Recenzia Kaprkód: Keď sa z objektu záujmu stane spoluautor filmu

Vstať z mŕtvych

Skúmaním Kaprových súkromných filmových archívov, listov a predovšetkým jeho hudby ho autorka v subtílnych detailoch resuscitovala. Hoci Jan Kapr zomrel v roku 1988, na plátne vstáva z mŕtvych a odovzdáva sa rozprávačke, ktorá do jeho intimity vstúpila ako archeologička z budúcnosti.

V neustálej dynamickej komunikácii s výsostne intímnym filmovým Kaprovým archívom je hudba. V nej sa odráža aj súčasná interpretácia Kapra. V jeho tvorbe je všetko, čo ho obklopovalo a utváralo ako umelca, čím sa jeho život stal zverejneným a politickým. Sprvu ho sledujeme ako komunistu, zúčastňuje sa na verejnom živote, neskôr, po precitnutí z optimizmu, je izolovaný na chate pri jazere, na dvore s hospodárskymi zvieratami, s manželkou, s priateľmi a rodinou. V úzadí ako zakázaný umelec sa usiluje nájsť vlastný jazyk. Šifruje kódy, odovzdáva skúsenosť, zrkadlí ju v kryštáloch, rozbíja vedomé, poznané, hľadá nedefinované. Uniká realite, uniká režimu, nie je rybou ani rakom.

Nápad nakrútiť film vznikol práve po objavení Kaprových filmových archívov. Rozprávačom, hoci prevažnú časť filmu nemým, je samotný umelec. Králová tento efekt dosahuje rekonštrukciou hudobníkovho sveta prostredníctvom archívnych záberov z jeho každodennosti, ktorú si sám "režíroval”. Jeho príbeh navyše zdôrazňuje silu náhodných peripetií ako iniciačných momentov prerodu. Takým bol ťažký úraz na gymnastických kruhoch a neskôr gangréna. Obe znamenali zvrat v Kaprovej tvorivosti.

Čítajte viac Najlepší český dokument vlaňajška: Skúška umenia dopadla úspešne

Metóda dialógu funguje aj napriek tomu, že Kapr nakrúcal bez zvukového záznamu. Jeho filmové archívy vznikli na osemmilimetrovú kameru a sú kompozične premyslené, často vypointované a režijne usmernené. Nejde len o klasické domáce videá, kde rodinní príslušníci kývajú do kamery alebo rozbaľujú darčeky. Kapr a jeho blízki hrajú miniatúrne etudy, často vtipné, dosahujúc poetiku nemých grotesiek. Príznačná je napríklad guľovačka či skladateľ kotúľajúci sa v hlbokom snehu po svahu, alebo schuti "spásajúci” trávu na lúke.

Králová vstupuje do jeho intimity, komentuje ju z odstupu, a predsa láskavo. Sofistikovane nadväzuje na jeho tvorivú metódu šifrovania, refrénovito zdôrazňuje, kontrastne vyvracia, priznáva svoju pozíciu objavujúcej rozprávačky. Ako nestranná archeologička, hoci vychádza z faktov a z histórie, vytvára subjektívny obraz týchto udalostí, nanovo oživuje Kapra. Dáva mu plný dych a jeho tvorbu tým potvrdzuje ako nesmrteľnú.

Foto: Filmtopia

jan kapr Skladateľ Jan Kapr vo filme Kaprkód.

Prominent aj disident

Kapr je ako obojživelník v neustálom pohybe. Premenlivosť jeho vnútorných svetov odzrkadľuje aj hudba interpretovaná vo filme kolektívnym hrdinom, Českým filharmonickým zborom Brno. Práve zbor sa dostáva do dialógu s autorkou. V strohom prostredí bielych stien, v premyslených kompozičných sekvenciách vstupujú hudobníci do deja a stávajú sa živou sudičkou Kaprovho života. Fakty zaznievajú zhudobnené na motívy jeho partitúr. Královej sa tak darí formálne jednoducho, a predsa nápadito komentovať minulosť a posúvať ju do prítomnosti, kde sa jej môžeme nanovo dotknúť. Uhrančivý a takmer vždy usmiaty Kapr prežil celý život v neslobode a útočisko nachádzal v tvorbe, na chalupe pri jazere, v láske a u svojich najbližších.

Film symbolicky otvára slovná hračka "ani ryba, ani rak”. Kapr bol prominentom režimu aj disidentom, tvoril poplatne aj experimentoval, bol rodinne založený aj rozvedený. V čase pokročilého komunizmu za hrdzavejúcou železnou oponou mu prichádza do cesty ďalšia zdravotná komplikácia – gangréna. Kapr vtedy objavuje túžbu vyjadriť nevyjadriteľné, nachádza osobnú notu a vlastný zvukový poriadok. Vynašiel unikátny kompozičný princíp šifrovania a ako tvorca tak napokon prekonal smrť, ktorú môže poprieť len umenie.