Aké máte spomienky na veľké turné po Slovensku s Ondřejom Soukupom a Richardom Müllerom v roku 2019?
Mali sme 30 koncertov! Precestovali sme krížom-krážom celé Slovensko a všetko bolo dobré Priateľské prijatie, veľa ľudí v publiku, ale to je obraz, ktorý nie je reprezentatívny. Prišli tam ľudia, ktorí milujú Richarda alebo Ondra, alebo nás všetkých, to sa nedá presne určiť. Bolo to ale zaliate slnkom a krásne pre mňa práve bolo, že sme precestovali Slovensko durchom durch.
Vo filme Rocker versus politik sa stretávate aj s prezidentkou Zuzanou Čaputovou, ale diváci sa dozvedajú aj o vašich pracovných vzťahoch v oblasti umenia. Ktoré by ste pripomenuli?
V Štátnom divadle Košice uviedli balet Odysseus na moju hudbu, robil som tam aj balet Sándor Márai a balet Milada Horáková.
V Modrom salóne SND sa zasa hrá inscenácia Sova, ktorú napísala vaša dcéra Natálie. Videli ste toto predstavenie?
Áno. Nechodím síce na svoje vlastné realizácie, ale na realizácie iných ľudí a detí chodím. Takže Sovu som videl už dva alebo tri razy.
Čítajte viac V Kocábovej Sove excelujú babka a vnučka
Je tam predobrazom postavy babičky vaša mama?
Je síce predobrazom, ale spisovateľ, v tomto prípad je to Natálka, príbeh obyčajne potiahne ďalej. Aj táto hra sa uberá do polôh, ktoré už nemajú s mamou veľa spoločného. Ten jej predobraz je jednoznačný, ale jednotlivé scény sa jednoducho nikdy neodohrali.
Vaša mama Darja Kocábová je aj vo filme veľmi milá, vtipná, starostlivá. Niečo z jej osobnosti a podoby je aj vo vás. Máte hudobný talent aj z jej strany?
Babička, čiže matka mojej matky, bola fantastická klaviristka. Mala talent od Boha. Ona hudbu nikdy neštudovala, bola „listařka“ a hrala, akoby mala šesť rokov konzervatória. Dali ste jej napríklad Dvořáka alebo Beethovena, a ona išla rovno na to. Neviem, kde sa také talenty berú. Nikto u nás nikdy nevedel to, čo vedela ona. Navyše bola Myslivečková, čiže je možné, že ide o rod skladateľa Josefa Myslivečka. Ale nie sme si celkom istí, lebo rodokmeň nemáme skompletizovaný. V rodine sa to tradovalo, ale dokázať sa to nedá. Myslivečkovcov mohlo byť viac. Viac vetiev. Ale mama píše krásne básne. Určite má umelecký talent.
Foto: Profimedia
Sleduje vašu tvorbu, ale vo filme sa k nej vyjadruje aj váš už nebohý otec Alfréd Kocáb. Hovorí, že ste sa púšťali mnohými smermi, vraj ste sa mali viac sústrediť na jednu vec. On by z vás mal asi najradšej skladateľa vážnej hudby?
On by mal zo mňa najradšej farára! A keď sa to nepodarilo, tak vo filozofických podobenstvách vyjadroval, ako by to malo byť. Otec sa však v skutočnosti nikdy nezaujímal, ktorú hudbu budem robiť. Jemu išlo o zásadnú vec – aby jeho syn bol farár a zvestoval slovo Božie. On vo filme iba skonštatoval, že skáčem zo štýlu do štýlu, ale – prečo by muzikant neskákal zo štýlu na štýl, nie? Otec len poukazoval na to, že som štýlovo akoby roztrieštený. Od jazzu cez vážnu hudbu až k rocku. Otcove sentencie boli vždy perfektné, ale niežeby mi on niečo radil. To skôr mama.
Kam vás smerovala?
Chcela, aby som bol organista. Neviem prečo. Pohľad na organistu je spektakulárny, hrá rukami aj nohami, a to sa jej asi páčilo. Iný dôvod pre to nebol.
Hovoríme o tom, ako sa o vás starali rodičia, ale vy sa staráte v posledných rokoch o svoju mamu. Vo filme vidno, že je s vami šťastná. Aj kameramanka filmu Olga Špátová hovorí, že to je dnes až nevídané, aby sa syn tak staral. Ako ste si vybudovali taký úžasný vzťah?
To nie je len otázka vzťahu. To je synovská povinnosť. Ja sám som rozvedený a mama je už šesť rokov u mňa. A mám ešte desaťročného Dávidka a ďalšie tri deti, ktoré sú už dospelé. Mama má 92 rokov, nie je to jednoduché, takže mi to uberá veľa slobody. Nemôžem napríklad nikam cestovať. Keď som jej povedal, že idem na Slovensko s filmom a že tam budem spať, tak plakala, že už nemôže byť sama. Ale ja si myslím, že človek si túto povinnosť musí splniť. Postarať sa o rodičov.
