Novozélandská režisérka a scenáristka upriamuje svoj umelecký záujem na znepokojujúcu realitu spoločenských predsudkov či očakávaní. Často ho demonštruje na príbehoch zasadených do minulých storočí. Práve pre svoje zaujímavé hrdinky oplývajúce vnútorným nepokojom a silou a tiež podmanivú atmosféru i vizualitu je jednou z najviac uznávaných filmárok súčasnosti.
Držiteľka troch Oscarov za film Piano (1993) sa vrátila k filmu po dvanástich rokoch noirovým westernom Sila psa, ktorý vznikol v koprodukcii so spoločnosťou Netflix.
Šach je rozohratý
Príbeh vzťahovej drámy sa odohráva v americkej Montane na sklonku 20. rokov minulého storočia a kulisy príbehu tvorí ranč obkolesený vyprahnutými horami. Uchvacujúca je najmä vizuálna identita filmu, ktorú má na svedomí evokatívna kamera Ari Wegnerovej. S Campionovou mali rok na predprodukciu filmu a to im dovolilo špekulovať nad všetkými detailmi. Napokon zvolili slnkom vyblednutú farebnú škálu evokujúcu staré pohľadnice a ručne kolorované fotografie a širokouhlý obraz.
Uhrančivé sú aj herecké výkony. Hlavného večne ufúľaného zlosyna stvárnil Benedict Cumberbatch. Stelesňuje drsného Phila vzbudzujúceho hrôzu i ľútosť. Oproti nemu stojí Kirsten Dunstová ako vdova Rose utápajúca svoju úzkosť z nevraživého švagra v alkohole. Philova motivácia, principiálne Rose a jej syna nenávidieť, tu podlieha žánrovej skratke. Šedou eminenciou – podľa scenáristických šablón zosnovanej dramatickej skladačky – je však jej filmový syn Peter. Trochu divný, no nadmieru citlivý a inteligentný tínedžer (Kodi Smit-McPhee) s nežným, ale znepokojujúcim pohľadom. Práve on vnáša do osudom poznačeného príbehu noirové tóniny v zmysle "tichá voda brehy myje”.
Foto: C7nema
Ešte tu máme majiteľa statku Jesse Plemonsa ako Philovho distingvovaného a empatického brata Georgea. Okrem toho, že si do domu privedie manželku, nepredstavuje zásadnejší zvrat. Slušnými spôsobmi reprezentuje konvenčnú spoločnosť amerických boháčov, proti ktorej sa Phil vyhraňuje – neokrôchanosťou a príklonom k prírodným živlom.
Sila psa má výborne vybudovanú gradáciu, chvíľu však trvá, kým sa cez skostnatenú a stereotypnú expozíciu prelúska. Snehová guľa temnej "vzťahovky” sa nabaľuje vrstvením detailov a odhaľovaním skutočností o postavách. Campionovej striktne tradicionalistické rozprávanie nadväzujúce na veľkolepé romantické naratívy historických drám, v ktorých má záľubu, sa však blíži gýču. Ostatne to je aj poznávacím znamením jej tvorby.
Čítajte viac Recenzia: Najznámejší bitkár a milovník znovu ožíva
Klasika od klasičky
Klasická narácia podľa americkej troajktovky s využitím konvenčných vyjadrovacích prostriedkov, ktorú Campionová reprezentuje, je pre kultiváciu filmového rozprávania rovnako významná ako nápaditosť a experiment. Prostriedkom jej umeleckej manipulácie sú emócie a vyhrotené vzťahy, čím však v Sile psa zastiera banalitu konfliktu aj ošúchanú tému. Aj napriek tomu sú kritici filmu naklonení – pozri cenu za najlepšiu réžiu z Benátok a tri ceny z nedávneho udeľovania Zlatých glóbusov vrátane víťazstva v kategórii najlepšia dráma. Ostrieľaný divák však Sile psa nemusí sadnúť na lep, po rozkrytí a analýze jednotlivostí sa odhalí priemerný, hoci profesionálne zvládnutý film. Postavy sú archetypálne, symbolika klišéovitá a vzťahy schematické.
Príbeh dvoch samotárov traumatizovaných minulosťou (jednému umrie otec, druhému mentor a milenec), ktorí sa aj napriek predsudkom zblížia, sme už videli v kine nespočetkrát. Nie, neozvláštňuje to ani noirové ladenie. Z dramaturgického hľadiska je Sila psa nepriestrelná dráma, všetko klape ako hodinky. Kritiku však smerujem k priehľadným scenáristickým nápadom, ktoré ničím neprekvapujú a každý ďalší krok tak možno spoľahlivo predvídať.
