filmu – maximálnu možnú ilúziu skutočnosti, ktorú sme chceli divákom sprostredkovať. Musel som si veľa naštudovať a potom to pred kamerou zas hodiť za hlavu a nechať sa viesť režisérom Petrom Bebjakom, scenárom a Wetzlerovou knihou. Kniha bola takou mojou emocionálnou mapou, ktorá mi pomáhala sa do postavy vcítiť.
Čítajte rozhovor Peter Bebjak: Herec a režisér musia mať intímny vzťah
Pre mňa osobne bol veľmi silným momentom filmu aj úplný záver, keď už bežia titulky a k nim zrazu znejú výroky súčasných politikov plné nenávisti, intolerancie aj rasizmu – voči Rómom, prisťahovalcom, ľuďom s inou sexuálnou orientáciou. Človeka až zamrazí, že napriek strašnej vojnovej skúsenosti sa vlastne nič nezmenilo.
Bola to skvelá bodka, či skôr trojbodka za príbehom, ktorý sme vyrozprávali. Vo mne tá „trojbodka“ rezonovala veľmi nekomfortne a to je dobre, lebo ešte viac umocňovala celý príbeh. A pôsobí to aj na divákov, väčšinou už pri titulkoch odchádzajú z kina, ale ako v poslednej dobe počúvam, teraz ostávajú, aj si znova sadnú, hľadia na plátno a počúvajú.
Bol to silný, ale starý príbeh a záver akoby ho zrazu preniesol do súčasnosti. Ako ste takú ťažkú tému niesli vy?
Ťažko. A trvalo mi, kým som bol schopný priznať si to. Nenávisť je stále všade okolo nás. A sústrediť sa na ňu v takom rozmere ako pri nakrúcaní tohto filmu spravilo svoje. Desí ma, čoho všetkého sme my ľudia schopní. Túžba po moci je strašidelná. Aj v našej malej krajine počuť extrémistické hlasy, kúsok za hranicami je Bielorusko a ani vo svete to nevyzerá lepšie – izraelsko-palestínsky konflikt, Afganistan… Okrem obrovskej tendencie nenávidieť máme aj tendenciu zabúdať. A to je ešte nebezpečnejšie.
Čítajte aj Slovenský film Správa má šance postúpiť na Oscara
S režisérom Petrom Bebjakom ste už spolupracovali, obsadil vás do filmu Čistič a tým vás ako herca uviedol na filmové plátno, plánujete spolu ešte niečo ďalšie?
Momentálne na ničom nespolupracujeme, ale verím, že sa ešte pracovne stretneme. Poznáme sa a vieme, čo od seba môžeme očakávať. Ja mám spoluprácu s ním veľmi rád, pretože je veľmi talentovaný, sústredený, vie, čo chce a zároveň je veľmi ľudský a otvorený rôznym možnostiam. Je pre hercov oporou aj v ťažkých situáciách, takže viete, že nech už vás čaká pred kamerou čokoľvek, môžete sa oňho oprieť a to vám dáva istotu a slobodu. Keď dobre poznáte scenár, môžete sa pred kamerou oslobodiť a prijať aj zmeny, akoby sa to, čo kamera zaznamenáva, len rodilo, práve teraz. O to je film potom autentickejší.
Účinkovali ste vo viacerých seriáloch – z tých známejších Za sklom, Milenky, teraz Nemocnica a všade je to typovo iná postava. Máte to šťastie, že si vás nezaškatuľkovali?
Dúfam a veľmi si vážim, že mám možnosť hrať rozmanité postavy. V našej malej peknej krajine je to hádam špecialita, ľudí zaškatuľkovať. Hlavný dôvod, prečo som chcel ísť študovať herectvo a robiť túto prácu, je práve jej pestrosť. Je to privilégium, keď s každým projektom idete do neznáma. Potrebujem stres z toho, že vkročím na neprebádaný terén a som zvedavý, či tam zapadnem, alebo sa v tom stratím, to je vzrušujúce, je to môj hnací motor.
V akom filme vás uvidíme najbližšie?
V trileri Na prach, v dráme Svetlonoc, alebo v romantickej komédii Láska hory prenáša. Okrem Nemocnice nakrúcam momentálne ešte niečo, o čom nemôžem hovoriť, ale je to zas niečo úplne iné. Keď to všetko vymenúvam, len sa pritom tak neprítomne usmievam, lebo pre chlapca z malého mesta, ktorý chodil dvakrát do týždňa do kina, je to asi splnený sen.
S tým ste asi nerátali, vo vašej rodine nikto nemal umeleckú profesiu a najprv ste skončili obchodnú akadémiu. Kedy sa zrodil tento váš sen stať sa hercom?
