Režisér Mano Khalil: Radikáli v Sýrii žnú ovocie zo stromov nenávisti

Khalilov nový celovečerný film sa predstavil na množstve festivalov po celom svete a odniesol si až 63 medzinárodných ocenení. Dej snímky sa odohráva v sýrskej dedinke počas 80. rokov minulého storočia.

Hlavným hrdinom je malý chlapec Šero, ktorého dovtedy pokojný život sa začne radikálne meniť po tom, čo do ich školy prišiel nový učiteľ. Jeho cieľom je urobiť z detí presvedčených nasledovníkov nacionalistického režimu – preto ich namiesto matematiky či histórie učí, ako sa najlepšie zbaviť Židov. Vyučovanie navyše prebieha výlučne v arabčine, ktorej Šero vôbec nerozumie. Cudzia mu je aj nenávisť voči Židom, ktorí sú jeho dobrými susedmi.

Propaganda v školách

Snímka bola inšpirovaná Khalilovým vlastným detstvom. Vracať sa k udalostiam z detstva, ktoré neboli vždy veselé, však preňho nebolo ťažké. „Prežil som to ako dieťa a scenár vo mne žil 30 rokov. Počas tohto času som ho niekoľkokrát aktualizoval. Bol som ovplyvnený tým, čo sa dialo v Sýrii a na Blízkom východe, tým, ako som sa sám vyvíjal ako človek. Vrátiť sa naspäť k detstvu nebolo až také tragické. To, ako som to prežil a stále prežívam, sa nezmenilo,“ hovorí režisér.

Dôležitou súčasťou filmu je súdržnosť obyvateľov malej sýrskej dediny, vďaka ktorej sa im podarilo zvládnuť neľahký osud. „Keby neexistovala naša kurdská identita, boli by sme stratení a zničení vlnou nenávisti, ktorou nás napumpovali na úradoch, v školách, na uliciach,“ vysvetľuje Khalil.

Čítajte viac Recenzia filmu Susedia: Aký bol život kurdského chlapca v Sýrii 80. rokov?

„Našťastie sme mali milých rodičov, ktorí nám hovorili, v čom je rozdiel. Ukazovali nám jeden svet nenávisti, vykorisťovania a diktatúry, tmavého tunela bez nádeje, a druhý svet, ktorým bol náš kurdský život. Počúvali sme našu hudbu, mama nám rozprávala príbehy a rozprávky. S rodinou sme našli balans, mohli sme rozprávať po kurdsky bez toho, aby nás niekto zbil.“

Podľa Khalila je Sýria prirodzene multikultúrnym územím, kde sa stretávajú rôzne náboženstvá aj jazyky. „Vždy tam boli židia, kresťania, moslimovia a iní. Všetci žili spolu a budú spolu žiť aj naďalej,“ hovorí. Po tom, čo sa v Sýrii dostal k moci diktátorský režim, krajinu opustilo množstvo jej obyvateľov, ďalší sa dostali do väzenia alebo boli povraždení.

V snímke Susedia má nenávisť podobu propagandy v škole, ktorú tvorí len jedna trieda. Nový učiteľ sa zo svojich žiakov pokúša spraviť antisemitov, na čo využíva aj bábku predstavujúcu Žida. „Keď som mal šesť rokov, učili nás, ako do nej bodať nožíkom a ako jej odrezať hlavu. Tí ľudia, ktorí to kedysi ako deti praktizovali, to dnes realizujú na svojich susedoch, neraz pred kamerami,“ opisuje trpko režisér. „To všetko, čo sa dnes deje v Sýrii, je následkom pestovania nenávisti. Žnú ovocie zo stromov nenávisti.“

Pre diktátorov je nevyhnutné, aby bola propaganda do ľudí vštepovaná už od útleho veku. Keď sa narodíme, sme podľa Khalila všetci rovnakí, čistí a nevinní, ako nepopísaný list papiera. „Diktátori sa v ľuďoch vždy snažia zničiť slobodu myslenia, vykorisťovať ich, ovládnuť ich. Len čo sú totiž slobodní, diktátor nemá šancu ich ovládnuť. Deti neučia matematiku, fyziku či históriu, ale ako byť vojakmi diktátora. Ľudia, ktorí v sebe majú brutalitu, sú následkom takejto výučby v školách.“

Susedia

Fotogaléria 7 fotiek

+4

Oslobodil sa z nenávisti

Šero sa síce v škole učí nenávisti voči svojim susedom, po príchode domov ju však vôbec nepociťuje. „Keď sa učiteľ pýta žiakov prvýkrát, ako zvíťaziť nad Židmi, odpovedajú mu nevinne – jeden hovorí, že vo futbale, ďalší, že v hre na policajtov a zlodejov. Neskôr, keď v nich už istý čas pestuje nenávisť, sa ich opýta znovu. Vtedy už zaznejú odpovede, že ich treba popáliť, utopiť, zabiť. Vidíme, kam tá výchova smerovala. Šero má však protijed v podobe svojej rodiny a susedov. Oslobodil sa z nenávisti.“

Podľa opisu by sa mohlo zdať, že snímka Susedia nie je pre citlivé povahy. Opak je však pravdou, režisér totiž dej odľahčuje každodennými maličkosťami, ktoré robia malému Šerovi radosť. Či už je to kreslenie, alebo vyvádzanie huncútstiev s kamarátmi. Ako hovorí sám režisér, bez takýchto drobností by kurdský národ nemohol prežiť.