Dáva vám aj energiu?
Samozrejme. Ona je bývalá psychologička, čiže dokáže sa sústredene o veciach baviť. Troška má problém so sluchom a so zrakom, ale keď s ňou hovoríte do telefónu, tak máte pocit, že je o dvadsať rokov mladšia než v skutočnosti.
Mama je aj pôvabná žena a podľa záberov z filmu bol taký aj otec. Mali zaujímavé tváre. Myslím si, že aj ako diplomat ste veľa dosiahli vďaka rodinným génom. Aj keď ste sa nestali farárom, niečo z tej profesie v sebe cítite?
To tam je.
Po ocenení na festivale Děčínska kotva v júni 1989 ste v priamom televíznom prenose povedali, že každý národ má takú vládu, akú si zaslúži. Vo filme to hovoríte nežne, s oduševnenou tvárou pôvabného mladíka, ktorý sa snaží postupovať podobrotky, jemne. Boli situácie, keď ste museli byť aj tvrdý?
Pozrite sa, tá kresťanská výchova má minimálne jednu výhodu, a to v tom, že vám nastaví jasný a pomerne neochvejný rebríček hodnôt. Povinnosti, práva, to všetko je v Desatore obsiahnuté. Mňa každú nedeľu otec budil, stiahol zo mňa perinu a povedal: je pol desiatej, už je kostol, ideme. Nediskutovalo sa, či chcem, či nechcem. Rok má 52 nedieľ a boli ešte aj nejaké príležitostné omše. Čiže 60-krát desať rokov, to máte 600 návštev dvojhodinových bohoslužieb.
Možno aj viac. Takže v kostole strávite obrovský kus života v kresťanskom prostredí, a to sa vám vryje do povahy. A keďže to kresťanstvo je jednoznačné, tak vy to, pokiaľ nemáte celkom zlú pamäť, jednoducho nepopletiete: kto po tebe chlebom, ty po ňom cukrom. To tam nie je napísané, ale, pokiaľ si pamätáte, ako to v tej Biblii je, tak máte jasnú orientáciu. To mi pomáhalo pri rozhodovaní. Dobro, láskavosť, láska. Snaha pochopiť tých druhých, trebárs aj nepriateľov. To mi uľahčovalo cestu.
Čítajte viac Recenzia: Michael Kocáb mal aj svoj múr nárekov
Vo filme Olgy Sommerovej sú také situácie. Pre divákov budú asi zaujímavé rôzne vyjednávacie dialógy.
Ja som sa mohol napríklad skamarátiť so sovietskym generálom, veliteľom strednej skupiny sovietskych vojsk Vorobjovom. To bol vnímavý človek, bol to predstaviteľ okupačnej mocnosti v dobe, keď už sám videl, že okupácia je nezmysel. On nás chápal, obdivoval Havla, obdivoval mňa, my sme mali do určitej miery rešpekt k nemu, hoci on tú okupačnú mocnosť viedol. A keď tam bola dohoda, že do tohto a toho dňa tých vojakov vyvedie, on to fakt splnil na minútu, ešte s predstihom. A rád. S niektorými sa dalo dohovoriť, s niektorými nie. Niektorí boli zaťatí. Vojaci boli lepší, komunistickí funkcionári horší, ale tiež sa tam našli ľudia, s ktorými sa dalo dohovoriť. Je jasné, že keď na to pôjdete po zlom a začnete ich rovno urážať, nikam nedospejete. Ale keď si vytýčite isté mantinely dohody, tak sa niekam dostanete. To mi pomáhalo, a to sú kresťanské princípy.
Mali ste niekedy aj trému pred takým rozhodujúcim rozhovorom?
Samozrejme, to áno. Bol som mladý, mal som 35 rokov, trému som mal, ale celkom malú, lebo som si uvedomoval, že to, za čo bojujeme, je také jednoznačné, pozitívne a bezdiskusné a riskantné, že tam bolo aj právo na omyl. Hovorili sme si, že ak to pobabreme, ak sa nám to nepodarí a neskončí sa to dobre, tak v najhoršom dopadneme ako Dubček v roku 1968. Horšie to byť nemôže. Nie, my sme mohli len vyhrávať. Prehra bola jasná – normalizácia, pokračovanie socializmu. Nikto by sa tomu nečudoval, lebo pred nami nikto nikdy nedokázal povaliť socializmus na chrbát. Takže sme nemali žiadnu obavu, že sa niečo zhorší a mohli sme len postupovať hore a nakoniec sa to podarilo.
