Recenzia filmu Utiecť: Zabudni na to, kým si bol

Nielen pre naliehavú potrebu reflektovať témy ako utečenectvo, vojna, autokracia, homosexualita či právo na dôstojný a šťastný život. Predovšetkým preto, že zvolené filmové druhy obratne prestupuje s cieľom scitlivovať publikum a prebudiť v ňom empatiu a porozumenie. Animácia sa zároveň stáva bezpečným prostriedkom na zachovanie anonymity rozprávača. Ten dostáva vo filme meno Amin a kreslený svet sa stáva priestorom pre slobodnú imagináciu jeho traumatických spomienok.

Odteraz si len utečencom

Hlavný hrdina, režisérov spolužiak a priateľ, sa v spoločných rozhovoroch vracia v spomienkach do svojho detstva v Afganistane, z ktorého spolu s matkou a so súrodencami utekajú. Jeho starší brat je už totiž vo veku, keď chlapcov násilne odvádzajú na vojenský výcvik.

Retrospektívy sú animované, no podliehajú úzu dokumentárneho rozprávania. V kľúčových momentoch ilustrujú reálie v umnej skratke archívne zábery. Film počíta s našou zvedavosťou a je dobré si informácie o vývoji situácie v Afganistane (aj v Európe 90. rokov, najmä v Rusku) dohľadať. Konflikt v krajine vypukol v roku 1979 vpádom vojsk Sovietskej armády, trval deväť rokov a prirovnávaný je k vojne vo Vietname.

Aminova rodina mala na útek prostý dôvod. Otec po odvlečení miestnymi úradmi zmizol, zrejme zahynul ako vojak a rodina nechcela dopustiť, aby mal najstarší syn rovnaký osud. Tak sa z minúty na minútu rozhodnú ujsť. Konajú rýchlo, v strachu, nestihnú sa pripraviť, predať dom, premyslieť si stratégiu, navyše jediná krajina, kam možno odísť, je Rusko, ktoré z nich robí vojnových utečencov. Strach ich sprevádza na celej ceste do Európy a aj dlho po tom, čo nájde Amin v Dánsku domov a profesionálne uplatnenie. Nejestvuje podpora pre zraniteľných ľudí na úteku, ktorými sa zo dňa na deň stávajú, a tak sú odkázaní veriť vo svoj šťastný koniec.

Čítajte viac Recenzia: Zvieracie nebo existuje a je čarovné

Aj napriek extrémom, ktoré rodina na úteku zažíva, vrátane nekonečného čakania v nepriateľskej krajine, zastrašovania zvrchovanou ruskou políciou, končiac absenciou humanitárnej či sociálnej pomoci mali väčšie šťastie ako tí, ktorí sa v 90. rokoch ocitli v záchytných utečeneckých táboroch v Afrike a Ázii. Tam bol podľa sociológa Zygmunda Baumana (a údajov vysokého komisára OSN pre utečencov) viac ako 90 percentám ľudí na úteku pred genocídou či vojnou "zmrazený” sociálny status na utečenec. V praxi to znamenalo zaseknutie v bezčasí za múrmi tábora, v ktorom cesta vpred, za dôstojnou všednosťou, prakticky nejestvovala. Jediný pohyb mohol smerovať naspäť do ich rodnej krajiny. Rovnaké peripetie Amin a jeho rodina zažíva v Európe, no majú šťastie a ich strastiplná cesta pokračuje aj cez Ukrajinu do Škandinávie. Rodina je však rozdelená.

Prestať sa báť

Filmár nachádza Amina v prítomnosti, ako uznávaného akademika, ktorý je však vnútri stále utečencom. Film sa tak stáva aj iniciačným momentom sebaprijatia. Na úteku dostal novú identitu, ktorá ho mala ochrániť, a traumatizovaný strachom sa jej držal dvadsaťpäť rokov. Tajomstvo svojho pôvodu neprezradil dokonca ani svojmu manželovi.

Čítajte viac Festival v Cannes premietne pokračovanie filmu Top Gun, uvedie ho Tom Cruise

Nápad rozkryť dokumentárny obsah animáciou sa zrodil po pozvaní Rasmussena na dánsky workshop Anidox, zameraný práve na tento kreatívny postup. A práve animácia poskytla protagonistovi bezpečný priestor anonymity a posmelila ho otvoriť sa spovedi pred filmovou kamerou. Amin je svojím spôsobom spoluautorom scenára filmu. Režisérovi sa zveril ako prvému od svojho úteku z Afganistanu. V intimite jeho rozpamätávania sa figurujú len momenty, ktoré v sebe sám uchoval, opätovne ich otvoril a rozhodol sa ich v rozhovore s režisérom zdieľať. Výsledkom je úprimný film otvorený širokému publiku, ktorý prispieva do diskusie o osude ľudí na úteku najmä silou autentickej výpovede.