Pätnásťtisíc záberov je história jedného človeka
Vďaka domácim videám nakrútených dedom sa Ihor stáva opäť dieťaťom, no Burlaka túto čarovnú schopnosť rozpamätať sa a precítiť minulosť nenávratne stráca. Jeho vnuk sa preto púšťa do záchrannej akcie. Burlaka používal kameru ako pero zapisujúce každodennosť. Často nakrúcal rodinu a banalitu, ktoré mu boli vzácne.
Formát vizuálnych denníkov povýšil na poetickú esej už bard experimentálneho filmu Jonas Mekas. Azda i preto sa mi pri sledovaní pasáží zostavených z Burlakových archívov núkajú formálne zaujímavejšie riešenia, ako rozvíjať tému pamäti a rekonštruovať minulosť nanovo, priamo cez filmové a fotografické skice.
Čítajte viac Ruskí umelci si nesplnili úlohu - hovoriť o režime
Ivaňkov debut, hoci oplýva nesmiernou autenticitou a témou presahujúcou dobu svojho vzniku, zostáva v kreatívnej plachosti. Leonid Burlaka pôsobil ako kameraman počas sovietskej éry a vtedajšiu umeleckú tvorbu – rovnako ako v bývalom Československu – definovali politické dogmy. Film bol slúžkou propagandy, nakrúcalo sa mnoho vojnových drám.
Tie sa po roku 1965 stávali čoraz zásadnejšími v tvorbe kolektívneho vedomia o histórii druhej svetovej vojny, v snahe budovať zocelenú sovietsku identitu. Mnohé prikrášlenia dejín zostali v Rusku dodnes v školských učebniciach.
Kolíska sovietskeho filmu
Prístavná Odesa sa stala už v počiatkoch kinematografie, na začiatku 20. storočia, mekkou filmu, no slobodný umelecký duch tu čoskoro padol do rúk sovietskeho diktátu. Burlaka tvoril, podobne ako mnohí filmári z tuzemskej Koliby, pod prizmou prispôsobenia sa témam a látkam odklepnutým schvaľovacími komisiami.
Na mnohé filmy tejto dlhej éry, hoci niektoré kvalitou spracovania aj citlivosťou voči zobrazenému prerazili hustú hmlu propagandy a stali sa dielami s dejinným trvaním, sa v súčasnosti nahliada negatívne. Socializmus zostáva stigmou.
Ivaňko nejde po probléme odvrhnutého národného umelca a nenakrútil ani esej o zabúdaní. Subtílnymi a strohými interakciami so starými rodičmi, v ich bežných dňoch a prostrediach, a rovnako nenútenou snahou vydolovať dedove spomienky pomocou fotiek, nabáda publikum nad týmito témami uvažovať. Fragile Memory sa tak stáva albumom pretkaným rozhovormi vnuka so starými rodičmi, ktoré obklopuje všadeprítomná nostalgia neodvratnej rozlúčky.
Burlaka skončil aktívnu kariéru kameramana v 80. rokoch, s kamerou však ďalej – a o to intenzívnejšie – dokumentoval to, čo ho bezprostredne obklopovalo. Rodina, miesta a mestá, ktoré človek navštívi, zaznamená a opäť si tak môže sprítomniť pocity aj vône. Mladý filmár sa ich snaží dedovi pripodobniť cez jeho vlastné archívy, volá ho späť do sveta.
Po kameramanových nevyvolateľných spomienkach však zostáva temno, odumretie a skrytý smútok. Burlaka si postupom filmového času nevybavuje ani dcéru. "Povedz mi o tom viac, možno sa rozpamätám,” nabáda vnuka. Ten svoju snahu dokumentuje, aby dedovi napokon zorganizoval putovnú výstavu fotiek z jeho starých poškodených negatívov a napokon mu venoval aj tento krehký a nedokonalý film.
Fragile Memory je v mnohom rozpačitý debut, vyčítať sa mu dá mnohé vrátane dramaturgie. Ako intímne portrétovanie staroby na pozadí dejinných udalostí či ako okienko do ukrajinskej filmovej histórie rozhodne obstojí. Nie je to však všetko.
Ivaňkov osobný a zároveň zvláštne strohý postoj doznieva v introspekcii a núti premýšľať o zásadných témach. O rodine, o strete generácií a ich vzájomnosti. Prežívame každý svoju autenticitu a v nej svoje problémy, iné ako naši starí rodičia, a predsa tu pokračujeme v ich prítomnosti. Zmenili sa len kulisy príbehu, témy aj osudy sa stáročia opakujú.
