Ak ich totiž nestihnete vidieť na niektorom z festivalov, do našej distribúcie sa spravidla nedostávajú. Jej zatiaľ posledný celovečerný film Bol som doma, ale… ocenený Strieborným medveďom za réžiu na festivale Berlinale uviedol svojho času festival Art film Fest v Košiciach. Aj túto drámu možno momentálne zhliadnuť on-line.
Dôvod na optimizmus je ešte jeden. Slovenská odnož Dafilms teraz prišla s výberom z tvorby, umeleckým gestom radikálnej filmárky a predstaviteľky takzvanej berlínskej školy. Jej diela – drámu Bol som doma, ale… (2019), nekonvenčnú roadmovie Cesta snov (2016) a krátky film nazvaný Praha, marec 1992 (1992) nakrútený počas jej umeleckého pobytu v Prahe si teraz môžu pozrieť diváci aj so slovenskými titulkami.
Je to príležitosť zoznámiť sa s dielom neobyčajnej filmárky. Angela Schanelec je totiž v každom ohľade umelkyňou, skúma rutinu svojich citlivých a životom dotknutých postáv vo filozofujúcom a hĺbavom tóne.
Vychádza z divadla, experimentuje a skúma najmä hranice rozprávania, dekonštruovania dramaturgickej skladby a s tým spojeného diváckeho zážitku. Našu schopnosť nájsť v príbehu odraz samého seba a stotožniť sa podkopáva, na prvý pohľad, odosobnenou reflexiou fiktívnych hrdiniek a hrdinov. Nevysvetľuje vzťahy, povie len to, čo považuje za dôležité pre premýšľanie. A práve tým sa dotýka našej citlivosti a nabáda uvedomiť si nuansy existencie súčasného človeka.
Čítajte viac Všímaj si, ja ti ukážem
Človek, to nie je len psyché a telo, ale aj otázky bez odpovedí, miesta a kroky neviditeľne odtlačené do ulíc miest, v ktorých sa ocitáme na okamih alebo v nich roky žijeme. Angela Schanelec navštívila Prahu v 90. rokoch a svoje dojmy zachytila na filmový pás. Ako podnet na premýšľanie o postsocialistickej identite jej poslúžili postrehy z eseje Kouzelná flétna Bohumila Hrabala, ktorú autorka v krátkom filme sama predčítava.
Úlomky miest otvárajú naše vlastné, dnes už mysľou takmer opustené a transformované spomienky. Praha, marec 1992 je pätnásťminútovou filmovou úvahou o identite ulíc, ciest a námestí a o individuálnej samote odtlačenej do histórie metropoly, kde už vládne iný režim.
Dráma o slobodnej matke a jej deťoch nazvaná Bol som doma, ale… zahŕňa niekoľko Schanelecovej rozprávačských východísk. Pomalosť rozkrývania predkamerovej reality, informatívna striedmosť, epizodické vrstvenie scén, upozadená logická následnosť a náhle opúšťanie motívov bez ich uzavretia tvoria v prenesenom zmysle až detektívne pátranie po zmysle každodennosti. Film ponecháva otvorený našej interpretácii. Akoby sme postavy zahliadli cez otvorené okná či na ulici a boli vpustení vteliť sa do ich/nášho vlastného intímna.
Kto sa Schanelecovej tvorbe otvorí, symbolicky prijal sám seba. Ak sa vám to stane a nebudete sa vedieť nabažiť, na dafilms.com sú ďalšie filmy Angely Schanelec ako napríklad Marseille, Popoludnie či Môj pomalý život. Ani neviem, ktorý odporučiť skôr.
