Najlepší český dokument vlaňajška: Skúška umenia dopadla úspešne

Nemusíte súhlasiť

Filmári vyšli z jednoduchého, no o to údernejšieho námetu, aby metódou čistej observácie talentových skúšok na umeleckú akadémiu položili komplikované otázky nielen o súčasnom umení. Na vzorke rôznorodých identít a osobností z umeleckého prostredia reflektujú plejádu dôležitých spoločenských pohybov aj fenoménov a ukazujú, aké ťažké je zorientovať sa v množine pocitov a očakávaní od súčasného sveta.

Je dôležité zdôrazniť, že ide o autorský dokument, ktorý využil filmové prostriedky – predovšetkým strih, montáž, gradáciu i ticho a kompozíciu záberu (často statické celky a polocelky) – na vyjadrenie svojho videnia zobrazovanej skutočnosti. Skúšku umenia by sme teda nemali vnímať ako hĺbkovú analýzu umeleckej ani pedagogickej praxe a už tobôž nie ako obžalobu postupov či ich spochybňovanie. V odborných kruhoch totiž film nielenže podnietil diskusiu, ale zaslúžil si aj kritiku napríklad pre akcentovanie rozdielu medzi mladými, neskúsenými uchádzačmi a vzdelanými profesionálmi, ktorí majú navrch, či pre výber a zoradenie scén. Spochybňovať dokumentárnu etiku pre humorný či ironizujúci tón je spiatočnícke a pri filme, ktorý citlivo vystihol všetky polohy pozorovanej udalosti, irelevantné.

Komrzý a Bojar skúmajú pozíciu súčasného umelca v spoločnosti, jeho význam alebo bezvýznamnosť pre iných, spochybňujú sebaprezentáciu aj prekračovanie limitov, snahu umenia šokovať, ale položia aj otázky týkajúce sa sexuálnych identít, partnerských vzťahov a v neposlednom rade vzťahu umelca k sebe samému. Nakrúcanie prebiehalo v súčinnosti s niekoľkými štábmi a výsledkom je forma mozaiky. Autori vyberajú pre tému podstatné postavy a ťažia z naturelu svojich sociálnych hercov, ku ktorým si divák okamžite buduje vzťah. Pohľad do prostredia a do jeho problémov je empatický, hoci ich bystrému oku neuniknú ani kontroverzné momenty. Takým je napríklad scéna, kde vrátničky komentujú výzor študentov, čo graduje do transfóbnych poznámok.

Čítajte viac Nakrútil by Hanák Papierové hlavy aj dnes?

Grotesknosť, ktorú kritika tiež spochybňuje, vyplýva do veľkej miery z metódy pedagogického kolektívu vychýliť uchádzačov a uchádzačky z komfortnej zóny a odhaliť, čo by za iných okolností neukázali. Práve tieto momenty sú pre diskusiu o umení nosné. Všetky zvolené prostriedky otvárajú priestor polemizovať a zapájajú publikum do živej diskusie s filmom. A darí sa to aj napriek tomu, že sa látka týka veľmi špecifického a uzavretého prostredia.

Hľadáme spoločné telo

Filmári mali povolenie nakrúcať v troch ateliéroch. V úvode hodnotí pedagogický zbor jednotlivé diela a spomedzi nadšených aj sarkastických komentárov vyčnieva pri jednom z uchádzačov zásadná veta: „Zle sa s ním komunikovalo“. A to je problém.

Hľadajú totiž takých, pri ktorých predpokladajú vzájomnú koexistenciu a smerovanie k spoločnému rozvoju a obohacovaniu sa počas štúdia. Tvoriť v bezpečnom a slobodnom prostredí s dobre nastaveným hodnotovým rámcom vyžaduje demokraciu, čím téma presahuje fungovanie umelca v umeleckej inštitúcii či žiaka umeleckej školy na úroveň spoločensko-politickú. Študovať a vyučovať ako spoločné telo, ktoré sa brodí tŕnistou húštinou vo vzájomnej opatere je aj utopickou túžbou po budúcnosti celého sveta.

Foto: Film Expanded

Skuska umenia Záber z filmu Skúška umenia.

Proces spoznávania sa s budúcimi študentmi je v mnohých momentoch úsmevný. Graduje do absurdných zadaní: sledujeme mládež, ako na požiadanie profesorov kričí z plných pľúc alebo poslepiačky kráča v stopách vedúcej ateliéru po meste. Autori ukazujú mozaiku vzťahov v zárodku, prvé stretnutia, ktoré sú však v mocenskom nepomere. Za dlhší koniec ťahajú pedagógovia, ktorí rozhodnú o osude mladých umelcov. Autori tu výberom scén a protagonistov upriamujú pozornosť na otázky: „Prečo tvoríš? Má z toho okrem teba osoh niekto iný?“ A odpovede príliš mladých uchádzačov sú síce egocentrické a infantilné, no o samotnom procese tvorby, ktorý je spontánny a ešte mu chýba hlbšie poznanie, vypovedajú pravdivo.

Skúška umenia v subtílnych detailoch – najmä v intímnych dialógoch vedúcich ateliéru v ústraní svojich kabinetov, kde si aj poplačú, či v nemých, kontemplatívnych momentoch prípravy kávy a zapisovania poznámok – prízvukuje neľahkú úlohu dosiahnuť a udržať kolektív a jeho budúci spoločný pohyb. A s ním aj pohyb umenia, ktoré bez debaty potrebujeme.