Nielen pre naliehavú potrebu reflektovať témy ako utečenectvo, vojna, autokracia, homosexualita či právo na dôstojný a šťastný život. Predovšetkým preto, že zvolené filmové druhy obratne prestupuje s cieľom scitlivovať publikum a prebudiť v ňom empatiu a porozumenie. Animácia sa zároveň stáva bezpečným prostriedkom na zachovanie anonymity rozprávača. Ten dostáva vo filme meno Amin a kreslený svet sa stáva priestorom pre slobodnú imagináciu jeho traumatických spomienok.
Odteraz si len utečencom
Hlavný hrdina, režisérov spolužiak a priateľ, sa v spoločných rozhovoroch vracia v spomienkach do svojho detstva v Afganistane, z ktorého spolu s matkou a so súrodencami utekajú. Jeho starší brat je už totiž vo veku, keď chlapcov násilne odvádzajú na vojenský výcvik.
Retrospektívy sú animované, no podliehajú úzu dokumentárneho rozprávania. V kľúčových momentoch ilustrujú reálie v umnej skratke archívne zábery. Film počíta s našou zvedavosťou a je dobré si informácie o vývoji situácie v Afganistane (aj v Európe 90. rokov, najmä v Rusku) dohľadať. Konflikt v krajine vypukol v roku 1979 vpádom vojsk Sovietskej armády, trval deväť rokov a prirovnávaný je k vojne vo Vietname.
Aminova rodina mala na útek prostý dôvod. Otec po odvlečení miestnymi úradmi zmizol, zrejme zahynul ako vojak a rodina nechcela dopustiť, aby mal najstarší syn rovnaký osud. Tak sa z minúty na minútu rozhodnú ujsť. Konajú rýchlo, v strachu, nestihnú sa pripraviť, predať dom, premyslieť si stratégiu, navyše jediná krajina, kam možno odísť, je Rusko, ktoré z nich robí vojnových utečencov. Strach ich sprevádza na celej ceste do Európy a aj dlho po tom, čo nájde Amin v Dánsku domov a profesionálne uplatnenie. Nejestvuje podpora pre zraniteľných ľudí na úteku, ktorými sa zo dňa na deň stávajú, a tak sú odkázaní veriť vo svoj šťastný koniec.

Aj napriek extrémom, ktoré rodina na úteku zažíva, vrátane nekonečného čakania v nepriateľskej krajine, zastrašovania zvrchovanou ruskou políciou, končiac absenciou humanitárnej či sociálnej pomoci mali väčšie šťastie ako tí, ktorí sa v 90. rokoch ocitli v záchytných utečeneckých táboroch v Afrike a Ázii. Tam bol podľa sociológa Zygmunda Baumana (a údajov vysokého komisára OSN pre utečencov) viac ako 90 percentám ľudí na úteku pred genocídou či vojnou "zmrazený” sociálny status na utečenec. V praxi to znamenalo zaseknutie v bezčasí za múrmi tábora, v ktorom cesta vpred, za dôstojnou všednosťou, prakticky nejestvovala. Jediný pohyb mohol smerovať naspäť do ich rodnej krajiny. Rovnaké peripetie Amin a jeho rodina zažíva v Európe, no majú šťastie a ich strastiplná cesta pokračuje aj cez Ukrajinu do Škandinávie. Rodina je však rozdelená.
Prestať sa báť
Filmár nachádza Amina v prítomnosti, ako uznávaného akademika, ktorý je však vnútri stále utečencom. Film sa tak stáva aj iniciačným momentom sebaprijatia. Na úteku dostal novú identitu, ktorá ho mala ochrániť, a traumatizovaný strachom sa jej držal dvadsaťpäť rokov. Tajomstvo svojho pôvodu neprezradil dokonca ani svojmu manželovi.

Nápad rozkryť dokumentárny obsah animáciou sa zrodil po pozvaní Rasmussena na dánsky workshop Anidox, zameraný práve na tento kreatívny postup. A práve animácia poskytla protagonistovi bezpečný priestor anonymity a posmelila ho otvoriť sa spovedi pred filmovou kamerou. Amin je svojím spôsobom spoluautorom scenára filmu. Režisérovi sa zveril ako prvému od svojho úteku z Afganistanu. V intimite jeho rozpamätávania sa figurujú len momenty, ktoré v sebe sám uchoval, opätovne ich otvoril a rozhodol sa ich v rozhovore s režisérom zdieľať. Výsledkom je úprimný film otvorený širokému publiku, ktorý prispieva do diskusie o osude ľudí na úteku najmä silou autentickej výpovede.
HODNOTENIE PRAVDY: 5/5 |
---|
Utiecť/ Dánsko / Francúzsko / Švédsko / Nórsko / USA / Slovinsko / Estónsko / Španielsko / Taliansko / Fínsko, 2021, 93 min. |
réžia a scenár: Jonas Poher Rasmussen |
hudba: Uno Helmersson |