„Po tom, čo po 2. svetovej vojne rozdelili našu krajinu, sme našli balans medzi jednou realitou, ktorá je drsná, nebezpečná, zlá a krutá, a druhou realitou, ktorá nám vďaka humoru pomohla odľahčiť ťažký osud,“ vysvetľuje Khalil. „Vo filme bolo preto veľmi dôležité nájsť rovnováhu medzi smútkom a veselosťou. Len čo sme odišli zo školy, boli sme slobodní, pretože učiteľ bol pre nás ako policajt.“

Okrem kamarátov trávi Šero čas aj so strýkom Aramom, s ktorým má veľmi pekný vzťah. Medzi ich spoločné aktivity patrí napríklad vypúšťanie balónov blízko pri hraniciach, čím provokujú tureckých vojakov. Zaujímavé je, že postavu Arama neinšpiroval skutočný človek. Bol to Khalilov vysnívaný strýko, po akom v detstve túžil. „Vo filme ide o čistú fikciu. Chcel som mať niekoho, kto by so mnou stváral ešte nebezpečnejšie kúsky, než tie, ktoré som robil s kamarátmi,“ hovorí režisér.

Prekvapujúce rodinné stretnutie

K Serhedovi Khalilovi, ktorý stvárnil hlavného hrdinu filmu, sa viaže zaujímavý príbeh, ktorý nám režisér porozprával s úsmevom na perách. „Od začiatku pre nás bolo dôležité nájsť chlapčeka, ktorý hovorí mojím dialektom. Film sa totiž nebude premietať len v európskych, ale aj v arabských krajinách. Navštívili sme preto jeden utečenecký tábor, kde sú Kurdi zo Sýrie. Na kasting prišlo asi 200 detí.“

Khalilovi sa však medzi nimi nepodarilo nájsť ideálneho Šera, preto sa rozhodol poslať ľudí priamo do rodín a škôl v sýrskom Kurdistane. „Poslali mi videá a na jednom z nich bol päťročný chlapček, pri ktorom som si pomyslel, že to je Robert De Niro. Bol výborný,“ hovorí režisér.

To, čo nasledovalo, však vôbec nečakal. „V priebehu štvrť sekundy bol schopný zmeniť výraz tváre z hnevu na veselosť. Bol som šťastný, musel som vedieť, kto to je. Skontaktoval som sa teda s rodičmi, pretože som sa chcel s chlapcom stretnúť. No a oni mi oznámili, že je to môj synovec. Predtým som ho v živote nevidel. Keď som totiž odišiel z Kurdistanu, jeho otec mal dva roky.“

Serhed nebol len talentovaný, ale aj veľmi disciplinovaný. „Jediný neherec, ktorý svoje dialógy nikdy nezabudol, pretože sa svoje texty učil naozaj zodpovedne. A to napriek tomu, že nevedel čítať a nikdy nechodil do školy. Scénu po scéne som mu vysvetľoval, čo má robiť, a on to robil automaticky. Bezchybne dodržiaval moje pokyny a ešte sa do toho snažil vložiť pocit.“

Khalil sa po práci s ním rozhodol, že mu pomôže, aby mal lepšiu budúcnosť. „Cez priateľov vo Švajčiarsku, ktorí pochopili situáciu, dostal spolu s rodinou vízum, a teraz tam slobodne žijú.“

Zatiaľ nie je jasné, či sa chlapec bude chcieť stať hercom. „Svetu filmu ešte nerozumie, snažil som sa ušetriť jeho detskosť,“ hovorí Khalil. „Ozvala sa nám jedna pani z Nemecka, ktorá chcela, aby hral v jednom filme. Chlapec sa len teraz naučil hovoriť po nemecky a začína si hľadať svoje miesto v Európe.“

Na záver sme sa Mana Khalila spýtali, či sa v jeho Susedoch nachádzajú témy, ktoré zarezonujú aj u nás na Slovensku. „Určite. Sú to univerzálne veci. Rešpekt, susedstvo, to je vec celého sveta. Príbeh síce rozprávame prostredníctvom kurdského chlapca, ale je to príbeh nás všetkých. Odohráva sa aj v Bratislave, Ženeve či v Berlíne,“ vysvetľuje.

„Všimol som si, ako na film ľudia reagujú. V indickej Kalkate, kde majú istú filmovú tradíciu, začali v polovici filmu tlieskať. To znamená, že sa k nim dostala hlavná myšlienka filmu. A ja hovorím len to, čo si myslím o živote.“