Nerád s niečím rátam, aby som sa príliš nenaklonil cez palubu, ale to neznamená, že nesnívam. Vždy som vedel, že mám k umeniu blízko a hľadal som ho okolo seba, ale vždy som si myslel, že je to práca len pre hŕstku vyvolených a nie pre mňa, predo mňa predostierali racionálnejšiu a lepšie uchopiteľnú budúcnosť.
Začal som snívať až v mojom prvom zamestnaní, vo veľkej medzinárodnej IT spoločnosti som sa tešil, že uplatním angličtinu, ale na stene som mal filmové plagáty. Trvalo to osem mesiacov, kým som si uvedomil, že to nie je pre mňa. Mal som čerstvých devätnásť rokov a nevedel som to ešte pomenovať, ale dnes viem, že mi v tej práci chýbala kreativita. A keď som sa rozhodol, išlo to akoby samo od seba a celkom prirodzene som začal stretávať ľudí z umeleckého sveta, ktorí žili život, čo sa mne zdal vzdialený a nedosiahnuteľný. A tak som sa aj ja rozhodol skúsiť taký život žiť.
Ako na to zareagovali doma?
Na začiatku možno boli trocha prekvapení, keď som prišiel s prihláškou na Vysokú školu múzických umení, mama sa opýtala: Myslíš, že na to máš? Zamyslel som sa a povedal: Dúfam. To bolo už pred rokmi a dnes sú moja mama aj sestra mojou najväčšiu oporou a to je dobrá duševná výživa.
U koho v ročníku ste študovali, kto vás viedol?
Peter Šimun a Peter Mankovecký, a bola to veľmi zaujímavá jazda, mnohému ma to naučilo. Boli sme vystavení rôznym vplyvom, no ja som vždy filtroval, čo je a čo nie je pre mňa, učili sme sa, skúšali a raz to vyšlo lepšie, inokedy menej.
Čítajte aj Režisérka Tereza Nvotová vlani stihla dva filmy a jednu svadbu
Doteraz čakáte na ohlasy, keď uvedú napríklad váš nový film?
Neočakávam v zásade nič, hoci je príjemné získať pozitívnu reakciu, ale neberiem ju ako potvrdenie mojej práce. Ani Peter Bebjak ako režisér nepríde za mnou po každej klapke a netľapká ma po pleci. Lebo to netreba. Treba tvoriť. Ale poteší ma, keď sa ozve hoci kolega, alebo ktokoľvek cudzí či blízky s tým, že film a vaša práca v nich zarezonovali.
Všetci žijeme veľmi rýchly a uponáhľaný život a preto moja stratégia neočakávať pozornosť je celkom pohodlná. Lenže na premiére som aj tak vždy nervózny. A nielen z toho, ako to ľudia prijmú, ale aj z toho, aby som nezanedbal nikoho, koho som si na premiéru pozval, aby som sa každému venoval. Je to veľký večer pre všetkých a únava aj napätie k tomu patria.
V televízii ste si vyskúšali aj tancovanie ako Janet Jackson a spievanie ako Céline Dion, venujete sa spevu a tancu pravidelne?
Bola to tiež výzva, ako iné ponuky. Najprv som bol vydesený, bolo to hneď ako sme dotočili Správu a teraz úplne opačný extrém, takéto celkom odlišné ponuky ma však ženú vpred. Bol to opäť risk, ale šiel som do toho. Na obrazovke to vyzerá ľahko a zábavne, ľudia sa na to radi pozerajú, ale je to extrémne ťažké, za pár dní si musíte naštudovať nejakú osobnosť, zachytiť jej prejav a nacvičiť si ho. Je to ako workshop: rýchlo niečo nasať, vstrebať a podať ďalej. Poháňal ma, ako zvyčajne, strach a zvedavosť. Tancujem občas na párty a tých som nebol od začiatku pandémie, ale občas si zaspievam, keď sa mi chce.
Máte aj nejaké stále angažmán?
V divadle som nikdy nemal stále angažmán ani som tam dokonca nikdy nebol na konkurze. Divadlo ma však láka, aj teraz robím inscenáciu Zajačik od autorky Evy Borušovičovej v Štúdiu L + S. Je to celkom iný svet ako film alebo televízia, ale je rovnako pestrý. Tiež to prišlo nečakane, a napriek tomu, že som vyštudoval činoherné herectvo, som bol vydesený. Ale, ako už viete, tak to mám rád. Pre pandémiu sme však mali namiesto troch mesiacov skúšok premiéru až po deviatich mesiacoch a stihli sme inscenáciu odohrať len párkrát, vraciame sa s ňou až teraz, od októbra. Hrá tam Zuzana Fialová, Zuzana Vačková, Marián Mitaš, Kristína Svarinská a dúfam, že som nikoho nevynechal.
