Ako sa zrodil nápad nakrútiť ten dokument?
Bola to náhoda. Našli sme dedkov starý archív a ja som mu z neho ukazoval rôzne fotografie, aby som mu oživil pamäť. Zaujímavé je, že objavené fotky a filmové negatívy pochádzali zo 60. rokov, keď bol asi v rovnakom veku ako teraz ja.
Práve sa mu rozbiehala kariéra a bola to dôležitá etapa nielen v jeho živote, ale aj v sovietskej kinematografii. Ten materiál má teda spojitosť s jeho životom, no aj s históriou sovietskeho filmu a vôbec krajiny. Navyše to boli dobré podnety na to, aby spomínal.
Tvrdíte, že objavený archív je veľmi dôležitý a cenný. Ponúknete ho nejakej inštitúcii?
Chcel by som. Obsahoval 450 filmov a asi 16-tisíc fotografií. Hľadáme archív, ktorý by sa na to hodil a bol by bezpečný. Ponechať ten materiál teraz v Kyjeve počas vojny by bolo riskantné. Problém je, že väčšina archívov nemá podmienky na to, aby také veci uchovala a ľahko sprístupnila.
Váš dedko trpí na neliečiteľnú demenciu, ktorá ho pripravuje o pamäť. Pomohol film, aby sa mu vrátili spomienky na ľudí či udalosti?
Nie, na jeho chorobu to nemalo vplyv. Už je, žiaľ, veľmi starý a zdravotný stav sa mu nezlepšuje. Boli chvíle, keď sa na niečo rozpamätal alebo spoznával osoby na fotkách, no to súvisí aj s povahou choroby. Tí ľudia strácajú najprv spomienky na to novšie, takže si napríklad lepšie pamätajú to, čo zažili v 60. rokoch, ako to z 80. rokov.
Leonid Burlaka sa podieľal na nakrúcaní asi 30 filmových diel. Jedným z nich bola i obľúbená krimiséria Miesto akcie nemeniť! z roku 1979. Hral v nej slávny ruský básnik, herec a pesničkár Vladimir Vysockij. Rozprával vám o ňom dedko?
Áno, pri nakrúcaní sa stretli dvakrát. Neboli blízki priatelia, ale poznali sa. Viem, že Vysockij chcel v roku 1980 nakrútiť aj film ako režisér a ozval sa dedkovi, aby mu robil kameramana, no k tomu už, žiaľ, neprišlo, pretože Vysockij náhle zomrel.
Narodili ste sa až po rozpade ZSSR. Vedeli by ste porovnať situáciu filmárov na Ukrajine v súčasnosti s tou počas sovietskej éry?
Čo sa týka sovietskeho filmu, myslím, že situácia bola podobná ako v iných socialistických krajinách. Je škoda, že už zanikli veľké filmové štúdiá, ktoré vlastnil štát, a, prirodzene, sa i menej nakrúca, ale treba pamätať tiež na to, že v Sovietskom zväze išlo vlastne o veľmi uzavretý trh a zväčša sa premietali len domáce filmy.
Rozdiel vidím aj v tom, že oproti tej dobe sme prišli o obrovské množstvo kín, hlavne v malých mestách a na dedinách. Na druhej strane však za socializmu neexistoval nezávislý film. Celý proces i tvorbu kontroloval štát.
A dnes? Môžu už ukrajinskí filmári tvoriť slobodne?
Ak sa pozrieme na obdobie pred vojnou, pred dvoma rokmi alebo rokom, pravda je, že by bolo ťažké zohnať peniaze na film, ktorý by kritizoval vládu. Napriek tomu sa domnievam, že podobné je to aj v iných krajinách východnej Európy. Teraz nie sú peniaze na kultúru, lebo je vojna. Čím skôr sa skončí, tým skôr budú aj financie na filmovú tvorbu.
Vo vojne vraj bojujete aj vy – v domobrane – a dostali ste len pár dní voľna, aby ste u nás mohli uviesť svoj film…
Nie som priamo zapojený do bojov. Som členom skupiny dobrovoľníkov, ktorá sa volá Babylon '13. Sme dokumentaristi, filmovali sme už udalosti na Majdane, potom na Donbase a teraz dokumentujeme vojnu. To je náš spôsob boja. Je však aj veľa filmárov, ktorí sa pridali k armáde ako radoví vojaci. Mnohí tiež slúžia ako operátori dronov, lebo s tým majú bohaté skúsenosti vďaka filmovaniu.
Ruským umelcom dnes zakazujú vystupovať v zahraničí, ak neodsúdia vojnu na Ukrajine alebo Putina. Počuť však aj hlasy, že by ich nemali trestať za ich politické postoje. Čo si o tom myslíte?
Ak sa rozhodneme, že Rusku obmedzíme všetky možnosti v Európe, napríklad odstavíme ruské banky, lietadlám uzavrieme vzdušný priestor alebo Rusom nebudeme udeľovať víza, tak prečo by sme im mali dovoliť uvádzať filmy na festivaloch? V tejto otázke sa nedá zostať niekde v strede, buď ste na jednej, alebo na druhej strane.
Samozrejme, nemožno zakazovať celú ruskú kultúru, napríklad ruských klasikov, ktorí nemajú nič spoločné s režimom. Ani Michelangelo nemal nič s Mussolinim alebo Goethe s nacistami. Aj Rusko je krajina, ktorej umelci v minulosti vytvorili majstrovské diela.
Čítajte viac Recenzia: Keď slávny ukrajinský kameraman stratí pamäť
Aké riešenie by teda bolo prijateľné?
Všetko treba posudzovať veľmi starostlivo – každý jeden film, každého umelca. Ak nie je stúpencom súčasnej ruskej politiky a v Rusku má pre to problémy, prečo by sme ho v iných európskych krajinách mali zakazovať? Treba si však uvedomiť, že vojna nevypukla iba preto, lebo tam majú zlého Putina a ostatní Rusi sú dobrí, len trpia pod režimom.
Väčšina z nich ho totiž podporuje a súhlasia s tým, čo robí. Jeden z dôvodov, prečo k vojne došlo, je, že po rozpade Sovietskeho zväzu takmer nikto, najmä ľudia na oficiálnych miestach, neponúkol nový, kritický pohľad na totalitný režim v ZSSR.
V Rusku stále majú komunistické pamätníky, Leninovo telo uprostred Červeného námestia, ulice pomenované po komunistoch. Nezbavili sa sovietskej minulosti ani ju neodsúdili. Mnohí stále uctievajú Stalina. Aj preto sa snažia o obnovenie ZSSR.
Podľa vás za to nesú vinu aj umelci?
Áno, nespravili si domácu úlohu. Hovoriť o tom, aký bol sovietsky režim neľudský, je práca i pre umelcov, televízie či vedcov. Raz to aj tak budú musieť urobiť. Inak sa nič nezmení, pretože 140 miliónov ľudí žije v akomsi imaginárnom svete, ktorý vytvorila putinovská propaganda.
Niekto by im už mal otvoriť oči. Nemôže to však spraviť nikto z Ukrajiny, z USA či zo Slovenska, lebo by mu neverili. Musí to byť niekto z Ruska. Preto by sme nemali paušálne trestať všetkých ruských umelcov, ešte ich budeme potrebovať.
Máte nejaké plány, čo budete robiť po vojne? Chcete ďalej nakrúcať filmy?
Neviem, čo bude po vojne. Aby som bol úprimný, plány si robím len na najbližšie dva dni. Najprv sa musí skončiť vojna.