Takže zatiaľ idete od projektu k projektu. Nechýba vám istota?
Istota je veľmi abstraktná, aspoň ja to tak vnímam. Baví ma ísť z projektu do projektu, niekedy nevedieť, čo bude o rok. Vždy sa však niečo deje a prácu mám. A som za to veľmi, naozaj veľmi vďačný.
Foto: TV JOJ
Spoznávajú vás ľudia na ulici? A chcete, aby vás spoznávali, lebo vám to lichotí?
Stáva sa, že ma spoznajú, ale v Bratislave sa skôr len zastavia a šepkajú si, bez toho, že by ma oslovili, lebo sú zvyknutí, že stretávajú známych ľudí. Inde ku mne rovno prídu a niekedy sa chcú so mnou odfotiť. Herci hrajú pre divákov a chcú to s nimi zdieľať, preto mi príde krásne, ak ma niekto zastaví a povie, že sa mu niečo páčilo alebo aj nepáčilo. Dávajú mojej práci život aj potom ako som ju dokončil.
Aj teraz mi veľa ľudí píše ohlasy na Správu aj na Nemocnicu, ani nestihnem všetkým odpovedať, ale je príjemné mať takú odozvu, je to ako potlesk v divadle. Pritom nie som ten typ, čo potrebuje veľa pozornosti, keď práve nie som v práci, tam je to nevyhnutné.
Takže si nedávate čierne okuliare a na hlavu kapucňu, keď potrebujete ísť do obchodu a chcete byť pri tom chvíľu sám?
Samozrejme, že niekedy nemám dobrú náladu, ale vopred nepremýšľam o tom, že ak budem niekde mrzutý tak si niekto bude myslieť, že som blbec. Každý má právo myslieť si čo chce. Ja sa jednoducho zdvihnem a idem si kúpiť svoj obľúbený croisant a vopred nič neplánujem. Náladu si človek nevyberie. V klobúku chodím bežne, aj v tých tmavých okuliaroch, ale rozhodne nie preto, aby som sa skrýval.
Foto: Ctibor Bachratý
Máte emocionálne veľmi náročnú prácu, poznáte techniky, ako sa od nej odpútať, keď ste vyčerpaný?
Vyčerpanosť k tejto práci patrí, musíte sa so svojou postavou zžiť, ak chcete stvárniť jej vnútorný život, hodiny, dni a týždne sa v nej musíte zmietať a to je zároveň krásne aj pohlcujúce. Keď už máte nejaké skúsenosti, nájdete si svoje spôsoby, ako sa odpútať, a keď treba zasa pripojiť, poznám sa a a viem, čo funguje na mňa.
Niekedy však vaše vnútro prevezme kontrolu, lebo tá práca samotná je aj veľmi inštinktívna. A to sa mi stalo, napríklad pri Správe som bol zmätený, všetky tie ohavnosti vojny ma tak pohltili, že som cítil strašný hnev a únavu. Nechcem byť žiadnym morálnym kompasom, ale keď sa tak dlho zaoberáte nenávisťou a tým, čo dokáže ľuďom spôsobiť a v takom meradle, máte pocit, že je stále okolo vás. Nie že by som sa nevedel od postavy Wetzlera odpútať, ale všetko, čo ju obklopovalo, bolo veľmi silné a trvalo mi dlho, kým som to rozchodil. Ale, ako sa vraví, čas všetko vyrieši a funguje to, zahojíte sa a zregenerujete, len to niekedy trvá. Ja som bol len herec a aj keď som bol vychudnutý a bola to ťažká úloha, po práci som sa išiel najesť a ľahnúť si do teplej postele a nič zlé mi nehrozilo. Tí skutoční ľudia to nemali. A na to som nikdy nezabúdal.
Foto: archív Noëla Czuczora
Máte rád samotu?
Doprajem si ju, keď cítim, že to potrebujem, len tak si niečo prečítať, počúvať hudbu, pozrieť si film, alebo len tak byť sám so sebou. Premýšľať, alebo sa snažiť nepremýšľať vôbec. Je dôležité vedieť sa cítiť komfortne aj osamote. Ale mám rád aj spoločnosť. A všetko, čo k tomu patrí. Ja som detailista a rád si všímam drobné stopy a nápovedy, ktoré okolo seba ľudia zanechávajú a ani o tom nevedia. A nevedia ani to, že si ich všímam. Ale to je práve asi tá výhoda. Som rád, že som schopný veci vnímať. Baví ma to, rovnako ako aj moja práca.
